Divadlo | Divadlo a.ha, Bratislava |
---|---|
Inscenácia | Warner Schwab: Prezidentky |
Premiéra | 18. apríla 2010 |
Divadelná sezóna | 2009/2010 |
Preklad: Martin Porubjak
Réžia: Juraj Bielik a Anton Korenči
Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková
Hrajú: Rebeka Poláková, Lenka Košická, Lucia Vráblicová
Premiéra: 18. apríla 2010 v Divadle a.ha, Bratislava
Keď Werner Schwab v roku 1989, len tak „naverímboha“, poslal svoj text Prezidentky do viedenského Burgttheatru, zdrvujúca interná kritika divadla označila hru ako nehrateľnú a s diplomatickým odmietnutím ju poslala Schwabovi späť. O päť rokov neskôr ju uviedli ako udalosť desaťročia a Schwab sa posmrtne stal jedným z najhranejších rakúskych dramatikov. Jeho provokatívne hry sa uvádzajú po celom svete a do pomykova a rozpakov privádzajú stovky konsternovaných divákov. Nečudo. Jeho hry sú plné vulgárností, nízkostí, zlého svedomia, naoko zabudnutých a premlčaných skutkov, ktoré napokon v záplave slov predsa len vyplávajú na povrch. Nie však očisťujúco, ale deštruktívne. Tak je to aj v prípade prvotiny Prezidentky, ktorú na Slovensku vôbec po prvýkrát uviedlo Divadlo a.ha.
V nepeknej kuchyni malomeštiackeho domu sa stretávajú tri ženy, ktoré spája skôr núdza o rovesníčky ako reálne puto priateľstva alebo spolupatričnosti. Vo všetkých smeroch bigotná Erna, poživačná a prízemná Gréta a prostučká Mariška vedú siahodlhé rozhovory žien bez zmyslu života a životného plánu. Tie, ak vôbec niekedy nejaké mali, ich opustili už pred rokmi. Odišli spolu s manželmi, deťmi alebo zdravým rozumom. Jedinými záchytnými bodmi pre tieto tri trosky sú jedlo, psy, sporovlivosť, túžba po vnúčatkách a čistých záchodových misách. Uprostred riavy slov len kde-tu preblesne pravda držaná hlboko pod malomeštiackou morálkou. Pravda o zhubných následkoch bigotnej a puritánskej výchovy na Erninho syna, pravda o incestnom vzťahu Grétinho manžela a dcéry vedúcom k úteku dcéry z domu, a pravda o patologickom a nechutnom záujme čistučkej Marišky o ľudské výkaly. Toto všetko sa deje v zbesilej a grotesknej atmosfére, vzdialene pripomínajúcej večierok. Táto atmosféra sa však mení v druhej časti hry, keď všetky tri ženy popustia uzdu svojej fantázie a vzájomne si rozprávajú svoje predstavy o najlepšom večere svojho života. Pre Ernu je to zblíženie sa s mäsiarom, na ktorého už dlhé roky myslí ako na perspektívneho partnera vzácne dopĺňajúceho jej malomeštiacku predstavu o živote. Pre Grétu zas erotickou nabité stretnutie s fiktívnym hudobníkom smerujúce k vzťahu plného všestranného uspokojenia nízkych potrieb. Pre Marišku je pocit šťastia ukrytý v predstave nachádzania pokladov na dne upchatých záchodov, ku ktorým sa dostáva holými rukami a všeobecný obdiv, ktorý za túto svoju činnosť stretáva. Sviatočnú a ideálnu atmosféru napokon narúša samotná dobrotivá Mariška tým, že k dosnívaným predstavám napokon predsa len pridáva dôsledky všetkých činov, ktoré Erna s Grétou dôkladne ukrývajú pod povrch. Narušenie tohto ideálneho obrazu musí byť potrestané, a tak sa spečatí biblická pravda o blahoslavených chudobných duchom, pretože ich bude kráľovstvo nebeské. Treba dodať, že ho budú mať skôr ako ostatní, pretože tí ostatní im do neho radi a surovo pomôžu.
Schwabovu provokatívnu hru Prezidentky inscenovala v Divadle a.ha mladá dvojica tvorcov Juraj Bielik a Anton Korenči. Obaja sa pritom podpisujú ako tvorcovia réžie a je teda pravdepodobné, že obaja majú na podobe inscenácie rovnaký podiel. Ich prvou a prvoradou zásluhou je predovšetkým odvaha inscenovať text Wernera Schwaba a tým opäť o kúsok posunúť hranice slovenskej divadelnej scény smerom k svetovosti. Bielik a Korenči na seba vzali neľahkú úlohu inscenovať nanajvýš špecifický text. Text provokatívny, text plný nechutných obrazov a predovšetkým text natoľko statický, že je pre mnohých inscenátorov právom označovaný ako nehrateľný. Celé dramatické napätie je obsiahnuté výlučne v dialógoch postáv. Tie sú navyše plné povrchností, banalít a nezmyslov a len citlivý inscenátor a zdatní herci sú schopní odhaliť jeho skutočnú kvalitu. Problematickým faktorom je aj istá „rozbitosť“ textu. Kým prvá časť je vo svojej podstate nechutnou groteskou, druhá časť sa v istom zmysle dá vnímať ako poetická. Balansovanie medzi týmito dvomi rovinami nie je vôbec jednoduché, o čom sa inscenátori presvedčili na vlastnej koži. Problematickou sa stala predovšetkým prvá časť inscenácie, v ktorej napriek urputnej snahe o tvorbu grotesky neustále presvitala akási neschopnosť uchopiť životy troch žien ako pokrútenú realitu. Prvá časť inscenácie tak bola v mnohom len lacnou napodobeninou života a nie život v jeho krutej a grotesknej skutočnosti. Režiséri sa akoby uspokojili len s lacnými vtipmi, ktoré postavili nad skutočnou drsnosťou. Pracovali síce so silnou hyperbolizáciou nedostatkov všetkých troch žien, no i tak vo výsledku absentovala potrebná surovosť a skutočná životná krutosť, ktorá by diváka naozaj šokovala a ktorá by mu dodala pridanú hodnotu. Naopak, druhá časť inscenácie bola výbornou ukážkou toho, ako dokázali všetci zúčastnení tvorcovia pracovať s informáciami a emóciami ukrytými pod textom. Na prvý pohľad naivné rozprávanie o vymyslenom večere sa menilo na dojímavú a neskôr zimomravú a napokon hrôzostrašnú ukážku skutočnej podstaty všetkých troch postáv. Obaja režiséri tak veľmi jasne odhalili, kde sa skrývajú ich silné stránky a rezervy.
Herečky predstavujúce tri priateľky museli v prvom rade zdolať záplavu slov, ktorými Schwab rozhodne nešetril. Statické dialógy s takmer nulovým dramatickým potenciálom boli istotne pre herečky nezriedka obmedzujúce. V konečnom dôsledku však treba povedať, že výkony Rebeky Polákovej, Lucie Vráblicovej a Lenky Košickej napokon zhodne dokazovali ich neobyčajnú schopnosť pracovať aj s náročným a rozsiahlym textom. Pravdaže, isté obmedzenia sa v ich výkonoch objavili. Išlo však o prvú časť inscenácie, v ktorej nedôsledne vybudovaná groteska devalvovala ich výkony. Konkrétne treba hovoriť o výkone Lenky Košickej, ktorej preexponovaná Gréta v prvej časti hraničila s exhibicionizmom. Nechutné pôžitkárstvo Gréty sa, žiaľ, obmedzovalo len na povrchné a nezvnútornené opisovanie a karikovanie podobného charakteru. Celý výkon veľmi dobre charakterizuje aj kostým, ktorý vypchávkami „zväčšuje“ herečku o niekoľko konfekčných veľkostí. Stučnená herečka síce pôsobí komicky, no divák vidí, že to nie je pravda. Košická v hysterickom smiechu, erotických a sexistických narážkach aj žravosti pôsobí skôr ako v maske než ako v hraní grotesky. Podstatne prirodzenejšie, a preto aj vtipnejšie vyznievajú výkony Lucie Vráblicovej ako Erny a Rebeky Polákovej ako Marišky. Vráblicová predstavuje typ bigotnej a zlej ženy, ktorá svoje negatívne vlastnosti ospravedlňuje a skrýva pod všemocnú rúšku kresťanskej starozákonnej pravdy. Jej komickosť je ukrytá v absolútnej neschopnosti pochopiť vlastné chyby, ktorými priviedla do nešťastia vlastného syna a ktoré napokon smerujú až k dramatickému koncu. Vráblicová výborné hrá starú spustnutú ženu, lakomú aj na najzákladnejšie veci. Vráblicová využíva „babkovskú“ chôdzu, gestá a mimiku do takej miery, že skutočne pôsobí ako starena. Protiváhou oboch postáv je Mariška, ktorú hrala podstatne mladšia Rebeka Poláková. Mariška predstavuje svätú prostotu. Veľmi dlho nevinne a čisto pôsobiaca žena s myslením malého dieťaťa. Poláková si tento stav vychutnáva a divákovi dlho predkladá obraz dobrotivej a nežnej osoby. O to prekvapivejší je moment, keď s rovnako láskavou dikciou začne odkrývať svoju nechutnú záľubu v ľudských fekáliách. Poláková hrá svoju postavu subtílne, no napriek tomu nesmierne presvedčivo, takže napokon z trojice výkonov je práve ten jej najpresvedčivejší.
Veľmi výrazná bola výtvarná zložka inscenácie. Katarína Žgančíková odviedla v tomto smere skutočne prínosnú prácu. Jej kostýmy výborne odrážali to, aké sú postavy vo svojej podstate. Vekovo možno ešte nie celkom stará Erna sa dobrovoľne posúva do úlohy stareny, a tak je jej kostým od hlavy (ručník) až k päte (starecké teplé papuče) odrazom jej mysle. Naopak, rozmerná a objemná Gréta, ktorej Žgančíková výdatne pomohla mnohými vypchávkami, je demonštráciou nevkusu v štýle – ako chcela stará mladou byť. Kombinácia teplákov s blúzkou, črievičkami s kvetinkou a blond parochňa vyvolávali pocit absolútneho nevkusu. Mariška bola aj kostýmovo verná svojej nenápadnosti. Jednoduchý plášť, ktorý až neskôr prezradil, že ide o toaletárku, bol doplnený drobnosťami ako náramok z rolky toaletného papieru a potápačských okuliarov. Tie sa dostávajú k slovu až vtedy, keď Mariška predvádza, ako sa ponára na dno upchatého záchodu. Samotná scéna bola tvorená niekoľkými kusmi obitého a špinavého kuchynského nábytku Erninho domu, v ktorej je najväčším luxusom maličká televízia a množstvo prázdnych rámov visiacich v priestore.
Inscenácia hry Prezidentky režisérskej dvojice Juraj Bielik a Anton Korenči je grotesknou komédiou, ktorá u mnohých divákov vyvolá znechutené grimasy. Napriek tomu si myslím, že sa tvorcova nemuseli báť zájsť ešte o kúsok ďalej. Pravda o tom, kto a ako vlastne vládne naším životom, býva často oveľa nechutnejšia.
Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.