MODRÁ SAMOTA

Réžia a dramatizácia: Zuzana Šajgalíková, Veronika Dianišková. Kostýmy: Annamária Kosová. Scéna: Barbora Šajgalíková. Hrajú: Danica Matušová, Tomáš Vravník.
Premiéra: 21. 6. 2007 v Štúdiu 12 Bratislava
Inscenácia Oči modrého psa režisérskej a dramaturgickej dvojice Zuzany Šajgalíkovej a Veroniky Dianiškovej je dramatická kompozícia Márquezových raných poviedok. Je pravdepodobné, že tvorkyne si pre svoju tvorivú prácu zvolili rané a menej známe texty z viacerých logických dôvodov. Poviedkový útvar je nepochybne tvárnejší, prispôsobivejší a pre študentskú inscenáciu teda aj vhodnejší ako román. Predpokladám, že autorky priťahovala aj skutočnosť, že zvolené poviedky sú na rozdiel od Márquezových „kultových“ románov širšej verejnosti menej známe a ich interpretácia tak umožňuje väčšiu slobodu. Istotne stojí za pripomenutie, že vybrané texty ešte nepatria do obdobia Márquezovho magického realizmu. To prichádza až s románom Sto rokov samoty. Použité poviedky Oči modrého psa, Dialóg so zrkadlom, Žena, čo prichádza o šiestej a Ktosi rozhadzuje tieto ruže sú ním už inšpirované, no neprejavuje sa v nich v plnej miere. Spomínané poviedky čitateľovi svojim absurdným pohľadom na smrť, strach či osamotenie neraz evokujú skôr Kafku ako samotného Márqueza. V interpretácii, ktorú divákovi ponúkajú Šajgalíková a Dianišková sa však k týmto textom pristupuje magicky, ba dokonca surealisticky.
Dramatickú kompozíciu sa obe tvorkyne snažili koncipovať tak, aby spojením poviedok vznikol príbeh. Príbeh, ktorý možno interpretovať rôzne. Snahou Šajgalíkovej a Dianiškovej istotne nebolo dopovedávať a vysvetľovať, ale len naznačovať a motivovať k vytváraniu vlastných úsudkov. Asi najčitateľnejším motívom kompozície však boli variácie ľudskej samoty. Samoty, ktorá vychádza z nemožnosti naplniť ľudské sny, samoty vo dvojici, samoty plynúcej z ľudskej krutosti, či samoty smrti a večnosti.
Bezmenná dvojica postáv, muž a žena v hereckom zastúpení Tomáša Vravníka a Danice Matušovej odohrajú v priebehu necelej hodiny štyri samostatné príbehy, ktoré spája tenučká niť pomyselného príbehu. V prvom z nich, vytvorenom podľa poviedky Oči modrého psa, sa obe postavy nachádzajú v nereálnom prostredí sna. Obaja vedia, že k seba patria, no je pre nich nemožné naozaj sa dotknúť. Sú ako magnety otočené nesprávnou stranou. predpokladajú, že jediná možnosť ako sa môžu dotknúť je stretnúť sa mimo reality sna. Dohovárajú si signály, opakujú heslá, podľa ktorých sa v ozajstnom svete spoznajú. Oči modrého psa a Pandorina skrinka majú byť kľúčom k ich stretnutiu sa v skutočnosti. Dramatizácia druhej poviedky Dialóg so zrkadlom je kontinuálnym pokračovaním. Muž sa pokúša rozpamätať si na svoj nočný sen. V rannom zmätku a strese oživuje spomienky na ženské meno, ktoré mu je známe, no nevie ho vysloviť v plnom znení. Ubiehajúce minúty rána ho čoraz viac nútia prispôsobiť sa bdelosti, no vie, že úplné prebudenie ho celkom zbaví možnosti spomenúť si na meno zo sna. Až vyslovenie slova Pandora mu prináša úľavu. Tretia sekvencia príbehu je dramatizácia poviedky Žena, čo prichádza o šiestej. Obe postavy sa stretávajú v reálnom svete. Tak, ako im v prvom príbehu bránil v spojení sen, teraz je to reálny život s jeho krutosťou, ktorý obe postavy od seba vzďaľuje. Tajomná žena zo sna je v tomto príbehu prostitútka. Útočisko pred špinou a smútkom hľadá u čašníka, ktorý jej každý deň o šiestej servíruje večeru zadarmo. Ich životy sú priveľmi rozdielne a zaťažené špinou, preto sa ani v reálnom živote nedokážu zblížiť. Posledný príbeh, ktorý je dramatizáciou poviedky Ktosi rozhadzuje tieto ruže, je definitívnym potvrdením nemožnosti existencie oboch ľudí spolu. Duch mŕtveho muža celé dni pozoruje osamotenú ženu v jej dome. Všemožne sa snaží upozorniť na svoju prítomnosť. No to, čo sa nedarilo v sne či v živote sa nemôže podariť ani po smrti. Ich spoločná existencia nie je možná.
Inscenátorky si pre študentskú inscenáciu vybrali mimoriadne náročnú tému. Marquézove poviedky nedávajú mnoho predpokladov pre tvorbu logickej fabule, hoci treba uznať, že snaha o vytvorenie akej – takej dejovej líniu nebola v ich prípade márna. Slabá dejovosť by však vôbec nebola problémom, keby sa ju autorkám v inscenácii podarili lepšie vykompenzovať inou divadelnou zložkou. Aj v tomto prípade sa však Šajgalíková a Dianišková rozhodli ísť ťažšou cestou. Výtvarnej, hudobnej či tanečnej zložke ubrali pole pôsobnosti na minimum v prospech hercov. Žiaľ, inscenácia ukázala, že toto riešenie nebolo najšťastnejšie. Len ťažko predpokladať, že by herci s minimom skúseností boli schopní bez pomoci iných divadelných zložiek uniesť toto „márquezovské“ bremeno. Najmä, ak sa v ich výkonoch objavovali mnohé technické nedostatky. V prípade tejto inscenácie sa dá jednoznačne hovoriť o precenení herecov. Problematický bol predovšetkým výkon Danice Matušovej, ktorý mal mnohé zjavné nedostatky. Matušova pôsobila kŕčovito, nedarilo sa jej prirodzene spojiť text s konaním. Práca s textom v jej prípade vyznieva úmorne školácky. Najviditeľnejšie boli nedostatky v tretej časti. Hoci mala vynikajúcu príležitosť vybudovať napätie a odhaliť divákom viac z vnútra postavy, Matušová túto možnosť ani zďaleka nevyužila. Strach a neistota ženy, ktorá pred malou chvíľou spáchala zločin a nevyhnutne musí opustiť mesto zostal len v povrchnej a nepresvedčivej rovine. Žiaľ, jej výkon do určitej miery ovplyvňoval aj jej herecky zdatnejšieho partnera Tomáša Vravníka. Vravník v priestore o poznanie suverénnejší a technicky zdatnejší. Druhá a štvrtá časť kompozície boli monologické. Vravník v týchto častiach dokáže udržať napätie a diváka zaujme predovšetkým svojou dobrou prácou s mimikou. Primerane k typu inscenácie po celý čas udržal snovú atmosféru. Žiaľ, v konfrontácii s partnerkou jeho kvalitnejší prejav podliehal istej strojenosti. Hoci mali obaja herci svoje značné rezervy treba pripomenúť, že ide o mladých a málo skúsených hercov, ktorých cesta sa len začína a skúsenosť s podobným typom textu je pre nich mimoriadne cennou skúsenosťou.
Naznačila som, že inscenátorky s väčšinou divadelných prostriedkov pracovali minimalisticky. To platí aj o scéne, ktorú vytvorila Barbora Šajgalíková. Inscenácia sa naozaj vystačila len s nevyhnutným počtom kulís a rekvizít. Stôl, svietnik, zrkadlo, skrinka, stoličky a poháre s vínom. s týmito predmetmi sa veľmi dobre darilo tvoriť raz snovú, inokedy realistickú atmosféru. V prvej časti prevrátený stôl symbolizoval snenie v ktorom je všetko naopak. Inscenátorky vynikajúco využili aj svietnik s horiacimi sviečkami. Tie sa raz stali symbolom plynutia času, inokedy sprítomňovali smrť. Svoju dôležitú funkciu odviedlo aj zrkadlo a to nielen v časti dialógu so zrkadlo, ale prakticky počas celej inscenácie. Celkovo treba priznať, že sa tvorkyniam v priestore prostredníctvom spomínaných predmetov darilo tvoriť zaujímavé scénické obrazy, ktoré vynikajúco zapadali do ich koncepcie.
Kostýmy, ktoré pre inscenáciu vytvorila Annamária Kosová, boli inšpirované prostredím Latinskej Ameriky. Ženské šaty v štýle dvadsiatych rokov minulého storočia a pánska trojkombinácia nohavice, košeľa vesta boli, ako inak, v rovnakej tmavomodrej farbe. Predovšetkým mužský kostým evokoval odev toreadora. Tento dojem zosilnel potom, ako k ženskému kostýmu pribudla aj veľká červená šatka.
Inscenácia Oči modrého psa je mimoriadne ambiciózny projekt. Je sympatické, že si tvorkyne kladú náročné ciele. Napokon práve prekonávaním zložitých úloh majú možnosť umelecky rásť. Žiaľ, inscenácii objavili aj mnohé nedostatky ktorým musia v budúcej tvorbe venovať viac pozornosti. Ide predovšetkým o prácu režisérok s hercami. Treba však oceniť dramaturgickú invenciu a schopnosť vystihnúť v inscenácii pocit modrého osamotenia a smútku.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.