NEBO, OČISTEC, PEKLO…

11.–14. jún
Štátne divadlo Košice
Asi som v dnešnej kríze divadla trochu sentimentálny, keď poviem, že som ako Dante, ktorý v Božskej komédii hľadal svoju vysnívanú Beatrice; ja zasa v Štátnom divadle Košice bohyňu Tháliu. Cesta na východ našej republiky bola príjemná, prijatie a starostlivosť domácich vynikajúce. Na predstaveniach, ktoré rekapitulovali vzostupy a pády činohry, opery a baletu, už bola cesta namáhavejšia.
Hneď na úvod nás nemilo zaskočila činoherná inscenácia Gavranovej hry Všetko o mužoch. Režisér Dušan Bajin spolu s dramaturgičkou Katarínou Mikulíkovou škrtali Gavranovu hru o stošesť, až im nakoniec vyšla koncepcia čudesného bulvárneho predstavenia, ktoré sa dramatickej predlohe na míle vzdialilo. Videli sme nesúrodú zmes výstupov bez dramatických poínt. Inscenácia pripomínala skôr striptízové čísla z dámskeho klubu ako ucelenú javiskovú výpoveď. Nečudujem sa, že má úspech najmä u mladého publika – veď mamičky svoje dcérenky aj v Košiciach radšej pustia do divadla ako do baru na striptíz. Režisér sa pri výbere divadelných prostriedkov zjavne inšpiroval anglickým filmom Do naha! Nuž, ale oproti filmu v Bajinovej inscenácii chýbal celostný kontext sociálneho pozadia, na ktorom spomínaný film stavia a vychádza z neho. „Darilo“ sa mu hneď v úvode inscenácie prvoplánovo vystrieľať všetky ostré „nábojnice“ akého-takého dramatického napätia a tak boli divákovi – ktorý očakával po prvých minútach trochu viac – naporúdzi už len nuda alebo spánok. Lekári používajú v medicínskej praxi kardiograf pri monitorovaní základných životných funkcií pacienta. Keď srdce pacienta bije a pumpuje krv, na monitore sa zjavuje krivka, keď prestane biť, objaví sa priamka, ktorá symbolizuje smrť, odchod zo života. V inscenácii Všetko o mužoch sme precitli rovnými nohami do komnát mŕtvolného divadla, v ktorom vyhasínala vitalita divadelného „nervu“ s každou minútou predstavenia. Nuž prechádzať peklom a stretávať prízraky smrti hneď na začiatku nebolo ľahké, a to sme nemali naporúdzi ani Danteho sprievodcu Ovídia.
Večerné operné predstavenie prinieslo pútnikovi v záhradách divadelnej krajiny spokojnosť aspoň v niektorých zložkách umeleckej produkcie. Predovšetkým spevom nadchli obecenstvo výborní sólisti košickej opery. Sanovali nemohúcnosť mladej režisérky Andrey Hlinkovej a scénografa Milana Ferenčíka, ktorým akoby unikla základná téma Mozartovej Čarovnej flauty – cesta po stupňoch dokonalosti do chrámu pre zasvätených. Dozvedali sme sa o nej iba z libreta. V inscenácii sa neprimerane točila točňa aj kontra točňa, ktorá chvalabohu funguje a nemusia si ju požičiavať. Ani v kostýmoch nebolo badať priveľkú tvorivú invenciu, posobili fádne a zastaralo. Na ceste zasvätenia Tamino nevstupoval do tajnej spoločnosti slobodomurárskych zasvätencov, ale do akejsi čudnej skupiny, ktorá pripomínala nejakú egyptskú kňazskú triedu boha Ra. Nadčasový rozmer Mozartovej filozofickej rozprávky zostal nevypovedaný. Zrelé, ba až európske kontúry nadobúdalo predstavenie vďaka výborným speváckym výkonom (Martina Masaryková ako Kráľovná noci, Jozef Benci ako Sarastro, Ján Rusko ako Monostatos, Aneta Mihályová ako Pamina). So speváckymi výkonmi korešpondovalo aj výborné hudobné naštudovanie Miloslava Oswalda a precízny výkon dirigenta Igora Dohoviča.
Na druhý deň prehliadky nás hneď zrána občerstvil Donizzetiho Nápoj lásky, ktorý dokáže divy. Dočkali sme sa ich opäť v speváckych výkonoch, ktorým požehnal už sám tvorca a v dvojdejstvovej komickej opere im dal nemalý priestor. Režisér Miroslav Fischer v bulletine vyjadril svoje režijné krédo. Pre neho je táto profesia hľadaním a nachádzaním autorových zámerov a aj vernosťou autorovmu dielu. Experiment sme teda nečakali, to však neznamená, že neinvečnosť režiséra možno skrývať za osobnosť autora. Komponovanie scénického priestoru, ktorého výrazom sú mizanscény naplnené významom, bolo neúplné, chudokrvné, všedne neobjavné. Inscenácia najmä v režijnom a básnickom rozmere rezignovala na vnútornú tonalitu kompozície, ktorá by mala korešpondovať s vnútorným pocitom.
S diagnózou sovietskeho človeka sme sa stretli v činohernej inscenácii Koľadovej drámy Murlin Murlo. Dýchala z nej naturalisticky bezprostredná beznádej a niekedy až temer ničota. Neviem, či preklad Vladislavy Fekete úplne rešpektoval originál, lebo vulgarita zavše spojená so sentimentalitou mala takmer v každej dramatickej situácii opačný, nedramatický efekt. Ak niekto reve a „súka“ na diváka krčmový slovník, v tom momente sa stráca akýkoľvek očakávaný dramatický účinok. Násilie, vulgárnosť má viacero podôb a nie vždy vedie ilustratívna sila výpovede k jeho pravdivému zobrazeniu. Omnoho prieraznejšie zasiahne diváka, keď je vyjadrené vnútornými hereckými prostriedkami ako vonkajšou fyzickou akciou. Zmätok v inscenácii spôsobovali jednotlivé prvky tušenej, ale nie presnej režijnej kompozície. Prívlastok Rozenovej režijnej práce asi najviac korešpondoval s pseudomódnou dekonštruktivistickou metódou. Rozbitosť sveta bola podčiarknutá aj chaosom v tvárnych prostriedkoch divadelného predstavenia. Režisérovi akoby nič nehovorili kompozičné princípy mizanscén, ale aj semantika jednotlivých farieb, ktoré sa na scéne objavovali predovšetkým v rôznorodých svetelných prízvukoch a sekvenciách. Viackrát ani náhodne nesúzneli s konkrétnou javiskovou akciou a nebolo v nich možné odhaliť ani snahu o kontrapunkt či metaforu v inom významovom pláne inscenačnej výpovede. Neviem, či do divadla chodíme len preto, aby sme sa povzbudili vo „viere“ v rozbitý, zrušený svet plný ničoty, kde sa už vôbec neoplatí žiť…
Nezvyčajnú prechádzku k vytúženemu stretnutiu s milovanou Tháliou sme zažili večer v balete. Baletná kompozícia Zuzany Mistríkovej a Ondreja Šotha Svadba podľa Figara (Mozarta) divákov voviedla do zasľúbenej divadelnej krajiny oplývajúcej mliekom a medom nápadov, nespútanej hravosti, poctivej práce a veľkodušnej tvorivej invencie. Tvorcovia inscenácie sa nesústreďovali len na hravosť a baletnú vycibrenosť, ale nastolili aj významnú tému – autor a dielo, radosť z práce, nespútanosť slobodného ducha. V hravej Beaumarchaisovej predlohe objavili aj kontrapunkt tragického, ktorý sa divadelne prezentoval vo forme videoprojekcie. Zobrazovala udalosti spred šesťdesiatych rokov v Hirošime. Akoby tvorcovia hovorili, že každá radosť zo života musí byť vykúpená nejakou bolesťou, ktorá patrí rovnako k ľudskému bytiu. Skutočné umenie – divadlo – tiež stavia mosty k vnútornemu svetu človeka a prináša bohatstvo i nekaždodennosť do nášho unaveného, sivého a klamlivého žitia a odkrýva a aj zmenšuje diaľky ľudí k sebe samým aj k druhým. Dotýkame sa v ňom svojho vnútorného jadra. Veci okolo nás, technika a rôzne moderné vymoženosti nás vzďaľujú nám samým. Zdanlivo vďaka ním stihneme všeličo, ale naša duša lapá po dychu a zjavne nie je na miestach, kde sa práve nachádza naše telo. Znovu sme sa mohli presvedčiť, že divadlo v baletných inscenáciách Ondreja Šotha v pravom slova zmysle žije. Tanečník sa v balete vyjadruje tancom, pohybom, gestom, no nepreriekne ani slovo. Neviete uveriť vlastným očiam, ale Šothovi tanečníci hrajú! Je to divadlo – postavy, vzťahy, motivácie, konanie, dramatická zápletka, gagy, dramatické pauzy, radosť z hry – všetko, čo k divadlu neodmysliteľne patrí a predstavuje celostnú javiskovú realizáciu. Inscenácia bola pre nás pookriatím, dotykom neba a naplneným divadelným okamihom pravdy o živote a bytí.
Prišla streda a boli sme vo veľkom očakávaní činoherného predstavenia slovenskej klasiky. Matúš Oľha nás už neraz presvedčil, že má k slovenskej klasike vrúcny vzťah a stále prináša nové interpretácie, ktoré najmä v inscenáciách Tajovského hier zdorazňujú humanizujúci pohľad na človeka. Už pri skúšaní Statkov – zmätkov sme v tlači zachytili tvorivé iskrenie, ktoré režiséra kvôli nedisciplinovanosti herečky priviedlo k preobsadeniu postavy. V predstavení, ktoré sme mohli v Košiciach vidieť, herci zostali akýsi zakríknutí. Nápaditá javisková realizácia bola hneď od začiatku tlmená a paralyzovaná predovšetkým v hereckom prejave a jeho prostriedkoch. Reakcia hercov asi nebola náhodná, veď v hľadisku sedelo rôznorodé, prevažne detské publikum, čiže hercom nebolo čo závidieť. Pre školy organizované predstavenie, ktoré nie je určené detskému divákovi, a práve v čase prehliadky, je zo strany prevádzky voči inscenácii malou sabotážou. Napriek tomu si myslím, že veľký herec sa netrápi ani s malou či veľkou rolou a dokáže svojím nasadením preklenúť aj bariéru, ktorú vytvorí publikum. Možno je všetko inak. To je jedna strana mince. Druhou je herecká hygiena. Inscenácia bola rozpadnutá a pripomínala spomienkovú slávnosť. Všetky aspekty takéhoto predstavenia boli odrazom vnútorného stavu činohry.
Ďalšiu činohernú inscenáciu režijne pripravil Štefan Korenči. Vybral sa na tvorivé potulky k doposiaľ pre slovenské divadlo neveľmi objavenému autorovi a na našich javiskách neuvedenej hre Friedricha Dürrenmatta Komplic. Postavy Dürrenmattovej komédie inscenátori interpretovali ako figúrky, ktoré pasívne a bezducho vykonávajú rozkazy a participujú na zle s pasivitou vlastnou ich postaveniu. Scénografia v Korenčiho inscenácii primerane evokovala prostredie, v ktorom sa odohráva rozpúšťanie nepotrebných mŕtvol v kyseline, ale aj milovanie v husej koži medzi Docom a Ann. Vzťah, ktorý zhynie bezpostredne po tom, ako vôbec začal – ako zelené jablko, čo sa skotúľalo zo skrine. Divadelný jazyk inscenácie bol nápaditý, režisér sa vyhýbal „polopatizmom“ a naturalistickému zobrazovaniu. Divadelným znakom dvoch ruží zvestoval bez slov smrť Ann. Viacero podobných metafor sme videli v inscenácii. Skvelou variáciou emócii, prácou s hlasom, gestom a tichom vynikal v inscenácii Ivan Krúpa ako Doc. V inscenácii zarezonovala aj téma na výsosť aktuálna, nielen mafiáni so svojím svetom, ale aj komplictvo, ktoré sa zavše objavuje medzi nimi a chlapcami v zelenom, na stráži verejného poriadku a pravidiel…
Večer v opere nás znovu čakal príbeh výborných speváckych výkonov a nemiestna, neustále sa opakujúca epizóda – „… a predsa sa točí“ (košická točňa). Zážitok nám režijne prichystal hosťujúci populárny filmový režisér Zdeněk Troška s inscenáciou Gounodovej opery Faust a Margaréta. Faustovská téma pokračovala z činohry do opery. Videli sme bezkrvné, malátne režijné nápady. Točňa sa točila takmer ako centrifúga, často však nezmyselne a proti inscenačnej výpovedi – rozbíjal sa príbeh Fausta a Margaréty, divák sa v ňom viackrát strácal. Technický prostriedok košického javiska režisér nadužíval. Nezmyselná a nefunkčná bola scénografia, ktorá pripomínala kulisy obdobia socialistického realizmu z päťdesiatych rokov, nie modernú divadelnú výpravu. Nesúznela s javiskovou výpoveďou, nepodporovala ju, práve naopak, neuveriteľne ju brzdila a prekážala. V inscenácii sa objavilo viacero rozpačitých mizanscén, keď sme sa chvíľu obávali, či herci nepadnú do orchestriska.
Ranná baletná rozprávka P. I. Čajkovského Luskáčik prekvapila i nadchla dospelých, ale najmä detských divákov. Ondrej Šoth naplno popustil uzdu fantázii, povymýšľal všakovaké fígle a všetkých nás presvedčil, že balet môže byť divadlom aj pre detského diváka. Znovu sme videli, podobne ako v prvom baletnomm predstavení, vynikajúcu kostýmovú výpravu Andriya Sukhanova. Nadšenie a pozornosť detí počas predstavenia hovorilo jasnou rečou – oplatilo sa vložiť tvorivé sily. A keď na záver prepukol mohutný detský potlesk a dupotanie ako na Superstar, nebolo o čom diskutovať.
Záverečným predstavením internej prehliadky ŠD Košice bola Feydeauova bulvárna komédia Chrobák v hlave. Predstaveniu nechýbala situačná komika, ktorá k takémuto žánru neodmysliteľne patrí. Pozoruhodný herecký výkon – jasná artikulácia hereckých výrazových prostriedkov, primerané gesto i mimika a zároveň práca s hlasom – takým bol iba Krúpov Viktor Emanuel Chandebise i Poché. Bolo veselo, ale táto šálka kávy všetkým nie veľmi chutila.
Po niekoľkých dňoch v košickom divadle prechádzka divadelným nebom, očistcom a peklom skončila. Radostné „okamženie“ prebehlo predovšetkým v baletných inscenáciách. Presvedčili nás o tom najmä Ondrej Šoth ako umelecký šéf i režisér baletu a výborní tanečníci z Ukrajiny, ktorí pre slovenské baletné umenie znamenajú obrovský potenciál a profesionálny prínos. V opere je požehnaním umelecké i pedagogické vedenie šéfa Petra Dvorského. Dáva priestor mladým sólistom a húževnato vstupuje do umeleckej tvorby, predovšetkým ako výborný tenorista, ktorý sa roky opernému spevu venoval a určite má čo mladým začínajúcim spevákom povedať. V činohernom súbore je viacero výborných mladých hercov. Tvorivý potenciál, ktorý z nich v každom predstavení cítiť, je potrebné správne usmerniť a rozvíjať. Zo strednej generácie zaujal Ivan Krúpa vycibreným diapazónom tvárnych prostriedkov. V činohre absentuje umelecké vedenie, zjavne chýba dramaturg a interný režisér. Niekoľkosezónne angažmá Dušana Bajina bolo vážnym omylom vedenia divadla. Talent sa neobjavil. V tvorivých zápasoch sa neustále ozýva už niekoľko rokov improvizácia vo výbere inscenovaných hier. Nebadať žiadne úsilie, ktoré by smerovalo k rozvíjaniu tvorivého a umeleckého potenciálu hereckého súboru. Zdá sa, že umelecký „pohyb“ v činohernom telese pripomína psa chytajúceho vlastný chvost – pohyb v kruhu. Po búrlivých diskusiách kritikov a umeleckého vedenia na internej prehliadke, kde košická činohra bola vnímaná ako najslabší umelecký článok Štátneho divadla Košice, riaditeľ P. Himič pre denník Korzár 4. 7. 2007 povedal, že divadlo nevyprodukovalo žiaden prepadák ani počas tejto sezóny. Pri všetkej úcte k práci hereckého súboru sa s týmto riaditeľovým tvrdením nedá súhlasiť a je v neposlednom rade prejavom obrovskej dávky ignoranstva nielen ku kritickej obci, ale aj vo vzťahu k divákovi i umeleckému súboru. Táto situácia, ako v modelových hrách Dürrenmatta, sa v Košiciach niekoľko sezón permanentne opakuje. Nádej na umeleckú zmenu v činohernom súbore nevisí vo vzduchu, ale zatiaľ niekde drieme alebo je schovaná za horizontom. Žiaľ.

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.