Keď téma predbieha herectvo…

réžia: L. Brutovský
dramaturgia: M. Dacho
scéna a kostýmy: V. Ďurišová, Z. Hudáková, L. Štorcelová
produkcia: A. Balázsová, Z. Demovičová
hrajú: D. Ratimorský, B. Švidraňová, M. Rosík, G. Marcinková, L. Tandara, O. Culka, E. Havasiová, M. Spodniak, J. Dobiášová, T. Kostelník, S. Hatalová

Z doterajšej režijnej tvorby Lukáša Brutovského jednoznačne vyplýva, že tento mladý tvorca disponuje schopnosťou vnášať do svojich inscenácií výrazný dramaturgicko-režijný rukopis. Hoci výsledky jeho práce nie sú na rovnakej kvalitatívnej úrovni, všetky jeho javiskové diela – vrátane tých menej vydarených – sa vyznačujú istou spoločenskou senzitívnosťou a vzácnym citom pre aktuálne témy. Brutovský ich zobrazuje s nadhľadom a triezvym pochopením, čím sa žánrovo často približuje ku groteske. Či už spomenieme Brutovského autorskú hru z prostredia reality show s názvom Talenty (26. 4. 2010 Štúdio 12, v rámci projektu Mliečne zuby), príbeh o malých a veľkých rybách, ktoré vždy „smrdia od hlavy“, Smrť Tarelkina (16. 12. 2010 Divadlo Lab) alebo nedávno uvedených Záhradkárov. Brutovský sa aj vďaka poslednej menovanej inscenácii javí predovšetkým ako režisér závažných spoločenských tém.
Text k inscenácii Záhradkárov vznikol „použitím hry Gilesa Coopera Everything in the Garden a rovnomennej adaptácie Edwarda Albeeho“, ako sa uvádza v bulletine. Neosobný názov Všetko v záhrade sa v úprave režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Miroslava Dacha premenil na osobnejší a adresnejší titul – Záhradkári a samotná inscenácia na  „veľkolepú prí(r)učku pre všetkých“, ako uvádza podtitul. Režisér spolu s dramaturgom si doslova vychutnali slobodu akademickej pôdy a bulletin, namiesto „povinných“ informačne nasýtených rubrík, vybavili koncepčne nasýtenou kolážou citátov a úryvkov z najrôznejších zdrojov: od Biblie cez internet, od Slovenska až po Nórsko. Tento prierez časom a priestorom v dokonalej súhre s jednotlivými výstupmi v inscenácii konkretizuje obsah slov Záhradkári a „prí(r)učka pre všetkých“. Tvorivý tandem Brutovský-Dacho svojím prístupom výrazne akcentuje myšlienku nikdy nekončiaceho spojenia človeka a záhrady. Vzťah prinajmenšom variabilný a rozporuplný. Záhrada ako Eden, kde mal človek všetko, čo potreboval, ale ktorý musel pre svoj hriech opustiť. Záhrada ako zem, synonymum tvrdej práce a obživy. Záhrada ako obraz životnej úrovne. Záhrada ako zem, z ktorej bol človek vzatý a do ktorej sa – skôr či neskôr – musí vrátiť.
V duchu tejto schémy koncepciou povýšenej až na úroveň archetypu plynie aj príbeh dvoch hlavných protagonistov – mladého manželského páru Richarda a Jenny. Myšlienková línia ľudí ako večných „záhradkárov“, ktorú zdôraznili tvorcovia, vytvára množstvo asociácií a paralel. Jenny ako Eva, ktorá sa v túžbe po poznaní lepšieho života podujala nedodržať zákaz, „ochutnala“ z ovocia, ktoré získala hriechom (prostitúcia pre exkluzívnych zákazníkov), a z „ovocia“ tohto činu ponúkla aj manželovi (záhadný balík peňazí). Pani Toothová (správkyňa luxusného verejného domu) ako had-pokušiteľ,  manžel Richard, ktorý sa zdráha „ovocie“ prijať, a napokon Jack, ktorý (azda s istou nadsázkou dokonca ako samotný boh) všetko vidí, ale nepomôže… Všetky tieto motívy sú súčasťou obsahovej roviny príbehu, zakódovanej priamo v úprave.
Tvorcovia svoju interpretáciu obohatili o ďalšie významy najmä vďaka scénografii a kostýmom. Scénu tvorí efektný modrý záhradný bazén obkolesený pásmi zeleného trávnika a niekoľkými záchrannými kolesami. Bazén je súčasne kuchyňou a obývačkou, teda i miestom, kde sa všetci postupne stretnú, alebo, lepšie povedané, kde sa všetci postupne „do toho namočia“ a aj vďaka postupne nadobudnutej kostýmovej uniformite sa stanú všetci rovnými. Jedinou postavou, ktorá ostane mimo skazenej spoločnosti, je syn Richarda a Jenny – dospievajúci Roger. On jediný vytŕča z davu a on jediný má nádej na záchranu, čo tvorcovia až groteskne (a preto nie celkom uveriteľne) zobrazili záverečnou scénou, v ktorej Roger skáče do bazéna so záchranným kolesom cez plece.
Typické motívy pre viacero amerických dramatikov – jednotlivec verzus spoločnosť a rúcanie amerického sna – sa tu rozvíjajú vo viacerých rovinách a variáciách. V ich centre stojí spomenutý manželský pár. Dráma i inscenácia sa prirodzene členia na dve časti. Prvá z nich je komornou až intímnou drámou z manželského života, druhá časť je, naopak, zaľudnenou spoločenskou groteskou. Invenčným a vtipným „premostením“ týchto dvoch častí je postava zbohatlíka Jacka, ktorá paradoxne – prvú časť svojím odstupom posúva do roviny grotesky a druhú svojou aktívnejšou účasťou do roviny „prežívania“. A práve v tom tkvie čaro, ale aj základné úskalie inscenácie.
Ambiciózna koncepcia, striedanie prežívania a odstupu, kladie nároky predovšetkým na predstaviteľov hlavných úloh. Ich výber sa dá pokladať za viac-menej šťastný. V postavách manželského páru sa v inscenácii predstavili Daniel Ratimorský a Barbora Švidraňová.
Ratimorský mal v porovnaní so svojou partnerkou výhodu, pretože postava Richarda je jednou z najucelenejších a psychologicky najprepracovanejších postáv celého príbehu – a túto výhodu aj naplno využil. Jeho Richard je doslova obyčajným chlapom, ktorého ambície siahajú len po hranicu vlastných možností a ktorého neresti sa prejavujú len v bežných drobnostiach. Vo svojej podstate je nudný a morálne konzervatívny, ale pracovitý a istým spôsobom i naivný. Ratimorského herecký prejav v tejto postave je neobyčajne čistý a presný. Žiadne zbytočné slová ani gestá. Pomalosť až zotrvačnosť myslenia ostro kontrastuje s rýchlym sledom udalostí. Za jeho konaním cítiť jasné motivácie, presné logické myslenie v daných okolnostiach. V prvej časti, kde je na javisku takmer výlučne so svojou hereckou partnerkou alebo sám, vytvára niekoľko bravúrnych etúd. Medzi ne patria napríklad prvé objavenie peňazí v kvetináči a následné horúčkovité hľadanie balíčkov v celej záhrade (vydarene vyjadrenej celým radom kvetináčov s ružami), scéna s balíkom či krhličkový prípitok s domácou flórou, či zúfalé diktovanie zoznamu alkoholu potrebného na párty… Jedinou „hluchou“ scénou je moment, keď sa Richard v rámci prípravy na vstup do lepšej spoločnosti ide „namočiť“ do sprchy zo záhradnej hadice (zrejme však práve tento moment bol pre režiséra významovo dôležitý a pre ženskú časť publika azda i príťažlivý).
V porovnaní s Ratimorského Richardom je Švidraňovej Jenny o niečo nevďačnejšou i menej vydarenou postavou. Jenny vstupuje do hry s preexponovanou emóciou nespokojnej ženy v domácnosti. Tá sa prejavuje najviac v strnulom geste a hlase, pričom herecký prejav ťaží predovšetkým z vonkajších opisných prostriedkov (napäté gestá, krik, fajčenie). Vzápätí sa však Švidraňová ako Jenny musí začať pretvarovať a – v rámci zatajovania istých skutočností – hrať zlú herečku.  Nevýhoda v porovnaní s postavou Richarda je najmä vo vykreslení postavy princípom filmového strihu. Na scéne sa odohrávajú len útržky z Jenninho príbehu. Opäť sú však zobrazené prevažne vonkajšími (i keď vhodne a vtipne zvolenými) prostriedkami. Švidraňová však akoby jednotlivé pocity nestriedala, neprechádzala z jedného do druhého, ale nabaľovala na seba. V snahe o čo najpoctivejšiu hereckú prácu, o komplexné zachytenie postavy sa z jej herectva vytráca ľahkosť a prirodzenosť. Prílišným sústredením na zvládnutie a čo najdetailnejšie zobrazenie vlastnej postavy Švidraňovej akoby neostal dostatok síl a priestoru na vnímanie partnera na javisku – a to je škoda. Medzi najkrajšie a najpôsobivejšie scény z manželského života totiž patria práve tie, kde Jenny nehrá sama, ale s ním (scéna zo záhadným balíkom plným peňazí). Švidraňovej Jenny je, žiaľ, doslova nekompatibilná s vydareným výkonom Daniela Ratimorského v úlohe Richarda.
V úlohe komentátora, respektíve človeka, ktorý má od danej situácie odstup, sa už po niekoľký raz predstavil Michal Rosík. Postava amerického zbohatlíka Jacka v sebe akoby spájala atribúty predchádzajúcich Rosíkových hereckých výkonov. Či už spomenieme mystického Antoina z inscenácie Viktor alebo Vláda detí (4. 2. 2011, Divadlo Lab), alebo ústretového amerikána Kvaška v inscenácii Tajovského Hriechu (21. a 24. 1. 2011, Divadlo Lab). Jack je akoby spojením a zveličením charakteristických čŕt obidvoch týchto postáv. Tvorcovia inscenácie ho vyčlenili priestorom (proscénium), kostýmom (frak) i hereckým prejavom (výrazná štylizácia). Rosík svoju javiskovú postavu dômyselne buduje z drobných rituálov a stereotypov, ktoré sa v priebehu deja jemne obmieňajú i premieňajú. Nenútene podporujú celkovú koncepciu inscenácie, dotvárajú významy, vytvárajú odstup. Jack sa z okoloidúceho pozorovateľa (s prenosnou rybárskou stoličkou) mení na občasného hosťa (stolička v kuchyni) a napokon na hosťa večného (pochovaného v nádobe na kompost). V prípade Jacka rekvizity a kostým veľmi umne pomáhajú pri čítaní či voľnom asociovaní významov. Surrealistický milovník opery každým stlačením brucha „zapne“ Mozarta. Mozartova hudba je i jeho posledným výdychom, keď ho udusia. Stláčacie brucho a nemotorný pohyb pripomínajúci detské kinetické hračky, nesmrteľnosť, to všetko robí z Jacka postavu na pomedzí reality a fikcie, ľudskosti a „vecnosti“. Rosík svojím disciplinovaným a presným hereckým prejavom z Jacka vymodeloval tragickú živú (miestami až obludnú) hračku, ktorá žije a teší sa „sama o sebe“, hoci by radšej tešila iných. Je chvályhodné, že herec dodržiava presné dávkovanie javiskových prostriedkov, pretože práve postava Jacka by azda najľahšie mohla skĺznuť k lacnému koketovaniu s publikom.
Ďalšou postavou, pre ktoré sú charakteristické príchody a odchody, je Pani Toothová v podaní Gabriely Marcinkovej. Jej kultivovaná a drobná majiteľka luxusného verejného domu je paralelou, ale i kontrapunktom Jacka. Napriek malému priestoru, ktorý jej inscenácia poskytuje, sa jej podarilo vytvoriť výrazný groteskný typ dámy pripomínajúci prísnu britskú učiteľku spoločenského správania. Marcinkovej invenčný minimalizmus je založený na práci s detailmi, či už ide o pohrávanie sa s výslovnosťou mena, alebo etudy s tzv. ihličkami, rukavičkami a kufríkom na vysokej stoličke. Marcinková sa však neopakuje. Napriek tomu, že (zámerne a funkčne) ostáva stále rovnaká, je aj rovnako pôsobivá a zaujímavá.  Spolu s Lukášom Tandarom, hosťujúcim bábkohercom, v úlohe dospievajúceho Rogera sú akýmsi minimalistickým osviežením uprostred azda až priveľmi efektnej scény a miestami až priveľmi efektných hereckých kreácií.
Kým prvá časť inscenácie pôsobí sviežo, scénografia prináša nové nápady (kosačka, kvetináče, krhlička, malé skleníky…) a herectvo nové polohy (i keď nie vždy vydarené), čoskoro sa táto efektnosť „vyčerpá“. Scénografický nápad a režijno-dramaturgická koncepcia zdôrazňujúca tému akoby prečnievala ponad samotný príbeh, čo vidieť najmä v druhej časti. V nej sa postupne schádza „lepšia spoločnosť“ na popoludňajšiu párty. Vonkajšie javiskové prostriedky sú absolútne zrozumiteľné – každý pár je iný, každý svojím spôsobom „uletený“, no pritom kostýmovo i „skazenosťou“ uniformný. Všetci sú „záhradkári“. Kameňom úrazu sa tu stáva herectvo a jeho štýlová rôznorodosť. Vidieť ju najmä na ženských predstaviteľkách, ktorých prejav je veľmi rôznorodý a individualistický. Z mužských predstaviteľov vedľajších postáv do celkovej poetiky inscenácie azda najlepšie zapadá herecký výkon Otta Culku (Chuck).
A tak napriek formálnej uniformite a zjednoteniu spoločnosti, v ktorej sa všetci stanú „záhradkármi“ (hrobármi), sa táto časť inscenácie triešti. Nevďačné prostredie bazéna, hoci vynikajúco vyjadruje „namočenie“ do rovnakého problému, neumožňuje hercom vybudovať pocit, či atmosféru. K tej pomôže až svetlo (vlastne tma) a očisťujúca voda v závere.
Záhradkári realizovaní v daných akademických podmienkach patria k tým kvalitatívne menej vydareným Brutovského inscenáciám. Napriek výhradám sú však zaujímavým príspevkom k interpretáciám americkej drámy na slovenských javiskách. Súčasne sú dôkazom, že tandem Brutovský-Dacho sa chce a vie vyjadrovať umelecky i zrozumiteľne, vtipne i kriticky k citlivým témam a že jediné, čo im v momentálnom prostredí chýba, nie sú talentovaní herci (pár z nich sme videli aj v tejto inscenácii), ale vzájomne zohratý a zžitý herecký ročník.

Zdenka Pašuthová (Marková)