Matkina guráž v SND

Preklad: Peter Lomnický
Réžia: Martin Čičvák
Dramaturgia: Martin Kubran
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Petr Kofroň
Osoby a obsadenie:
Syn: Marián Geišberg
Matka: Jana Oľhová
Premiéra 8. a 9. decembra 2012 v Štúdiu v novej budove SND
Matkina guráž Georga Taboriho je veľmi intímna, autobiografická hra. Jej hlavnými postavami sú Elza Tabori a jej syn – dramatik, režisér, herec, jedna z najvýznamnejších osobností divadla 20.storočia – George Tabori.
Spomienky matky na jeden deň v 1944. roku, keď len vďaka šťastnej náhode a zhode okolností neskončila v osvienčimskom tábore smrti, zaznamenal jej syn. Celá hra je Taboriho rozprávaním o matke a zároveň aj dialógom s ňou. On jej predkladá jej vlastné spomienky na deportáciu z Budapešti, ona ho, občas, mierne poopraví. Matkina až detská naivita a slušné vychovanie vyznievajú na pozadí obludného vojnového mechanizmu ešte absurdnejšie a neschopnosť záložných budapeštianskych policajtov, ktorí ju majú eskortovať do „zberného strediska“, pôsobí priam švejkovsky.
Režisér Martin Čičvák podporil brechtovský princíp tejto drámy niekoľkými spôsobmi – napríklad na interpretáciu textu pre postavu Syna použil mikrofón. Marián Geišberg v roli Taboriho väčšinou sedí za stolom s mikrofónom v ruke a predčítava rukopis svojej hry, ktorú práve sledujeme z hľadiska, postave Matky. Okrem toho berie herec na seba rolu Nemeckého dôstojníka (pred našimi očami ho oblečú do nemeckej uniformy), ale číta a hlasom imituje i ďalšie mužské roly predlohy (Milenca, Kelemena), či sprostredkúva útržky replík alebo výkrikov ľudí zhromaždených na deportáciu. Jana Oľhová ako Matka je jediná (okrem hercov stelesňujúcich malé postavy jej sestry a švagra na konci hry), ktorá hrá len jednu postavu. Ďalší traja, dalo by sa povedať – dôležití pomocní hráči Pavol Gmuca, Kamil Kollár a Michal Novák sú aj zametačmi, aj policajtmi, aj nemeckými vojakmi.
Keď sa predstavenie začína, Matka vaľká cesto a pripravuje koláčiky na plech. Pred odchodom na cestu, ktorá, ako sa ukázalo, mohla byť jej posledná, pretože ju na ulici ako Židovku zatkli, dáva plech do pece, ktorá je umiestnená úplne na pravej strane javiska, takže aj v štúdiovom priestore SND máme pocit, že sa k nej vydáva na púť. Asociácia je to hrozná, a v závere, keď sa Matka vráti domov a upečené koláče sú zachránené z pece akurát v pravý čas, ťažko sa zbaviť pocitu, že mohli s Matkou zdieľať spoločný osud… Čičvákova réžia má čisté jasné línie, inšpirované jednou z prvých replík hry: „Boh je ukrytý v detailoch.“ V Taboriho intenciách – ukázať celú absurditu vojny na kontraste situácie a správania jednotlivých postáv -, Čičvák napríklad necháva Matku, aby poutierala bielou vreckovkou špinavé kovové zábradlie v zbúranisku tehelne, kde sa na dvore čaká na prestupný vlak do Osvienčimu. Najmenej takú službu ako režisér urobil tejto inscenácií jeho dvorný scénograf Tom Ciller. Výtvarná stránka tohto javiskového diela určila nielen jeho formu, ale v mnohom i obsah.
Na začiatku sa dívame na takmer prázdne, tmavé javisko. Písací stôl s lampou a stoličkou na jednej strane, v strede stôl, na ktorom Matka vaľká cesto, na strane druhej piecka. Na zadnej stene lešeniu podobná železná konštrukcia, niekoľko plných bielych vriec a plechových vedier. V strede javiska akési nízke železné zábrany, svorky – náznaky koľajníc? Nevedno, v každom prípade keď Matka nastupuje na pomyselnú električku či čaká na vlak, má človek pocit, že preskakuje koľaje, vstupuje na električkovú plošinu, prekonáva prekážku… Avšak netrvá dlho a železné svorky začnú spĺňať svoju hlavnú úlohu. Celý „vizuál“ javiska dostane ďalší, hrozivejší zmysel. Keď herci vystupujúci v úlohách policajtov a skončia svoje poslanie, stanú sa akousi poriadkovou čatou, ktorá najprv vysýpa vedrá s bielym jemným štrkom a drevenými zhŕňačmi ho rozostiera, aby vytvorila uprostred javiska presný biely kruh ohraničený železnými svorkami. Pracujú ako stroje, ich pohyby sú zladené v rovnakom rytme. Biely kruh však onedlho ohraničia veľkým obdĺžnikom hrubozrnných červených kryštálov, ktoré už od začiatku predstavenia čakali pripravené v bielych vreciach. Obecenstvo začne tušiť, že v strede už chýba len čierny hákový kríž. Nechýba dlho. Pracuje sa tu poriadne a po nemecky presne. Pred obrovskou mandalou ríšskej zástavy sedí v kresle Nemecký dôstojník, za ním stoja traja predstavitelia armádnej luzy (predtým robotníci, či zametači tvoriaci mandalu). Geišbergov civilný Syn sa zmení: oblečie si uniformu, a je z neho dôstojník, rozhodujúci o živote a smrti. Je to predstaviteľ nemeckého poriadku a spravodlivosti, no keď sa Matka k nemu chce dostať, pokĺzne sa na symbole nemeckej moci a zničí tak hákový kríž mandaly, Dôstojník akoby si uvedomil pominuteľnosť momentálnych hodnôt a ich relativitu, Matku vypočuje, ba dokonca ju dá posadiť na vlak späť do Budapešti. Tá sa vráti domov a vojnu, na rozdiel od svojho manžela, prežije. „Boh je ukrytý v detailoch“, a tak sa môže sporiť so svojím Synom o tom, či mala na ceste do Osvienčimu v kabelke jablko alebo slivky.
Jana Oľhová a jej vlastný brat Marián Geišberg, dostali spoločnú príležitosť vytvoriť na javisku postavy matky a syna. Ich vzájomný vzťah bol plný láskavého porozumenia a ľudského tepla, ktoré kontrastovalo s bezcitnou krutosťou vojnovej mašinérie, majúcej tvár hercov hrajúcich nemeckých vojakov, či maďarských policajtov. Určite možno povedať, že vznikla veľmi kultivovaná a pôsobivá inscenácia, hodná našej prvej scény.
Dana Silbiger-Sliuková
publikované online 31. 12. 2012

Dana Silbiger-Sliuková

Dr. Dana Silbiger Sliuková, absolventka divadelnej vedy a dramaturgie na VŠMU v Bratislave, divadelná kritička, pracovala v Divadelnom ústave, niekoľko rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa, riaditeľka festivalu Divadlo deťom, potom ako manažérka pre zahraničie festivalu Divadelná Nitra. Teraz žije striedavo v UK a na Slovensku, prekladá hry z angličtiny a pravidelne píše o britských produkciach do časopisu Svet a divadlo.