Martýrov úspešný Pokus o autoportrét

S.T.O.K.A.: Pokus (v hľadaní spirituality). Video-divadelná inscenácia
Účinkujú: Lýdia Petrušová, Martin Kollár, Braňo Mosný
Výtvarná koncepcia: Miriam Struhárová
Videosekvencie a réžia: Blaho Uhlár
Po dlhšom čase združenie S.T.O.K.A. dáva o sebe znovu vedieť. Posledný novembrový deň sa v nových priestoroch v areáli Cvernovky konala premiéra opusu Pokusu. Teda nových: z tých pôvodných do prenajatých, ktoré prevádzkuje zoskupenie Tangere Arts, o budovu ďalej.
V recenzii Dialógov som skonštatoval, že Uhlárov divadelný priestor sa neustále zmenšuje. Uhlárov minimalizmus je v inscenácii Pokus ešte minimálnejší. Kým Redukcia by sa dala charakterizovať ako redukovaná činohra so štyrmi hercami, v Dialógoch to už boli len dve herečky. V Pokuse sú síce divadelní herci traja, ale takmer po celý čas nemo a nepohnuto stoja. Protagonistom je sám Blaho Uhlár v takzvaných dokrútkach, ktoré sú však jadrom „inscenácie“. Vzhľadom na ich pomer či nepomer k divadelným „akciám“, vynára sa otázka, aký druh umenia vlastne sledujeme: je to ešte divadlo alebo už filmový dokument? Sám Uhlár ho charakterizuje ako video-divadelnú inscenáciu.
V každom prípade – Blaho Uhlár sa pokúsil o nekonvenčný a netradičný autoportrét vediac, že jeho osobný príbeh má širší rozmer. Uhlár neprestáva bojovať za rovnoprávnosť alternatívneho divadla, v širšom chápaní, alternatívnej kultúry, ktorá popri oficiálnej kultúre živorí, aspoň pokiaľ ide o štatistiku podpory z verejných peňazí. Do posledného dychu útočí na predstaviteľov takzvaných kamenných divadiel, z ktorých má najmenej rád – ako ľahko sa manipuluje s významom slov – z ktorých najviac nenávidí Slovenské národné divadlo a najmä jeho novú budovu. Z peňazí za jej ročnú prevádzku by sa iste dala vybudovať slušná sieť alternatívnych divadiel. (Záznam diskusie s Milanom Kňažkom, Darinou Károvou a Dušanom Jamrichom po odvolaní Jamricha z funkcie riaditeľa SND.) V prenesenom význame však bojuje za priestor pre sebarealizáciu, za slobodu priestoru pre všetkých, aj pre tých, čo majú iný názor.
V autoportréte Uhlár pracuje s niekoľkými motívmi: filológa a teológa Jozefa Pavloviča s jeho nekonvenčnými názormi na vieru a sex; Pavlovič neustále zdôrazňuje potrebu duchovna a duchovných hodnôt v dnešnej spoločnosti. Uhlár púšťa Československý filmový týždenník s jeho charakteristickou zvučkou, zachytávajúci výstupy z absolventskej inscenácie na VŠMU v roku 1974. Meno režiséra nik nespomenie, všetko sa točí okolo hercov. V motíve svojej mamy Gabriely, žijúcej v bytovke v Ružomberku, spomína na jej dráhu herečky, jednej zo zakladajúcich členiek Prešovského divadla, druhej profesionálnej scény, ktorá vznikla počas Slovenského štátu v roku 1944. Filmový týždenník Nástup zachytáva ukážky zo slávnostnej premiéry Škriatka Ferka Urbánka i atmosféru v hľadisku, kde sedeli mnohí predstavitelia oficiálneho režimu i kultúrnej obce. Pani Uhlárová hrala jednu z hlavných postáv. Pri ukážkach sa rozspomína na jednotlivé osoby, pamäť má stále veľmi dobrú. Uhlárovci dokonca identifikujú Blahovho deda a možno aj otca. Ďalší motív „dokrútok“ patrí trom hercom, účinkujúcim v tejto inscenácii. Vysvitne, že sú to študenti bábkoherectva, Uhlár ironicky a trochu škodoradostne spochybňuje ich ideály. Na začiatku sa pýta, prečo sa rozhodli robiť divadlo. Neustále ich atakuje otázkou, či si myslia, že aj po absolvovaní školy sa budú venovať bábkoherectvu. Na filmárov, ktorí mu pomáhajú s dokrútkami, vyvíja nátlak, aby s ním „dobrovoľne súhlasili“, že všetko štátne vrátane kultúry a audiovizuálneho fondu, je neefektívne, zlé a nemorálne. Dokonca protiústavné. Filmári opakujú jeho názory, ale máličko si držia odstup, akoby boli trochu zaskočení. Zrejme už tušia, že opus, na ktorom sa podieľajú, bude „riadna haluz“.
A tak najväčší priestor ostáva Uhlárovi. Vie v ňom využiť svoje komediálne vlohy, úškľabok nahého míma, ktorý sa občas žaluje Bohu, snímaný pohľadom zhora, na svoj osud a na korupciu (okrem iného v súvislosti so zisteniami kontroly na stavbe Slovenského národného divadla). Príbeh Stoky a Uhlárovej umeleckej tvorby sa prelína so scénami z bežného života. Je zjavné, že Uhlárov príbytok je mierne neštandardný, akoby improvizovaný. Býva v priestoroch bývalej divadelnej sály Stoky v Cvernovke. Nepredstavujte si nič tradičné divadelné, je to len holá väčšia miestnosť, pravdepodobne bývalá dielňa. (Pre nezasvätených treba upresniť, že Cvernovka je areál neďaleko Dulovho námestia, určený na zbúranie, momentálne obsadený najmä umeleckými združeniami a výtvarníkmi.) Sledujeme Uhlára, ako na záchodovej mise číta knihu a fajčí, ako si prezlieka perinu, ako sa neúspešne pokúša zapnúť mikrofón počas nahrávania seba samého na kameru, ako neustále vystavuje na obdiv svoju nahotu. Akoby chcel zdôrazniť, že obetovaním sa pre istý typ umenia mu postupne ostala len holá riť. Divadelne, aj doslova. Poetika holej c. Na všetko je sám (ukazuje, ako zariadil suterénne priestory Divadla Disk v Trnave, s výbavou z pôvodnej Stoky), osamelosť zaháňa pornom a je k sebe, najmä k svojmu druhému egu, náležite nežný. Aby udržal štýl, párkrát holý zadok divákom ukáže.
Semeno na farebnom papieri komentuje lakonicky, s americkým prízvukom: Jackson Pollock. V jednom z posledných záberov si Uhlár berie čapicu z vešiaka, ktorý zhotovil z Dosky – ceny za najlepšiu réžiu v roku 1998, za inscenáciu Tváre. Je to najvyššie divadelné ocenenie na Slovensku, ktorého základom je skutočná hnedá drevená doska. Metafora, čo nepotrebuje komentár. Nasleduje montáž s reklamami na billboardoch, ako komentár znejú verše Sládkovičovho Detvana. V poslednom zábere montáže vidíme Bratislavský hrad. Hneď potom obraz preskočí do areálu Cvernovky. Uhlár sa prechádza pred schátralými, štýlovými budovami a hovorí riekanku: „Pôjdem krivo, nájdem pivo. Pôjdem rovno, nájdem hovno. Ale kde, kde nájdem duchovno?“ Kamera sníma spustnutý areál. „Je toto duchovno? Môže byť toto duchovno?“ Opakuje Uhlár v duchu podtitulu inscenácie V hľadaní spirituality. „Duchhovno? Knihovno?“ Pýta sa spevavo. Otvára dvere do budovy, kde býva. Na dverách je nálepka s logom VÚB, ani sa nechce veriť, že banka kedysi v týchto priestoroch sídlila. Uhlár s ironickým tónom prečíta názov banky a zmizne v útrobách bývalej továrne.
Scéna zo záveru inscenácie ladí s jej začiatkom. Uhlár v ňom štylizovaným prorockým hlasom komentuje točiaci sa glóbus, rez zemeguľou, ktorej Mayovia vraj predpovedali výmenu pozície pólov. Pritom by došlo k pohybu zemskej kôry a teda k celosvetovej definitívnej katastrofe. U nás prišlo len k posunu hodnôt a aká katastrofa…
Aj oblúk príbehu divadelníckej rodiny, matky herečky začínajúcej za Slovakštátu, až po syna režiséra a tvorcu avantgardného súčasného divadla, hovorí sám za seba.
V neposlednom rade, Uhlár je rozprávačom všetkých scén: on kladie otázky a občas sa objaví v zábere, najmä v scénach so svojou mamou a v Divadle Disk v Trnave.
Nebol by to Uhlár, keby sa nepohral s jazykom. Tu striedmejšie: o to viac vyznejú slová ako krástne, nádherdné a podobne, ktorými hodnotí projekt hrdých francúzskych developerov, prezentujúcich novú podobu areálu Cvernovky. Kancelárie, byty, obchody, duchhovno ako všade inde.
Kto vydržal čítať túto recenziu, môže sa oprávnene spýtať: A čo divadlo? Dvaja herci a jedna herečka sedia zabalení do akéhosi šedozeleného pozláteného, akoby darčekového papiera, ale s veľkou šírkou, skrkvaného do kopy, z ktorej vytŕčajú len horné polovice tiel hercov. Ich hlavy a tváre mierne nasvietené do oranžova reflektormi nad nimi, čierne úbory. Nič viac. Živí herci prehovoria len niekoľkokrát, z toho raz jeden cez druhého recitujú, takže sa im nedá rozumieť, inokedy sú normálne hlasy partnerov – on a ona sedia v kreslách a riešia svoj vzťah – súbežne sprevádzané ich strojovo zdeformovanou verziou. V závere, inšpirovaní potleskom v sále novootvoreného divadla v Prešove, zaznamenaným v týždenníku Nástup, predvádzajú potlesk v rôznych rytmoch ako nejaké mechanické bábky – ironický komentár k faktu, že študujú práve bábkoherectvo. Iróniou je aj fakt, že Uhlár mal k dispozícii študovaných hercov a dovolil im minimum. V tomto zmysle je jeho minimalizmus diabolsky maximálny. (Priam vidím tie zdesené tváre rodičov mladých hercov, ktorí by sa chceli normálne ľudsky tešiť z ich účinkovania v réžii známeho divadelníka…).
Nech už to nazveme akokoľvek, inscenáciou, filmovým dokumentom v divadle či svojráznou laternou magikou s využitím živých sôch hercov, dôležité je posolstvo. Akokoľvek šokujúce či odpudzujúce sa môžu niekomu zdať jednotlivé výstupy a scény, ako celok inscenácia mieri presne: bez morálky a duchovna nám ostanú len holé rite. Obávam sa, že na túto cestu sme už vykročili a nebudeme ochotní z nej zísť. Alebo nebude kam. Uhlárove buričské gesto je hravé a stále romanticky neochabujúce.
Otázka je, kam až môže Blaho Uhlár v divadle zájsť, keď už ani nepotrebuje hercov. Uhlárovi sa darilo desať rokov robiť chudobné komunitné divadlo na spôsob rehole, od členov súboru vyžadoval maximálne obetovanie sa divadlu. V našich pomeroch je zázrak, že to trvalo tak dlho. Nečudoval by som sa, keby sa Uhlár vrátil k tradičnejšie ponímanej réžii v repertoárových divadlách. Možno fakt, že použil študentov herectva, budúcich profesionálov, je toho predzvesťou. Hercov, akých mal v deväťdesiatych rokoch v Stoke, už tak ľahko nezoženie. Práve to stretnutie výnimočných osobností v správnom čase urobilo zo Stoky legendu. Jej kráľ sa zmenil na nahého klauna. Stále nás však vie zabaviť.
Juraj Šebesta

Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.