IT [áj tí] – INFORMATION TECHNOLOGY

Divadlo Jána Palárika Trnava
Preklad P. Bžochová, réžia V. Kollár, dramaturgia M. Gazdík, scéna J. Zavarský, kostýmy K. Bláhová, choreografia L. Cmorej, hudba J. Péč, hrajú D. Fischer/J. Ružička, G. Hološka, E. Borsová, S. Staško, V. Jedľovský, Z. Šebová/B. Bazsová, T. Vokoun, J. Bujdák, A. Palko, B. Bajus, M. Jedľovská, M. Monček, P. Rác, V. Silberhorn
Premiéra 2. a 3. február 2007, Divadlo J. Palárika Trnava
Keďže moderné technológie považujem za nevyhnutnú súčasť života, veľmi ma teší, že umenie ich neignoruje, práve naopak, snaží sa túto skutočnosť reflektovať. S mobilným telefónom sa vyrovnala už aj tá najstaršia generácia, o televízii ani nehovoriac. Divadlo tiež prijalo témy McDonaldu a globálneho otepľovania, autori používajú technické výdobytky ako súčasť prostredia či charakterizačný prvok postáv. Ťažšie sa však používajú ako spôsob interpretácie diela (ak nechceme zostať len pri povrchnej aktualizácii umiestnením zopár obrazoviek na javisko). Preto ma zaujme každý pokus o preniknutie do týchto záhad. Spomeňme si na nitrianskeho Hamleta, pri ktorom sa inšpirovali vtedy kultovou, dnes už dávno prekonanou „strieľačkou“ Wolfenstein.
PUSH PLAY
Aj v Divadle Jána Palárika v Trnave sa pri inscenovaní Kafkovej Ameriky inšpirovali počítačovou hrou. Román Amerika je vlastne súborom epizód, cestou hlavného hrdinu Karola z prostredia do prostredia, z levelu do levelu, z miestnosti do miestnosti. Stretáva plejádu bizarných postavičiek, ktoré mu dávajú rôzne nezmyselné príkazy. Inscenátori si veľmi logicky zvolili počítačovú adventúru ako interpretačné východisko. Základom adventúry je putovanie hrdinu a jeho komunikácia s postavami v hre. Získava od nich informácie, ktoré ho posúvajú ďalej; žiadnu informáciu nesmie vynechať, musí absolvovať všetky zastávky a keď niečo zabudne, musí sa vrátiť. Postavy, s ktorými sa stretáva, sú veľmi podobné živým ľuďom, hoci pri pohľade zblízka majú hranaté črty tváre a namiesto prstov kýptiky. Ich pohyby sú automaticky generované a „mozog“ programu (t.j. hry) ich vyťahuje vo voľnom poradí a v rôznych časových odstupoch, čo má vyzerať prirodzene, ale v skutočnosti je to smiešne. A toto sa stalo podkladom pre pohyb postáv na javisku. Vznikli tak postavičky viac-menej groteskné, zvláštne a divné. Ich nelogické, z kontextu vytrhnuté pohyby a gestá šli ruka v ruke s nelogickými príkazmi a nariadeniami, ktoré dávali Karolovi. Nemôžem nespomenúť Hlavnú kuchárku, ktorú takmer bezchybne stvárnila Mária Jedľovská.
CHOOSE YOUR OPTIONS
Takáto interpretácia má viacnásobnú logiku. Kafkovo dielo ľudia považujú za tak náročné a obyčajnému rozumu nedosiahnuteľné, že sa ani nepokúšajú ho čítať, nieto ešte nad ním premýšľať. Výklad pomocou počítačovej hry ho približuje nielen mladým ľuďom, ale priam ešte aj deťom. Mechanické gestá, čudné oblečenie, ktoré zvýrazňuje charakteristické črty a vlastnosti postáv, znásobujú pocit samoty hlavného hrdinu Karola Rossmanna. A do tretice metaforicky zobrazuje odcudzenie nás v skutočnom, živom svete, ktorý si nahrádzame počítačovým. V tom spočíva genialita predlohy – dnes počítačová hra, o dvadsať rokov možno genetické klonovanie, o päťdesiat rokov samota človeka vo vesmíre môžu slúžiť ako základný prvok jej výkladu.
Úvodný obraz pôsobí efektne – obrovský, dlhonohý kapitán a jeho rôzne deformovaní kolegovia sľubujú divadlo (skutočne od slova dívať sa) plné čudesných figúrok. Postupne, preniknutím do spletitostí deja sa však, paradoxne, vynára jeho jednoduchosť. Kapitola za kapitolou, obraz za obrazom sa míňajú a okrem vizuálneho potešenia neprinášajú nič nové. Ako tvrdí dramaturg v bulletine, aj keby sa poradie epizód ľubovoľne poprehadzovalo, dopracovali by sme sa vždy k tomu istému výsledku. Inscenátori sa pokúsili o zmierlivý záver, ktorý údajne zamýšľal aj Franz Kafka. Zobrazili kolobeh života, plynutie času v nekonečnom opakovaní sa. V správnej adventúre (slovo adventúra je z anglického adventure = dobrodružstvo) sa napätie stupňuje, náročnosť levelov sa zvyšuje a smeruje k pointe, vyriešeniu záhady, nájdeniu chýbajúcej osoby, veci. V trnavskej Amerike sa obrazy striedali v rovnakom tempe, monotónne. Výsledkom bolo defilé čudesných figúrok, prehliadka obludária. Interpretáciou prostredníctvom neosobnej počítačovej hry sa zosilnili pocity samoty a odcudzenosti, prítomné v Kafkovom diele. Zostalo však len pri ilustrácii tejto témy. Hoci bol Daniel Fischer v úlohe Karola Rossmanna veľmi autentický a prirodzený, nerozbil jednotvárnosť inscenácie. Bez zvýšenia obtiažnosti, t.j. taký, aký bol na začiatku, vstúpil do poslednej epizódy, aby dohral svoju (divadelnú) hru. Záver priniesol úľavu, aj keď krátkosť druhej „polovice“ inscenácie nedovolila znovu upadnúť do mechanického prizerania sa defilujúcim charakterom.
GAME OVER
A čo na to Amerika? Aj sám veľký Bush by mal radosť z toho, ako Daniel Fischer zaspieval americkú hymnu.
Dária Fehérová
poslucháčka VŠMU

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).