Jakub a jeho sen

Réžia a dramatizácia: Dana Turanská, a. h.
Dramaturgia: Veronika Pachová, a. h.
Scéna a kostýmy: Zuzana Úradníčková, a. h.
Hudba: Štefan Szabó, a. h.
Texty piesní: Marián Lacko, a. h.
Pohybová spolupráca: Zuzana Miklošková, a. h.
Asistentka réžie: Petra Kriváčková 
Jakub: Peter Hovanec, a. h.
Vrana Florenťanka: Petra Kriváčková
Gróf Amilházy: Mikuláš Macala
Veronika: Antónia Oľšavská
Straka: Mária Brozmanová
Kopišík: Ľudovít Košík
Lopašík: Daniela Švolíková
Ameník: Katarína Turčanová
Zvieratá Modrej krajiny: Ľudovít Košík, Daniela Švolíková, Katarína Turčanová, Gregor Macejko, Stanislav Filipák 
Spišské divadlo sa neustále venuje aj mladšiemu divákovi a prináša mu nové a nové rozprávkové inscenácie. Pri tejto príležitosti sa snaží dať vždy priestor aj novým tvorcom či hercom. Inak to nie je ani v prípade poslednej rozprávky Jakub s veľkými ušami. Divadlo opäť prichýlilo režisérku Danu Turanskú, ktorá so sebou priniesla viacero nových tvárí. Ján Milčák je známy autor detských rozhlasových i prozaických diel. Jeho dielo je poznačené žánrom imaginatívnej rozprávky. Svet jeho postáv je postavený na mystifikácii, v ktorej sa realita prelína so snom či predstavou. Prozaický text Jakub s veľkými ušami, po ktorom siahla režisérka Turanská, vychádza z rozhlasovej hry Vrana Florenťanka. Milčák upravil pôvodnú verziu, ktorá pre rozhlas vznikla v roku 1993 a vydal ju v roku 2010 ako prozaický text pod novým názvom. Dana Turanská rozprávku, v ktorej sa veľa lieta, zdramatizovala. Aj v jej verzii je cítiť rozhlasovú štruktúru, hlavne v obrazových a zvukových odkazoch. Milčákova poetická štruktúra sa ťažšie prenáša na javisko, pretože využíva veľa imaginatívnosti, ktorá je rozhlasu bližšia. Na javisku treba domyslieť veľa detailov, ktoré z textu vyplývajú a nie vždy sa ľahko zobrazujú. V rozhlase ich stačí povedať alebo zvukovo ohraničiť a ostatné je už na poslucháčovi. V divadle to nie je celkom možné, nakoľko ide hlavne o vizuálne umenie. Pri metaforických a obrazných odkazoch treba pracovať s inými atribútmi, aby sa živému divákovi dali ľahšie sprostredkovať. Tak aj lietanie, ktoré je skrytou hlavnou postavou, bolo treba nejako zobraziť.
Text pôvodiny, dramatizácie a rozhlasovej hry sa veľmi nemení. Hlavným hrdinom je chlapec Jakub, ktorý stále číta knihy. Radšej nechodí von, lebo sa hanbí za svoje odstávajúce uši. Nosí čiapky a všetko pozoruje iba z okna svojej izby. Raz k nemu vletí vrana, ktorá mu sľúbi, že ho naučí lietať. Samozrejme, že to nie je zadarmo. Od neho chce, aby ju kŕmil. Vrana si myslí, že rožky a mlieko bude dostávať, aj keď sa chlapec stratí v ďalekej zázračnej Modrej krajine. Našťastie si všetko vypočuje starý knieža. Má dar lietať, pretože je ľahký ako pierko. Ak sa do neho oprie vietor, hneď letí. Doma na zámku má veľa čarovných predmetov a elixírov. Chcel by chlapcovi pomôcť, ale je neskoro, pretože vrana už kniežaťu ukradla jednu z mastičiek a priniesla ju chlapcovi. Chlapec si podľa jej návodu natrie uší, aby ich mal také ako ostatné deti. No namiesto malých uší mu narastú veľké ušiská, s ktorými môže lietať ako vták. Spolu s vranou a jej „parťáčkou“ strakou vyletí z okna svojej izby a nechá sa navigovať do Modrej krajiny, kde sú lietajúce kone a stromy s vlasmi a motýle. Vrana chlapca v krajine nechá a so strakou odlieta preč. Obe si myslia, že sa dostanú do jeho izby, k dobrým raňajkám, avšak veľmi sa prerátajú, pretože okno je zatvorené. A tak ostávajú hladné. Chlapec sa z krajiny vráti späť, no zrazu nevie, čo si počať s takými veľkými ušami. Nevie, ako sa ich zbaviť. Najlepšie by mu asi vedel poradiť Kopišík, no nevie, kde ho hľadať. Potom si spomenie na starého grófa, ktorý sedával počas bezvetria na psej búde. Rozhodol sa, že k nemu zaletí. Na zámku si knieža a jeho neter Veronika lámali hlavu, ako by chlapcovi pomohli. Ako na zavolanie sa na zámku zjaví Kopišík so svojimi kamarátmi Lopašíkom a Ameníkom, dokonca priletí aj Jakub. Spoločne rozmýšľajú, až prídu na to, že by ich mohla zachrániť rastlinka, kvietok flos ursinum – medvedí kvet. Náhodou ho má Lopašík v gombíkovej dierke. Kopišík teda chlapcovi pomôže kúzlom kvetu. Od neho má chlapec zase svoje uši a už si nemyslí, že sú veľké a je rád, že našiel ozajstných priateľov.
Zmyslom príbehu je, že všetko, čo sa Jakubovi stane, je ako príbeh z knižky, ktorú má rád. Zrazu chlapec, ktorý nemá sebavedomie, zažije čosi nevídané. Nielen že vie lietať, ale stretne aj svojich knižných hrdinov. Zároveň sa stretáva so zlom, ktoré stelesňuje vrana s jej zákerným skutkom. Divák si v príbehu nájde veľa bodov približujúcich hodnoty, ktoré by v spoločnosti mali byť cenené. Príbeh vyzdvihuje najmä priateľstvo, vzájomnú pomoc, sebaúctu či rozvíjanie fantázie. Na druhej strane je to trochu nejednotný text, bez uceleného dramatického oblúka. Zlo nie je dostatočne potrestané a vrana sa za svoj zlý skutok ani neospravedlní. A to, že Kopišík je hrdina akéhosi knižného príbehu, nie je veľmi jasné. Záver neponúka jasné zdôvodnenia – prečo je Kopišík dôležitý, odkiaľ pochádza a čo sa s ním stane. Nie vždy je dodatočné vysvetlenie potrebné, ale keď si divák nevie dať odpoveď ani na konci príbehu, potom niekde nastal príbehový šum. Režisérka sa tento problém snaží prekryť piesňami. A tak sa pesničky stávajú predelmi medzi jednotlivými obrazmi. Inscenácia tým nadobúda podobnosť s muzikálom. V rôznych duševných rozpoloženiach alebo na vysvetlenie odspievajú hrdinovia svoju pieseň a posunú sa ďalej v príbehu.
Tvorcovia mali ťažkú úlohu preniesť text na javisko tak, aby pôsobil divadelne. Scénografka a kostýmová výtvarníčka Zuzana Úradníčková stavila na čierne divadlo, v ktorom mohli vyniknúť farebné detaily oblečenia a scény. To, čo nebolo dôležité, sa mohlo stratiť v tme. Na čiernom pozadí sa vytvárala ilúzia vznášania sa – chlapca, zvierat či predmetov. Deti sa chvíľu mohli na príbeh pozerať ako na kúzelnícky trik. Chlapec a vrany lietali na čiernom pozadí nasvecovaní iba jedným bodovým svetlom – hýbali sa, mávali rukami, ušami, čo vyzeralo v šere vierohodne. Oko malého diváka tak ostalo oklamané ilúziou. Scénografka priniesla okrem čierneho divadla aj viacúčelový nábytok, ktorý po miernych úpravách dostal iné kontúry. Napríklad zo skríň sa otočením stali zrkadlá. Pomocou scény a kostýmov sa stalo, že každá časť príbehu bola akoby z inej knihy. Chlapcova izba a zámok boli vizuálne podobné. Potom prišla Modrá krajina, ktorá vyzerala tmavo, iba jemne nasvietená akýmisi UV filtrami, čím sa vytváral dojem bledomodrých predmetov. Fosforeskovanie bolo malými divákmi ohodnotené najväčším úžasom. A nakoniec farebné postavičky Kopišík, Lopašík a Ameník oblečené skôr ako klauni a škriatkovia. Jakubove veľké uši neprekrývali tie ozajstné, no boli výtvarne pôsobivé. Kostým vrany aj straky bol ukážkou, ako jednoducho sa dá vymyslieť forma bábky – obe mali široké tmavohnedé kostýmy s čiernym lemovaním, rukávy ako z kimona, vypchaté zadky preložené dlhou látkou, ktorá vyzerala ako chvost, a na čele dlhé zobáky.
Chlapca Jakuba stvárnil Peter Hovanec. Mladý muž pôsobil svojou vizážou ako ozajstný chlapec – jemno a strateno. Na scéne pôsobil neisto a trochu toporne. No spieval veľmi precítene, pričom vo veľkom používal mimiku. Snažil sa pretaviť smútok opusteného dieťaťa do neistých krokov, gesta i nešťastného hlasu.
Vrana Petry Kriváčkovej zaujala celým svojím zjavom. Pracovala s osobitým, iba pre ňu charakteristickým pohybom a gestom. Používala hlas ako najsilnejší nástroj štylizácie a identifikácie s postavou. Nasadila jemné ráčkovanie, hlas nechala stúpnuť vyššie, než je jej klasická poloha a dodala vrane istú zvláštnosť. Preukázala tým svoju multifunkčnosť a cit pre detail a prácu na postave.
Gróf Mikuláša Macalu pôsobil veľmi nejednotne. Hlasovo bol preexponovaný až do fistúl. Gróf má byť ľahký ako pierko, avšak Macala sa viac zmietal priestorom ako „lietal“. Bolo cítiť, že sa v tejto postave necíti veľmi komfortne, pretože bolo ťažké udržiavať princíp neustáleho pohybu, podľa toho, odkiaľ fúkal vietor.
Veronika Antónie Oľšavskej pôsobila veľmi prirodzene. Mala zaujímavo vybudované gesto a pohyb rúk, ktoré používala ako svoj výrazový prostriedok. Bola ako pojašené dievča, ktoré má rado smiech a pohyb. Miestami vďaka gestám pripomínala porcelánovú či skôr mechanickú bábiku.
Straka Márie Brozmanovej sadla herečkinmu naturelu. Bola výrazná, mohla byť ukričaná a viac exponovaná v pohybe i mimike. Herečka si pri tejto postave mohla dovoliť svoje obľúbené výrazové prostriedky.
Trojica komických postavičiek Kopišíka (Ľudovít Košík), Lopašíka (Daniela Švolíková) a Ameníka (Katarína Turčanová) je prvkom humoru, ktorý prichádza až v závere inscenácie. Sú to postavy, ktoré majú priniesť vyriešenie situácie a dobrú náladu. Preto pôsobia ako klauni a tak sa aj správajú. Robia mlynské kolá, ťahajú sa o veci a podobne.
Režisérke Dane Turanskej sa podarilo na scéne sprítomniť prozaický text. Inscenácia je však miestami nekonzistentná. Zdĺhavé a časté presuny scény ubíjajú pozornosť. Aby neboli vypuklé a diali sa nenápadne, väčšinou niektorá z postáv cez prestavbu spieva a obchádza hľadisko z jednej strany na druhú. Iba raz si postavy zmenia scénu samy. Je to na konci, keď už má Jakub opäť svoje uši. Pravdepodobne je to zámer, aby sa ukázalo, že všetko bola len ilúzia, akýsi sen. Asi sa tým malo odkázať na to, že chlapec bol počas príbehu vlastne stále doma. Hudba viac dotvára atmosféru, i keď je často v podobnom rytme. Niektoré melódie pripomínajú staršie slovenské hity. Texty piesní nie sú akoby „na prvú“, na zapamätanie, no záverečná skladba pôsobí trochu ako hit zo Superstar. Režisérka skôr inklinuje k akejsi opisnosti a opiera sa viac o priestorové barličky, čo je na škodu nielen pre hercov, ktorí vedia hrať aj lepšie, ale aj vo vzťahu k textu, ktorý nie je vždy verne napĺňaný. Všetko je skôr utopené v rozvláčnosti a ubehanosti. Inscenácii ako celku chýba šťava, tempo a miestami aj herecký zápal.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.