MENEJ NIE JE VŽDY VIAC

Dramatizácia: J. Švarc, O. Sliacky; dramaturgia, texty piesní: J. Mokoš a.h.; choreografia, pohybová spolupráca: D. Musil a.h.; scéna: von Dúbravay a.h.; kostýmy: M. Fintorová a. h.; réžia: P. Musilová a. h.
Účinkujú: I. Pagáčová, A. Hulmanová, R. Kianica, N. Jelušová, B. Bačo, Z. Kyzeková, M. Ronda, V. Krajči.
Premiéra: 30. 11. 2007, Mestské divadlo Žilina
Zimný čas, Mikuláš i Vianoce predo dvermi si žiadajú špeciálny darček. Mohol by byť v podobe rozprávky? Prečo nie? A ak by bola s témou zimy, čo viac si môže divák, najmä detský želať. Našťastie existuje príbeh, ktorý už od roku 1845 fascinuje čitateľov svojou čistotou, krásou i hlbokými témami. Je to nádherná no ťažká skúška lásky i priateľstva Gerdy a Kaya pred zlom Snehovej kráľovnej. Dramatizovaná podoba tejto nesmrteľnej rozprávky Hansa Christiana Andersena sa neustále objavuje na slovenských profesionálnych javiskách: Staré divadlo Nitra (2003), Štátne divadlo Košice (2003). Inscenácia Ondra Spišáka je dodnes na repertoári Starého divadla v Nitre.
Prejsť závejmi tejto hry sa podujal tvorivý tím Musilová, Mokoš, Musil, Fintorová. Paula Musilová je minuloročná absolventka bábkarskej réžie a Martina Fintorová scénografie na VŠMU v Bratislave. Spolupráca s bratom Dušanom Musilom začala samozrejme oveľa skôr ako siahajú pamäte jej kolegov – bývalých študentov. Ale ako tvorivá dvojica existuje od Musilovej absolventskej produkcie Krysiar na katedre bábkarskej tvorby v roku 2007, kde sa na scénografii podieľala práve Martina Fintorová. Trio mladých tvorcov môže takto naďalej rozvíjať spoločné hľadanie svojej poetiky a výrazových prostriedkov. Veľmi príznačnou je preto aj prítomnosť ich pedagóga Jozefa Mokoša ako dramaturga inscenácie. Nespustil zo svojich žiakov ochranné krídla ani teraz. Rovnako zaujímavá je spätosť Pavly Musilovej a Žiliny. Jej poslednou inscenáciou sú Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov v susednom Bábkovom divadle Žilina (premiéra 26. 10. 2007). Pavle sa stačilo iba presťahovať o ulicu ďalej, prevetrať hlavu a pustiť sa do ďalšieho skúšobného procesu.
Ale je Snehová kráľovná ozaj príbeh pre malé deti? Veď je plný symbolov, odkazov, filozofie, myšlienok nie práve najjednoduchšieho obsahu. Princíp putovania Gerdy nie je iba o ceste ako fyzickom presune, ale aj o ceste za poznaním. Každým stretnutím s novými bytosťami sa Gerda dozvedá niečo nové o svete, o bytí, vzdáva sa svojej pohodlnosti, stále sa viac a viac obetuje pre Kaya. Prekonáva množstvo prekážok, aby došla k poznaniu, že láska a priateľstvo prekoná zlo zasadené do srdca.
Pri transformácii predlohy pre deti sa tvorcovia museli vzdať rozohrávania príbehu na veľkej ploche a preto ho zhutnili do päťdesiatich minút. Čo je síce skvelý čas na udržanie detskej pozornosti. Ale môže mať iné nepríjemné následky.
Inscenátori využili dramatizáciu J. Švarca a O Sliackeho. Ale aj tú „skresali“ a radšej ju obohatili piesňami. Otextoval ich Jozef Mokoš. Mali odľahčovať ťažobu témy a stať sa akýmsi svetlým bodom v ľadovej dráme. Dej je však v takej úprave nevyvážený, motívy sa nevyjasňujú, línie premien postáv skracujú, pesničky neposúvajú dej iba ho prerušujú na ukázanie vnútorného, emocionálneho stavu postáv. Všetko prebehne akosi prirýchlo, až má divák pocit, že si nestihol ľadovú krásu užiť. Veľmi krátka, no o to intenzívnejšia expozícia je toho jasným dôkazom. Režisérka využila možnosť spojenia dvoch situácii v jednej. „Zoznámila“ nás s roztopašnou dvojicou Kay a Gerda na korčuliach a po pár minútach padla Kayovi do oka črepina z diablovho zrkadla zloby. V sekunde sa s Gerdou pohnevali a Kay sa vzápätí ocitol v náručí Snehovej kráľovnej. Divák ani nestihol zaregistrovať prečo a ako sa k nej dostal. Podobných skratiek využila režisérka niekoľko. Napríklad aj v poslednom, dôležitom obraze záchrany ho Gerda vyslobodila iba prepichnutím balónov, ktoré symbolizovali zrkadlo, chlad, zamrznutie citov, zlobu. Oslobodila ho spod veličiznej sukne kráľovnej, ktorá znázorňovala uväznenie v ľadovom svete a už spievali záverečnú pesničku o tom, že: „bez srdca sa nedá žiť“. Po takej dlhej púti za šťastím bol zrazu boj zo zlom zoči voči prikrátky.
Ťažkú tému odľahčili inscenátori nielen piesňami, ale najmä pestrými kostýmami, ktoré kontrastovali k správne ľadovej scénografii. Ich autorka, Martina Fintorová, využila maximálnu pestrosť farieb, strihov a materiálov. Každá z postáv, ktoré na svojej púti stretla mala svoju špecifickú rekvizitu. Často šlo o veľmi dobrý nápad, ako prepojiť rozprávkový motív so súčasnosťou. Sobom sa napríklad nestala len Naďa Jelušová, ale najmä bicyklík, na ktorom prišla. S očami a nosom to mohol byť pokojne najneodolateľnejší sob na okolí. Havranovi zas prisúdila kolobežku namiesto reálnych krídel. Boli to prvky veľmi hravé a nápadité. Riečna žena mala samozrejme udicu a na nej malú zlatú plastovú rybku. Nedvíhala zrak od úlovku, kým ju nevyrušili. Kým s postavami ostatných postáv sa pohrávala najmä farebne, nemohla si to dovoliť pri Snehovej kráľovnej. Chcela zvýrazniť jej moc nad ostatnými, vrátane Kaya. Dlhé biele šaty s odhalenou krinolínou dostatočne vytvorili dojem noblesy a chladu. Pri prvom stretnutí boli normálnej veľkosti. No pri poslednom výstupe je Snehová kráľovná vyvýšená a sukňa predĺžená tak, aby sa pod ňu zmestil stojaci Kay. Sama podstata Snehovej kráľovnej sa stala väzením pre Kaya, je to obraz metaforický i estetický zároveň. Škoda, že trval tak krátko.
Priestor na dotvorenie ľadového sveta dostal scénograf von Dubravay, ktorý spolupracoval s Paulou už na inscenácii v Bábkovom divadle Žilina. Postavil oproti sebe dva kvádre s plexisklovými dierovými bočnými stenami, ktoré sa dali sklopiť a vytvorili tak zamrznutú rieku, jazero, breh… Zámok Snehovej kráľovnej doslova vyrástol divákom pred očami. Na ťahoch sa vytiahli biele vežičky z plátna rovno nad plexisklovými kvádrami akoby stenami zámku. Uprostred sa zjavila Snehová kráľovná aj s uväzneným Kayom pod jej sukňou.
Dôležitým prvkom dotvárajúcim scénografiu bolo svetlo. Zmena farebnosti a intenzity navodila atmosféru situácie, signalizovala jej zmenu, oddelila priestory, zintímnila ich v patričnom momente, alebo naopak rozjasnila.
Do takto pripravenej a nasvietenej scény stačilo už iba vpustiť hercov, nech sa vybláznia v úlohách detí. A bláznili sa spôsobom pohybovej a hlasovej štylizácie. Každú z postáv sa snažili podľa možností ocharakterizovať vlastným spôsobom hýbania i hovorenia. Napríklad Naďa Jelušová sa ako riečna žena pohybovala čupiac, čo pripomínalo preexponovanú „žabaciu“ chôdzu. Branislav Bačo zas využíval výraznú gestikuláciu v postave Havrana a šikovne manévroval kolobežkou po javisku. Snehová kráľovná Anny Hulmanovej bola viac statická, chôdzu i pohyby mala veľmi pomalé. Naozaj tak zosobňovala chlad a mrazivosť vlastné vládkyni snehu. Prvok chladu podporil aj hlas zvýraznený použitím mikrofónu. Herci väčšinou výborne zvládali aj spevácke party. Za problém však možno označiť chýbajúcu interaktivitu. Vysoké nasadenie hercov ju nenahradilo a pri tejto inscenácii sa priam núkala. Deti mali potrebu odpovedať na otázku kde sa stratil Kay, ako ho nájsť, kam ísť…
Hudobnú zložku mal na starosti Andrej Kalinka. Opäť spolutvorca pri predošlej Musilovej inscenácie. Jeho hudba je živá, komunikatívna, syntetizátorová, tonálna. Melódie sú ľahko zapamätateľné a kompenzujú náročnosť textov. Často evokujú filmovú hudbu.
Žilinská snehová kráľovná je určite obohatením repertoáru i dobrou skúsenosťou pre mladých tvorcov. Nemožno však zabúdať, že nie vždy menej je viac. Orientácia v príbehu, jeho náročnosť i nevyváženosť postáv a ich premien tomu dávajú za pravdu. Takisto režisérka nedodržala princíp fungovania „divadelných sluhov“, ktorí premiestňovali rekvizity a upravovali scénu. Občas sa objavili inokedy nie, bez rozlišovacieho kľúča, prečo niekedy áno, niekedy nie. Veľmi príjemná vizuálna stránka inscenácie, herecká štylizácia, hudobná zložka však kompenzujú vyššie spomenuté nedostatky. Preto želám Snehovej kráľovnej veľa snehu i malých divákov. Len aby si nikto nenechal padnúť črepinu do srdca!

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.