| Divadlo | Vysoká škola múzických umení v Bratislave |
|---|---|
| Inscenácia | Egeéne Labiche: GRAMATIKA |
| Premiéra | 4. júna 2007 |
| Divadelná sezóna | 2006/2007 |
Vaudeville v jednom dejstve
Preklad: Karol Chrappa, Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková a Marcela Caunerová, Produkcia: Janka Večerná, Matúš Benža, Zuzana Orbánová, Úprava a réžia: Juraj Bielik
Osoby a obsadenie: Francoise Caboussatová: Andrea Kiráľová, Pointrinasová: Rebeka Poláková, Machutová: Natália Puklušová/ Andreja Vozárová, Blanka: Lenka Prokopová/ Danica Matúšová, Jean: František Balog
Premiéra: 4. 6. 2007, Projekcia VŠMU
Eugéne Labiche sa vo svojej úspešnej jednoaktovke Gramatika doslova smeje z nevzdelanosti ľudí na vysokých postoch, ktorým nie sú vlastné ani tie najelementárnejšie pravopisné poznatky. Ide o príbeh prehnane ambicióznej Caboussatovej, ktorá sa naháňa za funkciami na popredných miestach, no zároveň je absolútne odkázaná na vedomosti svojej dcéry Blanky. Tá je však už dosť unudená neschopnosťou svojej matky, naučiť sa základné pravidlá gramatiky a sama túži po vydaji so synom pani Pointrinasovej, matkinej priateľky, ktorá si naopak, na gramatickej správnosti zakladá. Ctižiadostivá Caboussetová si však nemôže dovoliť o dcéru, respektíve jej pomoc pri písaní či čítaní, prísť. A tak sa snaží všemožne jej v tom zabrániť. Do toho však zasahujú ešte iné, podobne „šialené“ postavy a ich problémy a vzájomné vzťahy. Očakávať vtipnú a jemne satirizujúcu divadelnú interpretáciu s miernym ironickým a poučným podtónom, je myslím, prirodzené.
Inscenácia Gramatika však akoby tieto ponúkané tromfy nevyužila v plnej miere. Je síce pravda, že sa režisér Juraj Bielik snažil vytvoriť komédiu v svižnom rytme, plnú vtipných situácií, ktoré podporujú veselé melódie a pravdupovediac, sa mu to miestami i darí. Ale predsa zaujímavý a fantáziu uvoľňujúci text, dovoľuje trochu viacej sa „pohrať“ s konaním postáv a ich motiváciami. Rozhodne by sa do nej zmestilo viacej premyslených scén, ktoré majú ďaleko od klišé a obohratých vtipov, ktorými to na javisku len tak srší. Pritom má inscenácia predpoklady dostať sa trochu viac do hĺbky, nie zostať na hladine, ktorú veľmi ľahko môže rozvíriť i nepatrná chyba. Zaujímavá a útulná scéna, vskutku originálne kostýmy, ktoré dokážu reflektovať charaktery jednotlivých postáv, pôsobia uceleným a príjemným dojmom. Všetko je ešte skvele dotvorené známou zvukovou kulisou, ktorá roztancuje nielen hercov ale aj úsmevy na tvárach divákov. Ale aj táto komediálna a smiech navodzujúca atmosféra je okamžite zrušená a pochovaná veľmi problematickými hereckými výkomni.
Predovšetkým Andrea Kiráľová v titulnej postave vysoko postavenej, no v pravopise sa strácajúcej Francoise Caboussatovej, akoby objektívne neodhadla svoje možnosti a z pomerne dynamicky a rytmicky sa vyvýjajúcej postavy , skáče do hysterického kŕču, ktorý je nielen počuť ale žiaľ aj vidieť. Pritom Kiráľová nepoňala postavu zle, práve naopak, použila dávku sebairónie, vtipnej sebareflexie s dôrazom na precízne ilustrujúci detail. Ale táto práca je šmahom ruky preč, akonáhle spustí neprirodzený a nadmieru hlučný prejav. Nie je však jedinou, podobne je na tom i Andreja Vozárová v postave veterinárky Machutovej, len s tým rozdielom, že Vozárová dokázala uniesť mieru svojej expresivity a v jej podaní ide len o jednorázovú vsuvku, ktorá ďalej neovplyvní jej pôsobenie na scéne. Pridáva dokonca niečo ako klaunský podtón, vďaka ktorému je Machutová veľmi komická a úsmevná, až sympatická postava.
Najpresvedčivejšie a s prepracovaným dôrazom na reč a pohyb sa preukázala Rebeka Poláková ako pomätená archeologička Poitrinasová. Dodáva osobitý a osobný vklad, vtipne a veľkou dávkou komického talentu vybudovala postavu až do absurdnej, ale popritom smiešnej polohy. Nechala si záležať na výraze, mimike a gestách a preto je najplastickejšie vytvorenou postavou inscenácie.
Neveľký priestor na preukázanie hereckej práce dostala Danica Matúšová ako mierne naivná, no inteligentná Blanka. Priam cirkusovo ladený kostým síce predpovedá akúsi detinskosť alebo nezrelosť, ale Matúšovej Blanka nie je už dieťa, je cieľavedomá a obozretná, čo podáva prirodzene a nie zbytočne preafektovaným a pregestikulovaným prejavom.
Osviežením v čisto ženskej zostave je postava sluhu Jeana. František Balog do postavy a tiež do celej inscenácie vnáša skúsenosť, múdrosť a prispôsobivosť sa ženskej mentalite. Balog vratkým a ľahkým pohybom vytvoril karikujúcu postavičku, ktorá ale nie je prvoplánovo smiešna. Jemu postačí slovo a gesto na načrtnutie charakteru Jeana, nepoužíva zbytočný popis ale jemný náznak a divák okamžite zistí, s kým má tú česť.
Gramatika má potenciál získať si priazeň diváka, pritom však by bolo vhodnejšie ešte viac prehĺbiť dramaturgicko – režijnú koncepciu, čo by určite nenarušilo ani inscenáciu ani nezatienilo výstižnosť a odkaz autorovho textu. Čo však absentuje úplne, je práca s hereckými prostriedkami, respektíve hľadanie tej správnej miery hercovho prejavu.
Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.
