(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaJán Šimko: Nahlas
Premiéra29. júna 2021
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Zuzana Palenčíková

Scéna a kostýmy: von Dubravay

Videoart: Adam Hanuliak

Animácie: Boris Vitázek

Hudba: Matúš Homola

Réžia: Ján Šimko

Účinkujú: Henrieta Virágová, Miloš Kusenda, Michal Rosík

„Vedci hovoria, že asi o jedenásť rokov sa spustí nezvratná reťazová reakcia, nekontrolovateľná človekom, ktorá bude pravdepodobne koncom našej civilizácie, ako ju poznáme dnes.“[1] Tak znie jedna z prvých replík inscenácie Nahlas. Žiaľ, nie je to sci-fi, ale dráma podľa skutočných udalostí. Klimatická kríza je realitou a jej prejavy sú stále dôraznejšie.

Už viac ako desaťročie hráva nezávislé „zájazdové“ divadlo Divadelné centrum Martin (DCM) pre školákov a školáčky na celom Slovensku. Postupne rozširovali portfólio spolupracovníkov a režisérov, aj ponuku inscenácií špeciálne pre mládež. V tejto tvorbe reagujú na problémy teenagerského veku a bohatý online život násťročných. Osobitnú skupinu inscenácií z ponuky tvorí tetralógia, ktorú pre DCM pripravil Ján Šimko.

Postupne napísal a naštudoval sériu angažovaných dokudrám My sme tu doma (2017),Fake News 1948 (2018) a November 1989 (2019). Trilógia pertraktovala politicko-spoločenské témy, reagovala na rasistické prúdy v spoločnosti a preukázateľnú neznalosť najnovších dejín. Autor umne spájal historické fakty so súčasnosťou. V texte My sme tu doma priradil k sebe popravy v bývalej vápenke v obci Nemecká v roku 1945 a útok na rómsku rodinu Balážovcov z roku 2000, keď trojica mladých extrémistov vtrhla do ich domu, pričom útok bejzbalovými palicami matka Anastázia neprežila. Vo Fake News 1948 nachádza paralely medzi komunistickou propagandou 50. rokov 20. storočia a súčasným problémom hoaxov. V Novembri 1989 zobrazuje cenzúru v populárnej hudbe, nedostupnosť rôznych komodít, ale aj domové prehliadky, výsluchy, vydieranie a dnešnej mládeži už neznámy pojem „nedovolené opustenie republiky“. Súčasťou príbehu je aj zmienka o osemnásťročnom Hartmutovi Tautzovi, ktorého pri pokuse ilegálne prekročiť československo-rakúske hranice napadli psy pohraničnej stráže. Keďže nedostal adekvátnu lekársku pomoc, na následky útoku zomrel.

Životaschopnosť a tvorivosť Divadelného centra Martin sa prejavila aj ich reakciou na nemožnosť hrávať predstavenia v období protipandemických opatrení, teda v období zavretých divadiel aj škôl. DCM pripravilo špeciálny interaktívny online program. Sekvencie z textu November 1989 natočili ako videodokrútky (nešlo o záznam inscenácie, ale nové – filmové spracovanie) a doplnili ich otázkami o historických reáliách života pred rokom 1989. Poskytli tak školám interaktívny materiál na zatraktívnenie výuky.

Zo Šimkovej trilógie sa na konci sezóny 2020/2021 stala tetralógia. V spolupráci s dramaturgičkou Zuzanou Palenčíkovou uviedol ďalšiu inscenáciu atakujúcu či až mobilizujúcu stredoškolákov. V texte Nahlas spracúva fakty o ochranárskom hnutí, ktoré bolo občianskym hlasom počuteľným už v 80. rokoch 20. storočia, a súčasnú alarmujúcu situáciu nerovnováhy sveta. Na jednej strane nadprodukcia a luxus, ktorý planéta nie je schopná uniesť, na opačnej strane bieda a nekončiaci hlad – „Najviac zasiahnutí budú chudobní ľudia, ktorí k tejto kríze prispeli najmenej,“[2] zdôrazňuje jedna z postáv hry. Názov odkazuje na samizdat Bratislava/nahlas z roku 1987 a apeluje, aby sme aj dnes hovorili o ekologických otázkach a žiadali opatrenia vedúce k zastaveniu klimatickej krízy tak, aby ich bolo počuť.

Ján Šimko tému navrstvil, keď do textu zakomponoval hamletovský motív. Samotná inscenácia začína priznaním divadla. Herci povedia, že zahrajú postavy z ochranárskeho hnutia, aj developerov, mužskí predstavitelia sa dohodnú, ktorý z nich zahrá „záporákov“ a rozdajú si kostýmy, ktoré visia na vešiaku umiestnenom na kraji javiska. Motív záchrany Ondrejského cintorína (prvé úspechy ochranárskeho hnutia) prepletá so scénou hrobárov z Hamleta. To je zaujímavá asociácia a jedna z dramatických postáv ju rozvíja, keď hovorí aj o zrušenom Blumentálskom cintoríne a pomníku Chatama Sofera, cez ktorý vedú električkové koľaje. A napokon, Ofélia a Hamlet, ktorí mohli byť nositeľmi novej morálky v štáte Dánskom, vytvárajú paralelu k dnešným (mladým) bojovníkom za zmenu, z ktorých najznámejšia je Greta Thunbergová. Aj záznamy z jej prejavov a citácie jej slov sú súčasťou inscenácie.

Jedným z prostriedkov pre dosiahnutie výsledného atakujúceho tvaru sú projekcie. Pracovali na nich Adam Hanuliak (videoart) a Boris Vitázek (animácie). Sú v nich použité zábery zo súčasných klimatických protestov na Slovensku aj vo svete, zábery na zdevastované lesy, obrovské chovné stanice kráv pre mäsopriemysel, požiare, tornáda, záplavy, topenie ľadovcov, zábery Greenpeace z protestu v Novákoch… Kontrastne k tomu použili tvorcovia propagačné video akosi neprirodzene šťastnej rodiny v lyžiarskom rezorte postavenom (proti zdravému rozumu a vďaka dobre premyslenému podvodnému konaniu) v národnom parku. Dôležitým je aj dobový materiál z archívu Jána Budaja dokumentujúci boj o zachovanie Ondrejského cintorína. Zostrih videí z protestov a zábery na živelné pohromy sú doplnené o dramatickú hudbu, a sú tak vskutku sugestívne a apelatívne. Hudobnú stránku inscenácie realizoval Matúš Homola.

Ján Šimko, tak ako aj pri predchádzajúcich inscenáciách, pracoval s reálnymi dobovými dokumentmi, výpoveďami aktérov environmentálnych zápasov za socializmu i v súčasnosti aj s úradnými dokumentmi. Zdrojmi mu boli rozhovory s pamätníkmi, ktoré už skôr realizoval Ústav pamäti národa a združenie Post Bellum, ale aj dobové fotografie. Šírku témy natiahol napríklad aj tým, že do monológu inšpirovaného životným príbehom Jána Budaja zakomponoval informáciu, že jeho „spolukuričom“ v kotolni kina Praha bol slovenský pilot, ktorý bol počas druhej svetovej vojny súčasťou Britského kráľovského letectva. Režim týchto pilotov po roku 1948 odstavil a odsúdil ich na nútené práce. Je to len jedna zmienka, no, keďže ide o inscenáciu určenú školám, učitelia môžu na toto veľmi dobre nadviazať a podporiť myslenie v širších súvislostiach.

Šimko pokračuje aj v modeli hľadania paralel medzi minulosťou a dneškom. Kým za socializmu boli aktivisti sledovaní tajnou políciou a ich aktivity boli nežiadúce, dnes sú atakovaní developermi, ktorí sa ich pokúšajú podplatiť, zdiskreditovať alebo aspoň zneužiť ich naivitu vyplývajúcu z viery v zmenu a nedostatok prostriedkov na dravých právnikov. Príkladom bojov spred roka 1989 je záchrana Ondrejského cintorína, dnes neúspešný boj za ochranu Demänovskej doliny. Frapujúci prípad zmanipulovaných volieb z roku 2006 v obci Demänovská Dolina, podplácania, prieťahy a kľučkovanie na hrane zákonov, ktoré umožnili zmeniť územný plán obce a započať tak a dodnes pokračovať v mohutnej výstavbe v oblasti Chopok – Jasná. Aj tu sa autor Ján Šimko vracia k hamletovským motívom, keď vo voľbách proti sebe stoja človek nasadený developerom na napĺňanie zištných záujmov a domáci obyvateľ, ktorý si uvedomuje riziká veľkolepých podnikateľských zámerov. Nazval ho Jakub Hamleta.

Formálne sú všetky štyri inscenácie Jána Šimka v Divadelnom centre Martin uchopené rovnako. Nie je to divadlo hereckých akcií a sofistikovanej réžie. Je zámerne deklamačné, v zmysle atakujúce postupne dávkovanými informáciami. Vo všetkých inscenáciách cyklu účinkujú traja herci. V tejto, tak ako aj v predchádzajúcich dvoch, sú to Miloš Kusenda, Michal Rosík a Henrieta Virágová. Z podstaty inscenácie sa do postáv neponárajú, ich prístup je skôr performerský. Prvoradé je zrozumiteľné a jasné tlmočenie faktov. Pomáhajú náznaky v podobe kostýmových prvkov (autor kostýmov je von Dubravay) a niekoľkých rekvizít. Zadnú časť hracieho priestoru prekrýva veľké plátno, na ktorom sú celý čas premietané projekcie. Herci sa pred ním stretajú v dvojici, trojici, prípadne má Henrieta Virágová monológ Grety a v časti hry nazvanej #lyzovackavjasnej monológ dievčiny z lyžovačky. Ten je esenciálny. Dievča hutne opíše svoj deň v Jasnej. Vstáva o deviatej unavená z dlhého nočného pobytu na sociálnych sieťach, pri raňajkách so švédskymi stolmi plytvá potravinami, dôkladne sa nalíči, vyvezie sa lanovkou na kopec, kde sa opaľuje, dá si pizzu a mojito, odfotí sa s kamoškami a fotografiu zverejní na sociálnej sieti. Pomedzi to si objednáva oblečenie z AliExpressu (obrovský e-shop je symbolom neekologickosti a neetického nakupovania). Jej matka ani neopustila apartmán. Ich pobyt v Jasnej je vzdialený podstate – lyžovačke. Tým autor relativizuje argument výstavby nevyhnutnej pre rozvoj športu.

Inscenácia Nahlas je výrazovo úsporná, dá sa povedať minimalistická. Vo výsledku je však atakujúca a silno apelujúca. Dostáva sa do širších kontextov (divadelnej) tvorby, ktorá reaguje na ekologické témy. V segmente divadla pre mládež predovšetkým s inscenáciou Kým nastane ticho Divadla Andreja Bagara v Nitre, ktorá mala premiéru krátko pred inscenáciou Nahlas. Aj hra Slávky Civáňovej, ktorá bola východiskom pre inscenáciu, pracovala so slovenskými reáliami, predovšetkým však s protestami proti ťažbe dreva v Tichej a Kôprovej doline v roku 2007. V tomto prípade ide o odlišný režijný prístup, Iveta Ditte Jurčová je režisérka výtvarných obrazov a metafor, výsledná inscenácia je teda artistnejšia. Vznikla však v iných podmienkach – v divadelnom priestore s plným divadelným vybavením, využíva aj ťahy. Rozdiel je však v tom, že inscenácia bude prístupná len na domovskej scéne, teda divákom z nitrianskeho regiónu a nasadzovaná do programu je veľmi málo. Uskutočnilo sa sedem repríz a do konca októbra aktuálnej sezóny ani jedna. Inscenácia Nahlas má potenciál zasiahnuť širší rádius divákov a diváčok, bude za nimi cestovať do viacerých miest. Na mieste je poznámka, že obe inscenácie možno len odporúčať aj dospelému obecenstvu.

Po skončení predstavenia Nahlas musí byť všetkým jasné, že je niečo zhnité v štáte zemskom a my s tým nevyhnutne musíme niečo spraviť. Koše na triedenie odpadu v školských triedach však nestačia. Je potrebná zmena nášho myslenia, prístupu k zdrojom a našej spotrebe. Inscenácia Nahlas má potenciál zasiať semienko nepokoja, ktoré v divákoch a diváčkach vyklíči a podnieti ich k činom.


[1] ŠIMKO, Ján. Nahlas, s. 1. [Inscenačný text v elektronickej podobe. Interný dokument inscenačného tímu.]

[2] ŠIMKO, Ján. Nahlas, s. 15. [Inscenačný text v elektronickej podobe. Interný dokument inscenačného tímu.]

Od Uverejnené: 26. októbra 2021Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top