Jeden príbeh a milión žien. Umelecké dielo ako možná výzva k prevencii

Franz Schubert: Schwanengesang D957/Labutia pieseň

Texty: Ludwig Rellstab, Heinrich Heine, Jana Bodnárová

Hudba: Franz Schubert

Dramaturgia: Robert Bayer

Scéna: Peter Mazalán

Kostýmy: Peter Mazalán

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Projekcia: Jozef Čabo

Soundart: Dalibor Kocian – Stroon

Video: Peter Fröhlich a Jakub Gulyás 

Vizuál: Matej Lacko

Réžia: Peter Mazalán

Účinkujú:

Dcéra: Tatiana Pauhofová

Matka: Jana Oľhová

Spev: Peter Mazalán

Klavírny sprievod: Peter Pažický

Premiéra: 17. a 18. apríl 2024 v SNG Bratislava

Operný spevák, architekt a režisér Peter Mazalán sa vo svojich umeleckých projektoch venuje interdisciplinárnemu prepojeniu hudby, divadla a vizuálneho umenia. Programovo pracuje na multimediálnych inscenáciách spájajúcich vokálne hudobné diela s literatúrou a osobitým režijným vkladom. V umeleckých projektoch Zimná cesta/Winterreise (2020) a Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder (2023) bol hlavnou témou autizmus, s ktorým má režisér aj osobnú skúsenosť v rodine. Aktuálny projekt s názvom Schwanengesang D957/Labutia pieseň (2024), ktorý mal premiéru v priestoroch kinosály Slovenskej národnej galérie v Bratislave, opäť vychádza z tém dotýkajúcich sa Petra Mazalána prostredníctvom jeho najbližších. A takisto sa prejavila jeho schopnosť intenzívneho precítenia, ale i umeleckého stvárnenia.

Piesňový cyklus Schwanengesang/Labutia pieseň od skladateľa Franza Schuberta je hudobnou kompozíciou lyrických textov Ludwiga Rellstaba a Heinricha Heineho, vypovedajúcich o túžbe, láske a nádeji v ťažkom životnom období odchodu z pozemského sveta. Uvedený cyklus skomponoval F. Schubert na sklonku života, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Inscenácia jeho vrcholného diela v réžii P. Mazalána, s klavírnym sprievodom Petra Pažického, zobrazuje príbeh mladej ženy trpiacej onkologickým ochorením. Vychádza z priamej skúsenosti jeho sestry a matky Felixa – Veroniky K. Mazalánovej, ktorá úspešne absolvovala liečbu rakoviny prsníka. Texty Schubertových piesní charakterizujú motívy lásky, túžby a nádeje. Všetky sú pevne ukotvené aj v príbehu umelcovej sestry. Značná časť konkrétnych slov a slovných spojení z piesňového cyklu je, paralelne s barytonistovým spevom, premietaná na bielu plochu javiskového priestoru. Takto koncipované riešenie ešte výraznejšie akcentuje súvislosti s príbehom režisérovej sestry. Lyrické texty L. Rellstaba a H. Heineho vhodne dopĺňa dramatický text Jany Bodnárovej, ktorý autorka vytvorila na objednávku režiséra  Komorne ladený text zachytáva prehovory niekoľkých postáv: Dcéry, Matky a Rozprávača, ktorý v inscenácii zastupuje akýsi tichý hlas komentátora vstupujúceho do deja. V inscenácii sú tieto repliky súčasťou videoprojekcie, alebo ich interpretuje postava Dcéry. Monológy dvoch žien upriamujú pozornosť na onkologické ochorenie a následky Dcérinej liečby. Dcéra reflektuje svoje pocity z nemocničných priestorov, ktoré sa stávajú jej svetom. Realisticky opisuje  priebeh i nepríjemné stavy po liečbe chemoterapiou: „Chemoterapia. Často polihujem. Ak vstanem, telo akoby sa rozpadlo na kúsky. Po tej poslednej som prestala v noci spať. (…) Začali mi v celých chumáčoch padať vlasy. Meniť farby. Začala som si v obchodoch prezerať parochne. Predavačka ma potešila – aspoň vám v zime nebude chladno na hlavu. Cha! Cha!“ [1]. Dcérinej rakovine dáva J. Bodnárová symbolicky podobu pavúka zahryznutého do jej tela. Matka sa retrospektívne vracia do minulosti. Lyricky opisuje pôrod dcéry, ktorý sa podľa jej rozprávania javí ako jedna z najemotívnejších chvíľ v živote ženy. Na konci dodáva: „Ukázali mi ťa. Pohladkala som tvoju lebku. Bola krásne klenutá a bez jediného vláska. Takú lebku máš teraz. Ako egyptská princezná. Dočasne bez vlasov. Si zasa moje novorodeňa. Drahé, krehké novorodeniatko.“ [2] Medzi Dcérou a Matkou sa postupne rozvíja dialóg odkrývajúci prítomnosť dcérinho syna. Je zjavné, že ide o spomenutého Felixa, ktorý v Mazalánových umeleckých produkciách účinkoval aj herecky, či už fyzicky, alebo prostredníctvom videozáznamu. Obe ženy v texte i v inscenácii poukazujú na jeho inakosť v dôsledku diagnózy PAS (porucha autistického spektra) a rečovú indispozíciu, ktorá je častým prejavom tohto ochorenia. Vyslovujú túžbu po pozitívnej zmene chlapcovho dlhodobo pretrvávajúceho stavu. Dramatický text J. Bodnárovej v príbehu zobrazuje univerzálny model, avšak viaceré znaky odkazujú na konkrétny životný príbeh Veroniky K. Mazalánovej. Herečka Tatiana Pauhofová stvárňuje postavu chorej dcéry, no zároveň na seba preberá úlohu alter ega vrstovníčky z reálneho sveta. V istých momentoch inscenácie sa dokonca jednotlivé hlasy mladých žien vzájomne prelínajú. Pauhofová svojím subtílnym zjavom a hereckými dispozíciami citlivo kreuje postavu ženy prechádzajúcej náročným životným obdobím. Aj napriek mnohým úskaliam, ktoré počas neľahkého boja musí onkologická pacientka podstúpiť, v jej hlase rezonuje nádej a odhodlanie žiť najmä kvôli svojim synom. Autenticky, bez prejavov sentimentality pôsobí aj postava Matky v podaní Jany Oľhovej, ktorá výrazne herecky zarezonovala aj v predchádzajúcich projektoch P. Mazalána. Medzi obidvoma predstaviteľkami panuje herecká synergia zobrazujúca neochvejný, no zároveň láskyplný vzťah matky a dcéry, vybudovaný na empatii a vľúdnosti. Oľhová i Pauhofová prichádzajú na javisko priamo z obecenstva. V obmedzenom hracom priestore kinosály sa ocitajú v tesnej blízkosti divákov. Táto režijná koncepcia im umožnila uplatniť civilné herectvo v súlade s jemnejšou intenzitou hlasu, umocňujúc intimitu ako jeden z kľúčových zámerov inscenačného diela. Umelcova vokálna interpretácia transcendentne podfarbených piesní F. Schuberta vhodne akcentuje dramatický text J. Bodnárovej i herecké kreácie hlavných predstaviteliek.

Fiktívny svet protagonistiek z textu J. Bodnárovej sa v inscenácii, prostredníctvom videosekvencií, prelína so skutočným prežívaním Mazalánovej sestry Veroniky, ktorú takisto počas psychicky i fyzicky náročnej liečby sprevádza jej mama. Projekcia zachytáva ženy počas cesty na zadnom sedadle auta, v priestoroch nemocnice, čakajúc spoločne so synmi na zdravotnú kontrolu, či Veroniku ležiacu po operácii v nemocničnej izbe. Sú to autentické zábery, odhaľujúce intímne chvíle jednej rodiny, ktorá aj napriek nešťastiu nestráca nádej na uzdravenie milovanej dcéry, sestry a mamy. Vyžaruje z nich pokoj, láska, neha a porozumenie. Videosekvencie sa v určitých prípadoch stávajú zhmotnenou podobou scénických obrazov, alebo naopak. Okrem rodinnej sféry detailne zobrazujú aj čiastočne obnažené telá T. Pauhofovej a V. K. Mazálanovej, ktoré na projekcii sprevádza text J. Bodnárovej, presnejšie pasáže orientované na premeny tela a telesnosti v priebehu onkologickej liečby. Tieto odkazy na ženskú telesnosť sú jasným ukazovateľom, prostredníctvom ktorého necháva P. Mazalán reprezentovať telo a telesnosť ako prostriedok myslenia a cítenia, čím ženské telo zároveň determinuje ako centrum duševnej bolesti. V závere inscenácie, počas speváckej interpretácie piesne s názvom Pekná rybárka, sa v scénickom priestore objaví aj samotná Veronika K. Mazalánová. Prichádza v identickom kostýme ako T. Pauhofová, v sofistikovaných šatách obopínajúcich jej štíhle telo. Len nenápadne upozorňujú na vzniknutú asymetriu v oblasti pŕs. Na rozdiel od herečky, objavujúcej sa na scéne v turbane, ktorý po strate vlasov vytvára pre onkologické pacientky jednu z relevantných alternatív, prichádza Veronika už s náznakom nanovo rastúcich vlasov. Jej príchod vzbudzuje silný dojem. Máme možnosť vidieť pred sebou ženu so skutočným príbehom, ktorá ukazuje telo po náročnej liečbe bez akýchkoľvek príkras, prebúdzajúce sa opätovne k životu. Veronikin príbeh by mohol byť príbehom ďalších 2,3 milióna žien z celého sveta, trpiacich karcinómom prsníka, ako v sprievodnom texte v bulletine poznamenáva klinický onkológ Štefan Korec. Osobné odhodlanie a odvaha postaviť sa na javisko zoči-voči divákom tlmočí svetu vnútornú silu vyrozprávať svoj príbeh ostatným – zdravým, vyliečeným či práve „bojujúcim“ s onkologickým ochorením.

Biely priestor kinosály Slovenskej národnej galérie poskytol režisérovi P. Mazalánovi, za asistencie svetelného dizajnu a videoprojekcie, vhodnú platformu pre vznik podmanivých divadelných obrazov s nádychom krehkosti. Jedným z takých je obraz so vznášajúcim sa perím, ktorého let do priestoru až k divákom, aktivujú prostredníctvom ventilátora v individuálnych hereckých výstupoch obe mladé ženy. Asketické prostredie hracieho priestoru svojím bielym koloritom, okrem iného, korešponduje so sterilným nemocničným prostredím, objavujúcim sa v dramatickom texte, i v premiených videosekvenciách.

Režisérovi P. Mazalánovi sa na umeleckú scénu podarilo priniesť dojímavý projekt, ktorý dôstojným spôsobom, bez sentimentu, zobrazuje skutočný životný príbeh jeho sestry. Rakovina prsníka je najčastejšou príčinou smrti na zhubné nádory žien na Slovensku. Včasná prevencia je účinný spôsob, ktorý ich môže zachrániť. Inscenácia Schwanengesang D957/Labutia pieseň môže okrem umeleckého zážitku poukázať aj na relevantnú osvetu v prevencii proti tomuto ochoreniu. Hoci inscenácia akcentuje najmä utrpenie predstaviteľky, jej ústredným posolstvom je nádej a sila ženy odhodlanej bojovať s ťažkou diagnózou. Veronika K. Mazalánová prekonala zábrany, vyšla z intímnej zóny a v umeleckom projekte blízkeho človeka, svojho brata, odhalila neľahký priebeh svojej choroby, ako aj obrovskú túžbu žiť. Jej vôľa a vnútorná sila môže byť nepochybne inšpirujúcim príkladom aj pre ostatných.  

[1] citované z rukopisu Jany Bodnárovej, s. 6

[2] citované z rukopisu Jany Bodnárovej, s. 3 – 4