Na ceste k sebapoznaniu cez umenie

Ioana Păun: The Break up (Tí druhí)

Koncept a réžia: Ioana Păun

Spolupráca: Marta Blašková

Set design: Matěj Sýkora

Coding: Boris Vitázek

Grafika: Alice Voinea

Produkcia: Projekt Batyskaf

Premiéra: 24. a 25. február 2024, kultúrne centrum P*AKT, Bratislava

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Tvorcovia združenia Batyskaf uvádzajú, že sú kultúrna multižánrová platforma, ktorá podporuje vznik mladého a progresívneho umenia v Bratislave. V portfóliu majú viaceré projekty prepájajúce rôzne umelecké formy a technológiu s divadlom. Do svojho najnovšieho diela s názvom The Break up (Tí druhí) oslovili rumunskú umelkyňu Ioanu Păunovú. Tá v spolupráci so slovenskou performerkou Martou Blaškovou, scénografom Matejom Sýkorom a programátorom Borisom Vitázkom vytvorila interaktívnu performanciu o vzťahovej blízkosti a následnom odcudzovaní sa ústiacom až do rozchodu. Ioana Păun je rumunská režisérka, umelkyňa a výskumníčka, ktorá pôsobí v medzinárodnom prostredí – jej práce boli podporené mnohými významnými inštitúciami, medzi inými napríklad viedenským Schauspielhausom či berlínskym divadlom Schaubühne. Sama o sebe tvrdí, že ju priťahujú najmä príbehy o vybočeniach, destabilizácii, paradoxoch, morálnych dilemách. Taký je aj príbeh The Break up. Je o vzťahoch, blízkosti, vzďaľovaní a rozpade.

Predtým ako vstúpite

The Break up je forma intímneho javiskového diela určená výlučne pre dvoch ľudí. Na rozchod sú totiž aj v bežnom živote väčšinou iba dvaja. V tomto prípade ide o dvoch divákov, ktorí ale nie sú tak úplne divákmi. Po vstupe do tmavej sály sa títo ľudia uložia v posteliach prekrytých ružovými huňatými dekami. Môžu sa dohodnúť na tom, ktorú posteľ si zvolia. Výber sa nakoniec ukáže ako podstatný – s každou posteľou si totiž účastník volí príbeh, ktorý bude formovať jeho konečný zážitok. Keď si ľahnú, dostanú od dvoch asistentiek klávesnicu, pred oči obrazovku s textom, na hlavu slúchadlá a nad ústa mikrofón. Dôležitý je aj snímač tepu na pravom členku. Okrem dvoch postelí nie je v priestore nič. Javisko je tiché a tmavé, pôsobí intímnym dojmom a vzbudzuje pocit komfortu ako v akejsi sále určenej na meditáciu, jogový spánok či inú formu duchovného relaxu. Nič také sa však v The Break up nedeje a ani sa diať nemá. Keď je všetko nachystané a účastníci sú pripravení, asistentky odchádzajú, zhasínajú aj tlmené reflektory nad hlavami dvojice, v miestnosti už svietia iba klávesnice. Obrazovky, ktoré zobrazujú inštrukcie, majú tlmené farby, aby nevyrušovali účastníkov. Tí pocítia tlmené udieranie do chrbta – to je tep ich spoluúčastníka, ktorý im má sprítomniť jeho alebo jej strach či pokoj. Začína sa príbeh.

Vstúpte a rozíďte sa

-spoiler-

Príbeh je o Alex*ovi a Charlie*m. Sú to dvaja mladí ľudia tvoriaci pár, ktorí sú od seba vzdialení tisícky kilometrov. Alex*a čaká operácia kolena, je doma a pociťuje strach a úzkosť. Charlie je v Kanade, kde pracuje na svojom vysnívanom niekoľkomesačnom výskumnom projekte. To všetko sa účastník dozvedá prostredníctvom textu, ktorý sa zobrazuje na tablete pred ním. Príbeh sa najprv odvíja sám – na tabletoch prebieha konverzácia medzi Alex*om a Charlie*m, ktorá beží automaticky. Onedlho po začiatku sa však úloha viesť dialógy otočí na samotného účastníka. Ten sa tak stáva buď Alex*om alebo Charlie*m. Za pomoci inštrukcií najprv píše textové správy osobe na druhej strane a neskôr dochádza aj k telefonickému rozhovoru. 

Mená Alex a Charlie tvorcovia zámerne, a veľmi správne, vybrali tak, aby v angličtine sedeli na akékoľvek pohlavie. Ponúkajú dve verzie príbehu – slovenskú aj anglickú. V oboch prípadoch je rodovo neutrálny jazyk dôležitou súčasťou, a to práve pre vysokú mieru zapojenia účastníka do deja a jeho plnej imerzie do príbehu. Takýto jazyk do veľkej miery funguje aj v slovenčine, napriek jej generickému maskulínu. Objavujú sa iba drobné diskrepancie – napríklad, keď v texte je „obaja“, hoci v postavách sú aktuálne napríklad dve ženy. Vďaka výberu mien však tvorcovia nemusia používať rodovo zafarbené slová ako „partner – partnerka“ a podobne. 

Účastníci príbehu sa ocitajú vo vzťahu. Mužsko-ženskom, žensko-ženskom alebo mužsko-mužskom – vždy podľa toho, kto si do postelí na scéne ľahne. To je jednou z podstatných súčastí tohto unikátneho príbehu. Dôležitý je aj výber postele, od nej totiž závisí pridelenie postavy. Za túto postavu potom účastník musí „hrať”, nehľadiac na to, či s ňou súcíti a súhlasí s jej postojmi. Je to pre neho vždy istým spôsobom vystúpenie z komfortnej zóny, najmä vtedy, ak je v citovej a názorovej opozícii s postavou. Kľúč spočíva v tom, že Alex vyčíta Charlie*mu, že sa o ňu*neho nezaujíma, že je vo vzťahu pasívna*y. Úlohou Alex*a je brániť sa. Vysvetľovať, že projekt, na ktorom pracuje, je dôležitý, a že sa čoskoro vráti domov. Inštrukcie postupne navádzajú účastníkov a ich postavy k hlbšiemu a hlbšiemu odcudzeniu, neporozumeniu a nepochopeniu, až sa napokon majú rozhodnúť, či vzťah ukončia alebo udržia. Ako napovedá názov – The Break up,teda rozchod – je len malá šanca, že ho budú vidieť ako hodný záchrany. Napriek tomu moje posledné slová napísané do tabletu boli: „Poďme to skúsiť znova.“ Jednoducho sa mi nezdalo, že by problémy dvoch strán boli natoľko silné, aby sa nemohli opäť spojiť.

Na konci do slúchadiel zaznejú slová, ktoré číta jedna z prítomných performeriek. Hovorí o ľuďoch, ktorých stretávame, ktorí sú v našich životoch a tvoria ich spolu s nami. Hovorí, že všetci máme ťaživé vzťahy, ktoré nám viac berú než dávajú. Nazýva ich bremenami, ktoré nesieme ako guľu na svojich nohách. A pridáva posolstvo, v ktorom nám dáva silu takéto vzťahy opustiť a ukončiť. Hoci takýto monológ zážitku z performancie môže pôsobiť príliš vzletne a naivne, je skôr akousi formou vedenej meditácie. Je ako mantra, s ktorou má účastník odísť z divadla. Nesmieme sa báť opúšťať vzťahy, ktoré nás ťahajú nadol.

-koniec spoileru-

A kde je divadlo?

Ak by sme v The Break up hľadali tradičnú formu performatívneho umenia, v ktorom sa skupina divákov pozerá na dianie na javisku, narazili by sme na veľmi obmedzenú skupinu znakov, ktorú dielo nesie. No The Break up má i performatívne kvality. Najmä v tom, ako do performatívneho procesu zapája svojich účastníkov. Dáva im možnosť stať sa priamo performermi, ktorí, hoci performujú sami pre seba a zopár ľudí z technického personálu, vstupujú do pomyselného sveta divadelnej situácie. Vytvárajú ju spoločne, stvárňujú niekoho iného a pritom hrajú, čo je vlastne podstatou performatívneho umenia. V slovenskom kontexte ide o výnimočný projekt, a to najmä pre jeho intimitu. Vytvorením imerzného zážitku pre jednotlivé dvojice vzniklo dielo, ktoré ponúka jeho účastníkom stať sa súčasťou príbehu. Najprv sa naň iba dívajú, prostredníctvom konverzácie sledujú vývoj vzťahu dvoch postáv – sú v divadle. Potom je však iba na nich, čo bude s osudmi postáv ďalej. Majú príležitosť vytvoriť si vlastný autentický zážitok, na ktorom sa dá len zabaviť, ale môžu si z neho vziať aj poučenie do svojho skutočného života.

Prostredníctvom tohto experimentu tak človek spoznáva nielen svoju postavu a jej myšlienky, ale i samého seba. Má možnosť precítiť strach, stres a empatiu, ktoré počas celého diania cíti. No môže zaujať aj vlastné stanovisko k postave – uvažovať o tom, či súhlasiť s postavou a držať sa v jej línii, alebo, naopak, jej postoje radikálne zmeniť. The break up je teda i cestou k sebapoznaniu cez imerzný fiktívny príbeh.