| Divadlo | Letné Shakespearovské slávnosti, Bratislava |
|---|---|
| Inscenácia | Wiliam Shakespeare: Antonius a Kleopatra |
| Premiéra | 4. júla 2008 |
| Divadelná sezóna | 2007/2008 |
Mária Fekar Jenčíková
preklad: Ľubomír Feldek a Martin Hilský
réžia: Michal Vajdička
scéna: Pavol Andraško
kostýmy: Jana Hurtigová
hudba: Peter Mankovecký
producent: Janka Zednikovičová a JAY PRODUCTION
osoby a obsadenie: Marcus Antonius – Tomáš Maštalír, Kleopatra – Zuzana Fialová, Octavius Caesar – Ľuboš Kostelný, Domitius Enobarbus – Petr Halberstadt, Agrippa – Jan Révai, Octavia – Zuzana Moravcová, Charmian – Zuzana Kanócz, Alexes – Csongor Kassai, Prvý posol – Peter Oszlík, Druhý posol – Michal Oszlík, Lepidus – Braňo Matuščin, Klaun – Tomáš Horváth
premiéra: 4. júla 2008 na Bratislavskom hrade „Letné shakespearovské slávnosti“
Antonius a Kleopatra je Shakespearova hra o láske aj o politike. Tragédia. Režisér Michal Vajdička s dramaturgom Petrom Pavlacom sa rozhodli zvýrazniť rovinu lásky na úkor politickej roviny. Robia to dôsledne. Zredukovali postavy aj situácie. Vyhli sa bitkám aj veľkým efektom.
Na Bratislavskom hrade stojí Rím proti Egyptu. Dve impéria na mohutných čiernych trónoch pripomínajú obrátené pyramídy. Hrobky zašlej slávy. Antiku charakterizujú kamene, piesok púšte je daný červenou. Čierne plexisklo – umelý materiál v kontraste s prírodným. Panovníci si hľadia priamo do očí, aj keď sú vzdialení tisícky kilometrov, pretože hra sa striedavo odohráva v asi desiatich rôznych prostrediach a v rozpätí desiatich rokov.
Scénický výtvarník Pavol Andraško umožnil skvelou inscenačnou skratkou režisérovi Michalovi Vajdičkovi vyškrtať zo Shakespeara množstvo postáv. Informácie z rôznych častí sveta nemusia sprostredkúvať poslovia, panovníci si ich kričia priamo do tváre. Mocní tak dostali správny nadhľad a výtvarník vyriešil aj technický problém dobrej viditeľnosti a zrozumiteľnosti. Produkcia Letných shakespearovských slávností každým rokom zlepšuje aj akustiku, tento rok pribudla aj zadná svetelná rampa. Zadným horizontom v kamenno – červenom dekóre zakryli aj detaily hradného komplexu (okná, dvere a podobne), takže inscenáciu zasadili do prostredia, ktoré vyhovovalo zámeru.
Michal Vajdička oslobodil Antonia a Kleopatru od bitiek (nielen námorných), a teda aj od výpravných a dej retardujúcich častí. Po meči siahajú postavy iba vtedy, keď si siahajú na život, takže inscenácia pod holým nebom má správnu dĺžku.
V hlavnej úlohe Vajdičkovej inscenácie je láska, ktorá politiku odsunala nie na druhú, ale minimálne na tretiu či štvrtú koľaj.
Shakespeare hru označil za tragédiu, ale Vajdička situácie buduje tak, aby slzám predchádzal smiech. Kokteil tragického a komického patrí k jeho dobrým režijným postupom.
Kleopatra Zuzany Fialovej je vášnivá a náladová žena. Miestami hysterická, žiarlivá aj strachujúca sa, oddaná aj infantilná. Výrazovými prostriedkami pripomína skôr rýchlozápalné pubertálne žieňa, než kurtizánu a mocnú vladárku či taktičku, ktorá vládla nielen mužom, ale aj veľkej krajine.
Antonius Tomáša Maštalíra je zaslepený láskou. Dáva mu krídla lietať, škriabať sa na pyramídy. Jeho konanie riadi viac srdce, než rozum, ale pud sebazáchovy ho predsa len skrotí. Keď rozum velí svadbu s Oktaviou poslúcha, ale smúti ako očarený mladík.
Octavius Ľuboša Kostelného je ako nervózne závistlivé dieťa, ktoré má moc, a tak manipuluje. Ironické poznámky komentujú nielen správanie ostatných, ale prezrádzajú aj jeho slabosti. Nervózne zvieranie náhrdelníka z guličiek, ktorý z diaľky môžeme identifikovať ako pátričky, alebo aj drevené budhistické korále aksamala. Triumvirát uzatvára Lapidus Branislava Matuščina. Konanie dvoch mladíkov, ktorými zmietajú vášne, vyvažuje zmierujúcimi gestami. Kompromisným postojom, ktorý rovnako môže symbolizovať rozvahu ako aj nerozhodnosť, plachosť a v konečnom dôsledku malý vplyv tretej opory triumvirátu.
Ironickým komentátorom situácií je Csongor Kassai ako člen Kleopatrinej suity Alexes. Nielen mimikou, aj šomraním komentuje nezmyselné príkazy a rozmary kráľovnej. Na strane druhej je spokojný s prácou, ktorú vykonáva, s leňošením, popíjaním mandragory a občasnými výpravami za vyzvedami pre kráľovnú. O to prekvapujúcejšia – na hranici nemotivovanosti a teda neuveriteľnosti je jeho smrť – samovražda mečom.
Kassai tvorí dokonale prispôsobivý pár s Chermian Zuzany Kanócz. Robia, čo Kleopatre na očiach vidia, pretože je to výhodné pre obe strany. Ich čiastočná ľahostajnosť daná príjemným polihovaním je výborným vyjadrením postavenia. Keď Kanócz kreslí znaky na steny hrobky, naznačuje, že dejiny píšu nielen veľkí, ktorí sú pod nimi podpísaní.
Hercov do krásnych splývavých kostýmov zahalila Jana Hurtigová. Dvojvrstvové odevy kombinujú elasticky priliehavý materiál s voľne splývavou tunikou. Doplnené o nápadité šperky a parochne sú esteticky zvodné, pričom zahaľujú všetko, ale podnecujú fantáziu. Aj erotickú. Hurtigová sa nesnažila o prehnanú aktualizáciu, ale neutápa ich ani v historických detailoch.
Režisér Michal Vajdička vyvážil tragédiu komickými momentami. Aj keď z hry vyškrtal množstvo postáv, Klauna v závere ponechal. Prináša nádobu s hadmi, aby tragickej chvíli pripravil pôdu komickou situáciou. Na rozdiel od celej inscenácie tento fór nevyšiel Vajdičkovi stopercentne. Napriek tomu však ponúkol na strávenie romantického večera pod hviezdami romantický výklad nezaťažený politizovaním. Kombinácia krásy, romantiky, intelektu a uvedomelého vzdania sa komplikovaných nápadov, ktoré exteriérovým produkciám pod holým nebom nesvedčia, zaraďujú inscenáciu Antonius a Kleopatra k tomu najlepšiemu, čo sa od založenia Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade v lete inscenovali.
Antonius a Kleopatra patrí k tomu najlepšiemu, čo Hrad doteraz ponúkol aj po stránke technickej – aj v najposlednejšom rade diváci videli a počuli, čo bolo určené práve im. Ale, nielen v tom je sila inscenácie.
Mária Fekar Jenčíková absolvovala Univerzitu Komenského v Bratislave, odbor estetika – slovenský jazyk a literatúra. V Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied sa venovala skúmaniu expresionistickej drámy. Pôsobila ako šéfredaktorka divadelnej revue Javisko. O divadle a literatúre písala do denníkov Národná obroda a Pravda, v súčasnosti publikuje v časopise Svět a divadlo.
