| Divadlo | Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava |
|---|---|
| Inscenácia | Eugen O´Neill: CESTA dlhého dňa do noci |
| Premiéra | 17. júna 2011 |
| Divadelná sezóna | 2010/2011 |
Dramaturgia: A. Domeová
Hudba: M. Novinski
Scéna: P. Borák
Kostýmy: P. Čanecký
Masky: J. Steiner
Odborná spolupráca: Dr. M. Krýslová
Réžia: Roman Polák
Hrajú: B. Farkaš, Z. Kronerová, J. Kemka, L. Latinák, Z. Konečná
Jedna z najkrehkejších hier klasika americkej modernej drámy, otca hlbinného ponoru do amerického vnímania sveta a duchovnej mnohorozmernosti ľudskej senzitivity na doskách divadla – Eugena O´Neilla – nazvaná Cesta dlhého dňa do noci je jednou z tých drám, ktoré prudkým ožiarením poskytujú vhľad nielen do jednotlivých postáv a ich vzájomných vzťahov, ale ponorom do biografických súvislostí autora a jeho rodinného zázemia vnášajú nové svetlo do pohľadu na samotného dramatika a jeho zložitého rodinného traumatického dotyku s tabuizovaným nepriznávaním starých rán a vín.
Dráma napísaná v roku 1940 sa dočkala prvého uvedenia až v roku 1956 v Stockholme.
Na Slovensku sa hrala aj na MS SND /1968/ v réžii J. Svobodu. V úlohe Mary Tyronovej v šesťdesiatych rokoch zažiarila Viera Strnisková a v úlohe Edmunda bol nezabudnuteľným svojou krehkou zraniteľnosťou Ivan Mistrík. V Československu bola pamätnou inscenácia Činoherného klubu Praha z roku 1978.
Režisér Roman Polák sa rozhodol zotrvať pri inscenovaní hry na podloží realistického videnia sveta. V jeho interpretácii prevažujú konkrétnosti reálneho a pravdepodobného vnímania rodinného obrazu ako zázemia štvorice spríbuznených postáv, ktorých leitmotívom je hľadanie príčin ich životných nešťastí a debaklov v nádeji, že sa dokážu vymaniť zo svojho fatálneho kruhu nešťastia.
Na sebaoslobodzovanie využívajú naplno prenos do oblasti viny, nie však sebaobviňovaním / hoci aj to je vo sfére ich osobných zbraní/, ale predovšetkým hľadaním viny mimo seba a obviňovaním tých druhých. Hlavným terčom útokov sa stáva „jediný“ vinný – otec rodiny, patriarchálny Tyron. Bývalý herec je tou najsilnejšou osobnosťou rodiny /očami autora/, aj preto sa všetky útoky sústreďujú predovšetkým naňho. Ale napriek tomu sa nestáva ústrednou postavou drámy, ktorú rozvíjajú inscenátori. Je ňou zdanlivo proti všetkým nepravdepodobnostiam matka a Tyronova žena Mary.
V podaní herečky Zuzany Kronerovej sa táto záhadná somnambulická bytosť stáva nielen ústredným rodinným problémom, ale aj protagonistkou celej neriešiteľnej rodinnej traumy, akou je závislosť, ktorú nemožno vyliečiť ani prekonať, či nevnímať.
Z. Kronerová od prvého vstupu na scénu predstaví svoju Mary Cavan Tyronovú ako nervnú, neustále v napätí žijúcu kultivovanú ženu, ktorá sama sebe tají to, čo chce utajiť aj svojej rodine a svetu, že stojí na pokraji priepasti, do ktorej ju vraj vohnal jej muž, ale ktorú si vybrala aj sama ako svoje útočisko.
Bolesť a jej podoby sú leitmotívom postojov a činov matky a jej dvoch synov. Každý z nich ju prejavuje inak a inak sa jej bráni.
Režisér Roman Polák sa sústredil na realitu príbehu. Len priezorom v pravdepodobných priveľmi útlmových klaustrofobických kulisách interiéru nazeral chvíľami do iného obzoru a iných priestorov tohto rozprávania.
Výtvarnú podobu svojej inscenácie zveril tentoraz Pavlovi Borákovi, ktorý realistické riešenie interiéru narušil pseudooknom do vonkajšieho sveta, akýmsi slepým oknom s hmlovinou, v ktorej sa ozývajú sirény morského pobrežia. Toto okno kamsi von, mimo dusivého domova, však priveľmi staticky a monotematicky dopĺňa príbeh namiesto toho, aby ho narúšalo a násobilo to tajomné a temné, čo nám sám autor ani nechce naplno vyjaviť.
To utajované nevypovedané, to náznakové a bolestné sa zahniezďuje kdesi v priveľmi statickej a priúzkej scéne naplnenej stoličkami, stolom, dverami a pohovkou, ale aj hŕbou kníh, ktoré sú prepotrebnou rekvizitou vnútorného sveta dvoch mužov. Tyron a jeho tri vydania Shakespeara a hŕba ateistov, bláznov a šialencov, ktorí patria k Edmundovi, mladšiemu synovi /otec mu vyčíta od Schopenhauera, Nitzscheho, Baudelaira až po Swinburna či Whitmana samých velikánov/.
V podaní Lukáša Latináka len veľmi ťažko veríme tomu, že Edmund je tou obeťou, ten „malý“ Edmund, brat Jamieho, ktorý ho nenávidí a miluje. Juraj Kemka primárne hrá Jamieho ako beznádejného alkoholika. Desaťročný vekový rozdiel medzi bratmi inscenátor zotrel. Aj to spôsobilo, že muži v rodine /vrátane otca/ sú zdanlivo neurčitého stredného veku a ich vzájomná závislosť a útoky či priam bitky /medzi bratmi a otcom/ sa podobajú šarvátkam večných chlapcov, slovným i pästným.
V realistickom náčrte príbehu sa Jamieho sebadeštrukcia javí ako následok, ale práve ona je tou príčinou všetkých jeho nešťastí, o tom inscenácia hovorí len v náznakoch. Rovnako ako sebadeštrukcia matky Mary Tyronovej nie je len únikom z fyzickej bolesti, ale je to únik pred duševnou kliatbou, do ktorej sa postava dostáva vždy nanovo.
Zuzana Kronerová /Mary/ podčiarkuje predovšetkým akýsi stav neprítomnosti, unikanie do iných svetov a vnútornú tenziu /nervné pohyby rúk, neprítomný pohľad, úsmevy, plavná neistá chôdza, náhle ukrývanie sa pod prikrývku, stratenosť v kúte izby na zemi/. Niekedy sa premieňa na bezbranné zviera, ktoré inštinktívne hľadá skrýšu pred každým aj všetkými.
Kruté obviňovanie otca Tyrona z nešťastí všetkých jeho príbuzných, z neschopnosti a alkoholizmu staršieho syna, z narkománie jeho ženy, ale aj z beznádejného stavu jeho mladšieho syna je nepochopiteľným výkrikom osudovej rodinnej viny ako prekliatia. Jeho lakomstvo je len zámienkou, cez ktorú ho okolie chce mučiť a ničiť.
James Tyron v podaní Borisa Farkaša pôsobí nielen ako starší brat svojich dvoch synov, ale aj ako akýsi súputník životných hier a prehier. Režisér neodlíšil jednotlivé postavy mužov zdôraznením ich odlišností, naopak spríbuznil ich vekom, alkoholizmom /neustále popíjanie whisky/ a beznádejnou vrhnutosťou do bludného kruhu, ktorý im roztáča Mary.
Boris Farkaš ako Tyron podčiarkuje prvky zľahčovania, akéhosi klaunského prístupu k problémom. Všetko po ňom skĺzne bez hlbšieho vrypu, aj tie najstrašnejšie obvinenia. Neustále žoviálny, uhniezdený vo svojom pohodlnom svete ľahkých vysvetlení nie je tragickým hrdinom, podčiarkuje svoju vlastnú menej záťažovú verziu príbehu. Akoby všetko pokladal len za hru a spory sú preňho len slovným pingpongom. Keďže nie je tou krutou patriarchálnou mocou nad ostatnými /ako ho vykreslil autor/, javí sa ako hráč, ktorý uhýba úderom. Obvinenia na jeho adresu nezískavajú osudovú silu ani fatálny význam, ale sú len loptičkami bez úderu a bez terča, ktorým sa ľahko uhne.
Kostýmy v čierno-bielom ladení navrhol výtvarník Peter Čanecký. Sú zväčša v súlade s dobovou predurčenosťou strednej vrstvy kedysi aj dnes, skôr elegantné než príznakové. Niekedy zapochybujeme o realite, ktorú nám predostierajú, keď sa chcú postavy „preobliekať“ a pritom /s výnimkou svadobných šiat Mary/ akoby neustále boli v konvečnom spoločensky uhladenom oblečení bezo zmeny. Aj to do veľkej miery určuje a potvrdzuje nehybnosť rozprávania.
Rodinné kvarteto dopĺňa slúžka Cathleen. Vo výraznej interpretácii Zuzany Konečnej je to sebavedomá a koketná mladá žena, ktorá sa v nepochopiteľnom prostredí orientuje len vďaka svojim zdravým inštinktom. Berie všetko vecne a s nadhľadom. V kontraste s prekliatím rodiny je tým jediným elementom, čo zrkadlí inú, vecnú a konkrétnu podobu sveta. Z. Konečná aj touto postavou dokazuje, že jej herecké postavy sú čoraz pôsobivejšie a že jej zástoj v súbore nebol náhodným výberom, ale premysleným ťahom k obohateniu výraziva súboru.
Poézia, ktorú zakomponoval autor do záverečnej časti svojej drámy, je zámerným narušením realistického obrazu hry a príbehu. Režisér ju necháva odznieť akosi úchytkom, letmo, scivilnene až nedbanlivo.
Nevyužíva možnosť otvoriť práve cez metafory a obraznosť poézie nový priezor a nový zorný uhol príbehu.
J. Kemka aj L. Latinák cez svoje postavy len preletia nad možnosťou vypovedať viac než to, čo hovoria slová, neotvárajú postavy dovnútra k hlbinným analýzam motívov.
V tom zostáva jemne a pôsobivo stvárnená Kronerovej matka Mary Tyronová osamotená. Jej záverečné gesto preobliekania sa do svadobného rúcha je nielen symbolom, ale aj podčiarknutou metaforou jej osudu. V hľadaní minulosti a vlastnej nevinnosti sa prepadá ešte hlbšie do fatálnej bezvýchodiskovosti. V spomalenom pohybe, pohľade dovnútra a hlbinne prežívanej bolesti je Kronerovej postava Mary Tyronovej mimoriadne pôsobivá. Dáva divákovi možnosť zdieľať to, čo vyvstáva ako výkričník za tragickým príbehom v metafyzickej viacrozmernosti. Jemnosť, s akou predostiera temné sužujúce osudové strety matky a jej rodiny, je v jej hereckom podaní vnútorne zažitou bolesťou aj v nehybnosti. Nemusí podčiarkovať Maryine utrpenia priveľmi zrozumiteľným gestom či postojom, divák ju vníma v jej vnútornej, introspektívnej špirále utrpenia o to intenzívnejšie, čím je hlbinnejší priestor jej vnútorného súženia.
O´Neillova hra má stále čo povedať, hoci nie je ľahké siahnuť na neuralgické body, o ktorých sa v nej kričí i šepká tak, aby to zasiahlo aj dnešného diváka.
Zuzana Bakošová-Hlavenková
Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).
Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).
Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.
Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).
Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.
