Keď si herci vychutnávajú svoje postavy…

Preklad a réžia: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Milan Čorba
Hudba: Peter Mankovecký
Hrajú:
Generál: Marián Geišberg, Generálka: Kamila Magálová, Estelle: Anna Nováková, posl. VŠMU, Sidonie: Dominika Kavaschová, posl. VŠMU, Gaston: Ľuboš Kostelný, Mademoiselle de Saint-Euverte: Zuzana Fialová, Madame Dupont-Fredaine: Anna Maľová, Doktor: Ján Kroner, Kňaz: Juraj Slezáček, Slúžka: Viera Topinková, Nová slúžka: Mara Myanga Ngvere Lukama, posl. VŠMU
Premiéra: 24.januára 2009 v Štúdiu SND, nová budova
Divadelná hra francúzskeho dramatika Jeana Anouilha tanec toreadorov má všetko, čo má mať dobre napísaná komédia. Má jasne vystavané komické typy, prekvapujúcu zápletku, vtipný jazyk, pointu, účelné prostredie a postavy, ktoré pohotovo reagujú na svojich partnerov. Nič nie je ponechané náhode, všetko – každý „smiešny“ problém, s ktorým postavy prichádzajú na javisko, je dôsledne stavebne využité. Noc toreadorov má však aj niečo navyše – za prísnym, často ostro až sarkasticky zosmiešňujúcim perom dramatika sa skrýva humanistický a láskavý pohľad ľudskej múdrosti, ktorá pozná a je poučená tak tragickými, ako aj komickými príčinami vzniku týchto „smiešnych“ problémov. Aj preto nie je ťažké zasmiať sa nad celou tou hŕbou omylov, povahových nedostatkov či rozmanitých necností Anouilhových postáv i nad všetkým tým, čo jeho postavám ich „slabosti“ priniesli.
Anouilh je však aj dramatikom, ktorého hry nie je pôžitkom iba vidieť na javisku, ale aj čítať. Jeho dramatický rukopis je jedným z mála tých, ktorý je aj pri čítaní divadelne sugestívny. Vytvára predstavu, ktorá žije svoj intenzívny imaginatívny život, čo ale vôbec neznamená, že nevzbudzuje chuť vidieť jeho hry na javisku. Majstrovstvo jeho rukopisu spočíva práve v tom, že jeho postavy chceme vidieť aj v inscenovanej, nie iba v „imaginovanej“ podobe. K realizácii tejto „čítanej“ podoby zdanlivo netreba veľa – iba kultivovane do výtvarnej polohy preniesť prostredie, do ktorého je hra umiestnená, v herectve vychádzať primárne z významov vložených do replík a dialógov a v réžii nechať sa viesť kompozíciou hry – Anouihlovou radosťou z dôsledne prekvapujúco zostrojených odhalení. Pri inscenovaní jeho hry v Činohre SND v Bratislave sa toto všetko jeho textu „dostalo“. Čo sa mu však dostalo navyše, je vysoko umné javiskovo-divadelné narábanie s ostro-sarkastickým pohľadom na zosmiešňované necnosti postáv i s múdrosťou, ktorá sa za ňou skrýva. A to počnúc scénografiou Jozefa Cillera, pokračujúc hudbou Petra Mankoveckého a hereckými výkonmi každého z protagonistov a končiac napríklad réžiou Ľubomíra Vajdičku. Všetci „oživili“ navyše Anouilha tak, že je nielen vynikajúcou komédiou, na ktorú sa vždy oplatí ísť, ale aj komédiou naplno spodobených divadelných archetypov – komédiou o iba v divadelných komédiách nepolepšiteľných ľudských povahách, nezvrátiteľných konfliktoch, nezmeniteľných životných situáciách a nepolepšiteľných životných podmienkach.
Anouilhova hra sa tiež stala veľkým hereckým koncertom veľkej väčšiny skúsenejších členov Činohry SND – Mariána Geišberga, Kamily Magálovej, Jána Kronera, Anny Maľovej, Juraja Slezáčka a Viery Topinkovej. Svoje typy doviedli do plnokrvnej podoby, či už v rovine komediálnej, alebo aj v rovine filozofickej. Pomaly, dôsledne, s tým pravým nadhľadom komediantov a s veľkou dávkou zmyslu pre partnerské herecké konanie na javisku a psychologickú prijateľnosť chýb ich postáv pre divákov vytvárali pred našimi očami veľkú komickú hru o boji muža a ženy. O boji, v ktorom však – „typicky“ anouilhovsky – ani jeden z nich nevedel, že nie sú víťaznými toreadormi vo svojom večnom zápase o víťazné „rohy“, ale iba „býkmi“ zaslepenými zúrivosťou svojich necností. A práve preto sú v tomto ich „večne nudnom“ zápase víťaziacimi toreadormi vždy iní. Ich mladší kolegovia – Ľuboš Kostelný a Zuzana Fialová – im však boli viac ako dobrými spoluhráčmi, dobrý komediálny dych v tejto inscenácii chytila aj najmladšia herecká generácia – poslucháčky VŠMU – Anna Nováková, Dominika Kavaschová a Mara Myanga Ngvere Lukama
Vďaka hereckej radosti, neustále prítomnej počas celého predstavenia, ktorá zaiste vychádzala aj z možnosti hrať dobre napísanú a dobre zrežírovanú hru, sa Činohre SND podarilo vytvoriť javiskovú komédiu, ktorá vo všetkých aspektoch spĺňa „čítanú“ predstavu o jej predlohe. A to je tiež vzácne. Lebo nevznikla „iba“ komédia, ktorá spĺňa očakávania len režiséra, herca alebo iného jej jedného čitateľa, ale viacerých. A pritom neskĺzla do tak veľmi obľúbeného populizmu – kopancov, obscénnych gest a iných „nahlúplostí“. Ale do tvaru, na ktorom sa dá nielen dobre a schuti zasmiať, ale aj zmúdrene postavám odpustiť.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.