Mŕtvola opäť zabáva

Réžia a text: L. Brutovský
Dramaturgia: K. Chlepková
Hrajú: J. Bárdos / A. Nováková, R. Blumenfeld, O. Culka, L. Dóza, D. Kavaschová, P. Molnárová, S. Palatinusová
Scéna a kostýmy: Š. Kováč, Žipaj-Miško
Organizuje: Divadelný ústav Bratislava
Premiéra 26.4.2010, Štúdio 12 Bratislava.
Máte radi talentové súťaže? Ani my nie. Prepašujeme Vás na generálku a odhalíme, ako sa v skutočnosti pripravuje veľká šou. Autorský projekt študentov VŠMU.
Lukáš Brutovský sa v projekte Mliečne zuby predstavil s vlastným textom už druhýkrát. Kým však Krížovkárov „iba dramaturgoval“, pri Talentoch sa už pokúsil o réžiu. Dramatik, ktorý si režíruje vlastnú hru, síce nie je úplne výnimočným javom, ale určite zriedkavým. V takýchto prípadoch je vždy namieste otázka, či sa autor dokázal pozrieť na svoj výtvor triezvo, alebo podľahol subjektívnemu pocitu vlastnej dokonalosti. Aj vďaka tomu, že Talenty nie sú Brutovského prvotinou a už predtým mohol sledovať iného režiséra pri práci na jeho hre, nemal autor pred svojím textom neprimeranú úctu. Hru, s ktorou pred rokom postúpil do finále súťaže Dráma, pri skúšaní doladil.
S Krížovkármi majú Talenty až nápadne podobnú zápletku. Jednotlivci, ktorí idú doslovne aj cez mŕtvoly za svojím cieľom, sa zomknú a spolu porazia jeden z najzákladnejších princípov morálky. Úspech sa tu stáva vyššou hodnotou, ako je ľudský život. Obe hry dokonca stoja na podobných formálnych základoch. Aktivita, respektíve úspech týchto jednotlivcov pôsobí absurdne, no postavy k nemu pristupujú s plnou vážnosťou a bez nadhľadu. Hlavnou motiváciou postáv je opäť súťaž, čo v súčasnej spoločnosti vôbec nie je nečakaným fenoménom. Človek, ako tvor hravý a súťaživý, vždy porovnáva s ostatnými svoje schopnosti, talenty, vlastnosti. Neprestane tak robiť ani vtedy, keď už všetci prejdú nejakou súťažou a každý bude najlepší v niečom inom. Či už v speve alebo v točení sa doľava. A presne to je aj myšlienkové východisko pre hru Talenty. Možno škoda, že autor cítil potrebu nám to v texte viackrát vysvetliť. Aj bez takéhoto explicitného pomenovania problému by ho totiž vnímavý divák vedel ľahko odčítať. Zdvihnutie autorovho prsta tým stráca autoritu, pretože sa stráca nadhľad, čím dielo úplne zbytočne padá k prvoplánovej mravoučnosti.
Spočiatku pôsobia postavy relatívne plocho (slovosled), typovo sa dajú veľmi jednoducho odlíšiť: arogantný režisér, zakríknutá Michaela – dcéra dominantného Otca, puritánska Pani Heňa, jednoduchý Karol a vyzývavá Erika. Rovnako postavy v texte, ako aj herci v inscenácii sa počas celej prvej polovice držia vopred nalinkovaných hraníc svojho typu. Vytvárajú tak často predvídateľné, no funkčné komické situácie. Pomáha im v tom aj text. Celá prvá časť, generálka súťaže, je vyhradená iba expozícii postáv a ich vzťahov. Po zlome, ktorým je smrť, dostavajú niektoré z postáv hlbšie motivácie a možno povedať, že aj vlastnú hlavu. Nie u všetkých sa to však prejavilo ako posun vpred.
Režisér išiel cestou zachovania čo najväčšej miery pravdepodobnosti v absurdnej situácii. Táto snaha sa mu občas vymykala spod kontroly nie vždy vyrovnanými výkonmi hercov. Zaujímavo vymyslený Karol s talentom na neúspešné obesenie v podaní Richarda Blumenfelda sa v druhej časti dostáva do skôr nechceného pátosu, z čoho ho zachránia až posledné minúty inscenácie. Naopak Alexandra Palatinusová ako Pani Heňa, u ktorej sa mimochodom najmenej prejavila zmena v štruktúre postavy, dokázala paradoxne práve výraznou nadsázkou udržať svoju postavu živú počas celej inscenácie. Ku koncu hry sa stáva na javisku stále menej výraznou, no keďže zároveň klesá aj dôležitosť postavy ako jednotlivca, je tento jav pozitívny. Aj výkony ostatných hercov udržiavajú zvolený štandard. A tak žiadny z nich výraznejšie nevyniká. Ani Lukáš Dóza v postave Režiséra, Oto Culka ako Otec, či ďalšia prirodzene výrazná postava Erika (Petra Molnárová) nehrajú na úkor svojich kolegov.
Ak porovnáme inscenáciu Talenty s aktuálnym trendom imaginácie, fantasknosti a búrlivej zábavy, ktorý už minimálne dve sezóny prevažuje medzi inscenáciami súčasných dvadsiatnikov (prevažne na Malej scéne VŠMU), na texte aj réžii Lukáša Brutovského badať, že mladý dramatik si zvolil odlišnú cestu. Je ťažké určiť, či nižší záujem o formálne zaujatie diváka pramení z menších režisérskych skúseností v porovnaní s rovesníkmi. Očividne ho však výraznejšie zaujíma obsahová stránka diela. Samozrejme, že sa to prejavilo aj v Štúdiu 12. Lukáš Brutovský určite netrval na nemennosti či dokonalosti svojej hry, viac sa však zameral na jej uvedenie, než spracovanie. Ponúknuté tézy nepotiahol ďalej a hoci jeho hra ponúka odkaz čitateľovi, nič iné ako jeho zopakovanie na javisku nezaznie. Pri prvom uvedení hry sa to dá očakávať, no predsa len by sa žiadalo dobre vystavanú predlohu o čosi viac javiskovo podporiť, aby sa nestratili ani motívy, ani humor.
Rovnako scénografia nefunguje veľmi presvedčivo. Dômyselné a pritom jednoduché riešenie scény Štefana Kováča pomocou štyroch stoličiek – pódií a k nim pripevniteľných siluet súťažiacich –nenachádza v Brutovského réžii uplatnenie. V konečnom dôsledku sú pódiá iba príčinou pre rozpačito odôvodnené prestavby a pre zopár vydarených scénických obrazov. Nad tieto základné výtvarné prvky o čosi prečnieva Karolova šibenica. Ani s ňou režisér veľmi nepracoval, avšak na rozdiel od spomínaných pódií je využitá aspoň funkčne. Rovnako, ako aj všetky kostýmy trefne popisujú sociálny status postavy, čím nenarúšajú zvolený mierne groteskný, no realistický kľúč.
Talenty sú kvalitne napísanou komédiou, ktorú môžu na javisku pokaziť iba herecké výkony. Herci, ktorých si Lukáš Brutovský s Kristínou Chlepkovou vybrali patria vo svojom ročníku k tým kvalitným a obaja tvorcovia ich dobre poznajú. Na VŠMU s nimi ako s hereckým ročníkom pracujú už tretí rok. Pri premiére si však v komédiách herci ešte len zvykajú na reakcie divákov a na prvých reprízach skúmajú, čo funguje a čo nie. Keďže predloha je kvalitná a réžia sa tiež nedopúšťa neodpustiteľných chýb, môžeme sa pri desiatej repríze tešiť na naozaj kvalitnú zábavu. Je však škoda, že program Štúdia 12 ja natoľko plný, že nie je možné, aby sa Talenty objavovali na repertoári častejšie ako raz mesačne. Takto budeme musieť ešte istú chvíľu počkať, kým tvorivý proces inscenácie dosiahne svoj vrchol. Ak sa, samozrejme, dovtedy neroztriešti na zlepeninu nápadov. A to by bola škoda.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.