Mníšky alebo Ako z mapy mizne jedno divadlo

Dan Goggin: Mníšky

Preklad: Ľubomír Feldek

Réžia: Karel Škarka

Kostýmy: Eva Kleinová

Scéna: Jaroslav Milfajt

Choreografia: Silvia Beláková

Účinkujú:

Matka predstavená: Daniela Kuffelová/Lucia Vráblicová a. h.

Sestra Mária Huberta: Monika Drgáňová a. h./Tereza Králiková a. h.

Sestra Roberta Anna: Zuzana Marošová a. h./Elena Spaskov a. h.

Sestra Mária Amnézia: Sára Polyáková/Andrea Süttöová a. h.

Sestra Mária Lea: Andrea Sabová/Michaela Trokanová a. h.

Premiéry: 20. a 21. septembra 2024 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre

Recenzia písaná z druhej premiéry inscenácie.

Po záverečnom potlesku divákov nechal nadšený riaditeľ divadla DAB v Nitre Jaroslav Dóczy počas svojho príhovoru priniesť na javisko televíznu obrazovku, na ktorej sa divákom prihovoril Dan Goggin, autor muzikálu Mníšky. Okrem iného sa poďakoval za to, že jeho show sa bude uvádzať na Slovensku. Jeho radosť bola určite úprimná, Mníšky mali úspech na off-Broadwayi aj vo veľkej časti Európy. Dnes po nich však siahne už len málokto. Nechcem chytať Goggina za slovo, ale zabudol, že jeho dielo sa už na Slovensku hralo. V roku 1996 v komárňanskom Jókaiho divadle a o tri roky neskôr v Istropolis – Teatro v produkcii Gedur Musical Production, v réžii Karola Spišáka. Vtedy to bol divácky hit. Dnes sú Mníšky hudobno-dramatickým prežitkom, neschopným konkurovať súčasnému muzikálovému priemyslu ani zodpovedať dnešným umelecko-estetickým nárokom. Lenže na tieto podstatné okolnosti vedenie DAB-u asi nemyslelo, a ani inscenačnému tímu sa taktiež nepodarilo obhájiť vhodnosť titulu pre aktuálny repertoár.

Povedzme si úprimne – skutočne nejde o dielo eminentného významu, veď sa nedostalo ani na Broadway, do muzikálových dejín sa zapísalo ako jedna z najdlhšie hraných off-broadwayských produkcií, avšak Karol Spišák dokázal s jeho nevýhodami pracovať. Nechcem porovnávať dve rozdielne inscenácie, ale v určitých aspektoch sa tomu nedá vyhnúť. Režisér vtedy naštudovanie postavil na silnom činohernom zástoji. Veď len Matku predstavenú alternovali také výrazné interpretky ako Magda Paveleková, Soňa Valentová a Eva Pavlíková. Pod vedením skúseného režiséra sa jednotlivé piesne stali silnou osobnostnou či hyperbolickou výpoveďou postáv a v krátkych hraných prehovoroch herečky dokázali vzťahovo aj pointovo rozvrstviť jednoduchý text, a tým ho kvalitatívne povýšiť na kultivovanú zábavno-sentimentálnu revue. Inscenácia sa súčasne ocitla v ére česko-slovenského muzikálového boomu, veď napríklad na veľkej sále Istropolisu sa v tom istom čase hrával megahit Karla Svobodu Drakula a na malej scéne práve Mníšky. V muzikálovom ošiali prvých ponovembrových rokov tak komorné a príbehom aj témou jednoduché dielo v kvalitnej réžii nemalo problém silno rezonovať u publika v Bratislave, ale aj v slovenských regiónoch. Lenže teraz sa píše rok 2024, a výber Mníšok do dramaturgie zriaďovaného divadla nemožno nazvať ani stávkou na istotu, ani podnetným impulzom na obohatenie pestrosti repertoáru.

Príbehový oblúk Mníšok je veľmi elementárny až banálny. V kláštore na otravu jedlom zomrelo vyše päťdesiat rádových sestier a preživším neostali financie na pochovanie posledných štyroch z nich. Preto sa rozhodnú usporiadať benefičnú show, aby vyzbierali chýbajúcu čiastku. Mníšky sa aktívne chopia príležitosti odhaliť svoj talent, ale program sa uberá nechceným smerom. Gogginovo dielo nie je ničím viac než defilé niekoľkých piesní (mnohé sú však kvalitné muzikálové songy), prepojených nekomplikovanými dialógmi rehoľníčok chcene či nechcene odkrývajúcich oponu, zahaľujúcu život v ráde. Titul dnes štruktúrou, príbehom aj výrazovými prostriedkami vykazuje nielen prvky anachronickosti, ale najmä výhradne komerčné parametre. Je vhodný skôr pre zájazdové produkčné spoločnosti a nie renomované kamenné divadlá. Preto bolo otázne, ako si DAB, scéna so slávnou muzikálovou tradíciou diel, dlhé roky prevyšujúcich slovenský priemer, dokáže umelecky vyargumentovať tento titul. Rovno možno povedať, že debutujúcemu režisérovi Karlovi Škarkovi sa to nepodarilo. Inscenácii chýba presne to, čo Karol Spišák a iní režiséri, ktorí Mníšky uvádzali v čase ich najväčšej slávy na postsocialistickom európskom území, ale vo väčšine prípadov išlo skutočne o agentúrne inscenácie a nie naštudovania na tradičných divadelných scénach, dokázali vyťažiť. Bez toho, aby preceňovali titul, ktorý si nárokuje diváka len pobaviť. Hrali bláznivú muzikálovú show, kde stavali na kontraste zaužívaných predstáv o serióznosti družiek božích so žoviálnosťou ich charitatívneho vystúpenia. Nitrianska inscenácia sa zužuje iba na jednotvárny „pesničkál“, ktorého činoherného party sú obmedzené na základné dejové informácie alebo vtipy skutočne pofidérnej a dnes už aj nekorektnej úrovne, a k tomu tlmočené v necitlivých hrubozrnných podaniach, kde sa v opulentnosti výrazu stráca cit pre pointu. Inscenácii absentuje koncízne napätie, dômyselný humor, homogénnosť atmosféry či elementárne rozloženie vzťahov, napríklad konkurenčný boj Matky predstavenej a ambicióznej Huberty je tu len naznačený slovami a zveličenými úškrnmi, ale nie je režisérom plastickejšie podporovaný, tvarovaný ani komicky gradovaný. Akoby sme sa pozerali na žánrovo neukotvený silvestrovský program plný krátkych čísiel, nie regulárnu divadelnú inscenáciu. Piesne sú odohrané v chvate, bez silnejšieho emočného jadra. Vytráca sa z nich podstatný fakt, že ich veľká časť je osobnostnou spoveďou jednotlivých mníšok, kde prezrádzajú mnoho zo svojho vnútorného pnutia, ale i radostí a trápení z pokornej púte za nebeským kráľovstvom. Všetko sa tu odohrá expresne až zmätočne. Nie je čas na herecký detail alebo ideové obsiahnutie piesne. Výstupom chýba kreatívne či aspoň remeselnejšie rozohratie situácií, pôsobia toporne a interpretky častokrát len prídu do stredu scény, povedia text a odídu bez akejkoľvek hereckej akcie.

Podobne aj choreografia Silvie Belákovej pôsobí skôr náhodne. Môže ísť o účel, keďže postavy nie sú profesionálnymi performerkami a na dráhu zabávačiek sa odhodlali jedine pre charitatívne ciele. Takže nejaké to zaváhanie, prislabá synchronizácia a partnerská nekoordinácia v pohybe sú logické, lenže v inscenácii ich je priveľa, až to vzbudzuje otázku, či to bolo naozaj cieľom. Ak si na youtube[1] pozrieme americkú verziu muzikálu z roku 1994, tak vidíme tanečné kreácie vysokej pohybovej úrovne až s uniformným tanečným zladením, a ak sa deje presný opak, tak ide o badateľný zámer vychádzajúci zo špecifík situácií. Pri sledovaní tejto zahraničnej inscenácie zaujme aj podobnosť scénického riešenia s tým nitrianskym v autorstve Jaroslava Milfajta. Aj tu sestry musia hrať svoju dobročinnú show v kulisách muzikálu Pomáda (čo sa vyskytuje vo viacerých inscenáciách), ktorý pripravujú ich študenti na školskej pôde. Kým v Amerike bar vľavo, centrálny priestor (v Nitre jukebox) s nápisom Pomáda a izba s oknom a posteľou vpravo (všetko v totožných farbách ako v americkej inscenácii) sú súčasťou väčšieho realistickejšieho celku scény so zreteľnou výpoveďou o provizórnosti až cielenom eklektizme hracieho priestoru, tak na Slovensku ostáva vyznenie na úrovni insitnosti. Pred sýtomodrými stenami ohraničujúcimi javisko sa nachádzajú len tri ružovo-modré menované objekty smerujúce k tvaru gramofónovej platne. Milfajtova scéna tak kotví v medziach priznanej infantilnosti, s tou sa však v inscenácii aktívne nepracuje. Na jej možný potenciál režisér absolútne nereaguje, a tým nepovyšuje scénu nad úroveň naivnej „kašírky“. Eva Klein ako autorka kostýmov mala zjednodušenú úlohu, keďže okrem niekoľkých doplnkov (napríklad nadrozmernej maňušky mníšky) musela navrhnúť len päť typizovaných mníšskych habitov.

Inscenačné vyznenie Mníšok spočíva aj v herecko-speváckych možnostiach. Každá z kvinteta postáv je svojská, s rozdielnym naturelom od ostatných zo švorice, aj s iným životným predpríbehom. Lenže v Škarkovej inscenácii skupina sestier nechcene splýva v masu. Režisér s dramaturgičkou Lindou Genoux akoby rezignovali na precíznejšie typizačné odlíšenie a akcentovanie jemných nuáns jednotlivých rolí. Na druhej strane, akoby interpretky mali za úlohu diváka jedine pobaviť kabaretným skečom a nie hrať divadelný žáner komédie. I vďaka tomu sa inscenácia približuje k hranici triviálnej estrády, prehliadky vtipných scénok prekladaných piesňami, než k skutočnému a dejovo plynulému muzikálu. Preto ani taká dobrá herečka ako je Daniela Kuffelová nedokázala pre absenciu čitateľnejšej režijno-dramaturgickej koncepcie svojej Matke predstavenej, rigoróznej, ale familiárnej zároveň, dodať pevnejšie charakterizačné znaky a vytvoriť konzekventnú komediálnu kreáciu oscilujúcu medzi striktnou, ale po žiari reflektorov tajne v duši prahnúcou mníškou. Podobne aj v prípadoch jej kolegýň z druhej premiéry, ich herectvo ostalo v polohe približnosti, vonkajškovosti, kde účinkujúce smerovali k priveľmi explicitnému pomenovaniu špecifickosti predstavovaného typu. Vykročiť zo všeobecnosti výrazu sa podarilo jedine Andrei Sabovej ako novicke Sestre Márii Lei, snívajúcej o baletnej kariére a Elene Spaskov ako ráznej Sestre Róberte Anne. Prvá zaujala herecky nesilenou krehkosťou a detsky nežnou túžbou po tanečných piškótach a druhá výbušným temperamentom náruživej ženy, napriek svojej živej letore odhodlane prijímajúcej život medzi múrmi kláštora. Lenže aj pri nich išlo iba o výnimočné miesta, nie koherentný celok. V prípade obsadenia ostáva otázny aj fakt, že z desiatich interpretiek, keďže každá rola je totiž alternovaná, sú len tri herečky internými zamestnankyňami divadla. Prečo teda divadlo siahlo po titule, ktorý nezodpovedá aktuálnej zostave súboru a nevybralo dielo, ktoré by vyťažilo väčší počet jeho členov?

Achillovou pätou väčšiny muzikálov inscenovaných v deväťdesiatych a miléniových rokoch bola absencia živého orchestra. Posledných desať rokov možno vidieť v divadlách špecializujúcich sa na hudobnodramatický druh, či to je bratislavská Nová scéna, prešovské Divadlo Jonáša Záborského, ale i nitriansky DAB, návrat hudobníkov do proscéniovej jamy alebo na miesta priamo na javisku, čo nesmierne povyšuje inscenácie ako celok, ale i každé jedno predstavenie. Mníšky sú aj v tomto prípade návratom do minulosti. Halfplejbekové nahrávky nevedia nahradiť živý hudobný sprievod, čo herečkám sťažuje vokálny prejav, kde v rýchlosti tempa nedokážu tvárnejšie pátrať po vnútornom význame daných songov.

Divadlo Andreja Bagara v Nitre v mnohých obdobiach svojej existencie patrilo k najvýraznejším slovenským scénam so značným renomé aj v českom prostredí. Od deväťdesiatych rokov nadviazalo na módny trend uvádzania muzikálov (i keď po hudobných tituloch siahalo už predtým, ale nie v takej miere a kvalite), kde najmä tie v réžii Jozefa Bednárika v sebe syntetizovali vysoké umelecké kvality s divácky lákavou dramaturgiou. Posledné roky sa však DAB začal vytrácať z divadelnej mapy Slovenska. Záchranným kolesom sa zdalo umelecké vedenie Matúša Bachynca, ktorého dramaturgické zacielenie pripomenulo slávnu éru nitrianskeho divadla, ale vo výsledku sa väčšina inscenácií nepremenila v umelecké činy. Lenže bola v nich aspoň ctižiadosť, snaha zaujať náročného diváka, ale zároveň vyhovieť aj tomu, kto si do divadla ide len oddýchnuť. Nasadenie muzikálu Mníšky do repertoáru, a k tomu v taktom nekonzistentnom podaní, hovorí o podbiehaní až deformovaní diváckeho vkusu. A v širšom kontexte o doslovnom umeleckom dokonávaní DAB. Ohlásené premiéry priemerného, hoci v slovenskom kontexte populárneho, ale okrem inscenácií v SND a DJZ Prešov, málokedy úspešného jánošíkovského muzikálu Na skle maľované a bulvárnej a na našich javiskách už veľakrát prevarenej komédie Georgea Feydeaua Chrobák v hlave[2] predznamenávajú nezáujem vedenia divadla o ambicióznejší repertoár a kultivovanie diváka v spoločensko-politickej ére, keď by kultiváciu najviac potreboval. Mníšky sú toho dôkazom. Namiesto kvalitnej muzikálovej inscenácie, ktorú po premiére okamžite zo Štúdia prenášajú na Veľkú sálu, a za ktorú divák zaplatí 30 eur, dostane  estrádu úrovne pochybnej agentúrnej spoločnosti a nie inscenáciu hodnú histórie a umeleckej integrity DAB, ku ktorej sa v jubilejnej sezóne riaditeľ Jaroslav Dóczy tak deklarovane hlási.

---

[1] Pozri: https://www.youtube.com/watch?v=cnsi1MBRL60

[2] Okrem týchto dvoch titulov divadlo pripravuje aj inscenáciu adaptácie románu Janne Teller Nič zameranej na adolescentného diváka.