LaBute a jeho Labute

Réžia: H. Kováčová
Dramaturgia: M. Pulišová
Scéna a kostýmy: H. Ciglánová, V. Kereszteszová, M. Mokrá Hrajú: M. Rosík, S. Hattalová, Z. Marušinová, J. Dobiášová, D. Matúšová
Neexistuje taká zlá vec, ktorá by nemala aj svoje pozitíva. V živote človeka sa naozaj len zriedkakedy stane taká udalosť, ktorá by pri správnom pohľade a prijatí nemohla priniesť poučenie, vyzretie alebo dokonca istú praktickú výhodu. Rozchody, nech sa v prvom momente zdajú byť akékoľvek dramatické či bolestné, patria práve do tejto kategórie životných skúseností. Dá sa o nich napríklad dobre písať a hrať divadlo. Hra Niela Labutea Some Girl(s), ktorú v preklade Ivany Juríkovej a pod názvom Labute uviedlo študentské Divadlo Lab, je toho dôkazom.
Divadlo je podľa LaButea kontaktný šport. Svojich hrdinov rád a často zobrazuje ako manipulatívne a chladné stvorenia s nádejou, že práve tak sa budú lepšie kontaktovať s divákmi. Výnimkou nie je ani hlavný hrdina hry Labute. Mladý, úspešný tridsiatnik je práve pred vrcholom svojej spisovateľskej kariéry. Je uznávaný a populárny zároveň. Aby bol jeho život ešte ideálnejší, patrí k tým mužom, ktorí si môžu spomedzi žien vyberať. V priebehu pätnástich rokov aktívneho života nazbieral v oblasti vzťahov množstvo skúseností, ktoré by teraz, tesne pred svadbou, rád zrekapituloval. Spomedzi všetkých svojich bývalých priateliek vyberie tie, ktoré pre neho znamenali niečo viac a v neutrálnom prostredí hotelových izieb ich žiada o odpustenie. To je napokon celkom správna činnosť, pretože hoci v priebehu svojej vzťahovej kariéry získaval rôznorodé skúsenosti, všetky absolútne rozdielne ženy spája jedno – boli ním opustené. Je jasné, že za týchto okolností je akékoľvek stretnutie nezvyčajné a nezriedka aj bolestné. Nič na tom nezmení ani odstup niekoľkých mesiacov či dokonca rokov.
Konverzačná a v najlepšom zmysle slova aj bulvárna hra, akou Labute sú, nekladie na diváka veľké nároky. Potrebné informácie dostáva správne a vhodne dávkované, humor je v správnych medziach vyhýbajúc sa ostrejšej irónii.  Nezanedbateľná je aj viac menej univerzálna téma, s ktorou má skúsenosť snáď každý divák a ktorá robí hru široko adresnou. Úlohou tvorcov, v tomto prípade predovšetkým tvorkýň, je nájsť kľúč, ktorý by odomykal brány konvenčnej hry a povýšil by ju na viac, ako len na konverzačnú  zábavku. Dobré je, že režisérka Hana Kováčová a dramaturgička Monika Pulišová sa o to všemožne a evidentne premyslene pokúšali. Dobré je aj to, že ich snahy padli vo väčšine prípadoch na úrodnú pôdu. Slabinou inscenácie sa však prekvapivo stalo herectvo.
Dej sa odohráva v univerzálnych prostrediach hotelových izieb, ktoré sa na seba navzájom podobajú. Režisérka spolu so scénografkami Veronikou Keresztesovou a Hanou Ciglanovou našli výborný spôsob, ako dodržať podobnosť prostredia a pritom odlíšiť mestá, v ktorých sa jednotlivé stretnutia odohrávajú. Hotelová služba prichádzajúca po každom výstupe upratať izbu mierne pozmení charakter zmenou posteľnej bielizne, farebnou kombináciou závesov či miernou zmenou rozloženia nábytku. Toto jednoduché, hravé a nanajvýš elegantné scénografické riešenie je akoby predobrazom toho, ako k tvorbe pristupovala aj režisérka. Tá jednotlivé sekvencie príbehu tlmočí ako variácie na tému rozchod. Nejde pritom o srdcervúce a bolestivé jatrenie rán, ale o viac menej vtipný pohľad, ktorý by rád využíval aj štylizáciu, isté zveličenie a len kde tu nechá presiaknuť skutočné city. Režisérka necháva prvú z bývalých priateliek vytiahnuť z vysúvacieho perináka, herci retrospektívne prehrávajú situácie, ktoré text len naznačuje, nezriedka využíva prostriedky fyzickej komiky. Tieto situácie istotne pôsobia osviežujúco a inscenácia sa vďaka nim stáva ľahká a svižná. Na druhej strane však treba priznať, že množstvo a kvalita týchto štylizačných prvkov pôsobila často viac ako chaoticky a inscenácii akoby chýbal celistvý rámec. O to viac, že každá z herečiek, predstavujúca niektorú z mužových expartneriek, využívala celkom iný typ herectva a štylizácie. Už hra samotná je v tomto smere mierne schematizujúca a jasne kalkuluje s príťažlivosťou rôznych, diametrálne odlišných typov žien, ktoré prešli mužovým životom. Upätá malomestská študentská láska, bezuzdne vášnivá kamarátka, staršia vydatá žena či dokonca jeho osobná femme fatale. Každá herečka predstavujúca jednu z bývalých partneriek prinášala iný typ energie.
Režisérka akoby chcela podporiť odlišnosť všetkých žien, a tak v každej časti inscenácie používala iný typ vyjadrovacích prostriedkov a iný typ humoru. V prvej časti, keď sa muž stretáva so svojou stredoškolskou láskou, inscenácia využíva mnohonásobné zveličenie a silné expresionistické zvraty, vďaka čomu táto časť inscenácie vyznieva parodicky. Bilancia eroticky najintenzívnejšieho vzťahu sprevádza pochopiteľné fyzické napätie a situačný humor z neho vyplývajúci. Nerovný vzťah k staršej kolegyni bol zas definovaný prostredníctvom budovania krkolomných mizanscén a pravdepodobne jediný vzťah spojený so skutočnou láskou zas s takmer civilnou konverzáciou. Režisérka sa neprehliadnuteľne pokúšala o vytvorenie istého systému, ktorý sa opakovane prejavoval vtedy, keď každá zo žien hovorila o svojom zranení utŕženom vo vzťahu alebo aj v spomínanom scénografickom riešení. Inscenácia by však pre dosiahnutie kohézneho efektu rozhodne zniesla takýchto pevných bodov viac.
Ako už bolo naznačené, nie všetky herecké výkony priniesli uspokojivý výsledok. Reč je predovšetkým o Soni Hatalovej predstavujúcej Sam, mužovu prvú životnú lásku. Hatalová posúva postavu Sam do viac neurotickej pozície, ako je treba. Navyše, kvôli krehkej fyzickej dispozícii herečky sa na javisku pohybuje skôr ufňukané dieťa ako dospelá žena a matka detí. Hatalová si nezriedka pomáha rukolapnými a popisnými gestami, ktoré sú však výkonu viac na škodu ako k úžitku.
Hravú a sexuálne aktívnu Tyler predstavovala Zuzana Marušinová. Je výkon bol postavený na výraznej a prirodzenej príťažlivosti. Škoda len, že v častiach, keď sa jej postava vyznáva z bolestí, ktoré zažívala počas vzťahu, pôsobí tvrdo a nedôveryhodne.
Najsilnejší herecký výkon inscenácie si môže pripísať Jana Dobiášová predstavujúca Lindsay, staršiu, vydatú kolegyňu, ktorá po mužovom úteku zostáva sama vystavená posmechu okolia. Dobiášová hra Lindsay ako urazenú ženu, ktorá ešte stále nevie prekonať zášť a zlosť. Bariéra, ktorú okolo seba buduje, sa prejavuje predovšetkým v mizanscénach, ktoré majú dávať herečke odstup a zveličene ju nad muža povyšujú. Dobiášová hrá razantnú ženu s aktívnym prístupom ku všetkému, čo sa jej postaví do cesty. V istom zmysle ju poháňa hnev, v istom odhodlanie napraviť všetko to, čo takmer viedlo ku krachu jej manželstva a v neposlednom rade aj snaha po istom druhu satisfakcie.
Štvoricu ženských výkonov uzatvára Danica Matúšová ako Bobbi. Práve ona mala byť stelesnením mužových predstáv, Matúšová postavu Bobbi hrá ako síce správne a milé dievča, zároveň v jej výkone absolútne absentuje akýkoľvek náznak iskry či zvláštnosti. Tvorkyne istotne chceli, aby práve táto postava stála opozitne ku všetkým neurotickým prejavom ostatných žien svojou normálnosťou, žiaľ, výsledok bol až nudný. Matúšovej Bobbi so stoickým pokojom prijme dokonca i fakt, že je celé ich stretnutie nahrávané a s absolútnou neúčasťou jednoducho odchádza, nezanechajúc v divákovi akúkoľvek emóciu.
Posledným hereckým výkonom, ktorému však treba venovať špeciálnu pozornosť, je výkon Michala Rosíka – predstavujúceho ústrednú postavu muža. Rosík je herec, ktorý svoje postavy vníma predovšetkým na intelektuálnej rovine. Minimum mimických prejavov robí jeho herectvo často strnulým. Ak sa však spomedzi Rosíkových postáv nájde jedna, ktorej práve tento chladný prístup vyhovuje, je to práve táto. Rosíkov muž je emocionálne zadubený egoista, ktorý vo svoj prospech využíva všetko a všetkých, ktorí sa mu postavia do cesty. Rosík však veľmi správne nebuduje postavu od začiatku inscenácie ako gaunera. Naopak, svojou civilnosťou pôsobí ako chlapík, ktorému sú jeho skutky v podstate ľúto, len nevie, ako dať onú ľútosť reálne najavo. Až opakovaním tých istých situácií v priebehu ostatných epizód si divák uvedomí, že ide o manipulatívnu hru so životmi, ktorým už raz ublížil.
Inscenácia Labute nepatrí k tým, ktoré by ohromovali svojou invenčnosťou a bohato rozpracovávali ešte bohatší materiál. Naopak. Tvorkyne si vzali za cieľ vystavať inscenáciu čistú a jednoduchú. V tomto zmysle sa im darilo. Škoda však, že práve takáto transparentná a v podstate jednoduchá téma (bez akejkoľvek potreby znižovať význam predlohy alebo režisérskej koncepcie) objavila niekoľko závažných hereckých nedostatkov.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.