Impresionistické výjavy zo života štyroch sestier

Louisa May Alcottová: Malé ženy

Dramatizácia a réžia: Marián Amsler

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scénografia: Juraj Kuchárek

Kostýmy: Marija Havran

Hudba: Ivan Acher

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Účinkujú:

Jo: Barbora Andrešičová

Meg: Petra Vajdová

Amy: Jana Kovalčiková

Beth: Annamária Janeková

Laurie: Richard Autner

John Brooke: Jakub Rybárik

Profesor Bhaer: Dávid Uzsák

Mama: Jana Oľhová

Otec: Ján Gallovič

Pán Laurence: Martin Huba

Teta Marchová: Božidara Turzonovová

Slúžka Hannah: Zuzana Kocúriková

Pani Hummelová, Ellen DeRossi: Viktória Vadovičová

Sallie Gardinerová: Emily Drobňáková

Annie Moffatová, Patricia Smith: Soňa Fábryová

Belle Moffatová, Slečna Elly: Naďa Gášeková

Pani Kirková, Pudlík: Natália Slovíková

Učiteľ Davis: Michal Kvaššay

Vydavateľ Dashwood: Daniel Zwach

Ned Moffat: Richard Labuda

Fred Vaughn: Tomáš Bognár

Papagáj: William Herringes

Mladí páni a mladé dámy na večierku, na pikniku, na svadbe, hostia v penzióne: Viktória Vadovičová, Emily Drobňáková, Naďa Gášeková, Natália Slovíková, Soňa Fábryová, Michal Kvaššay, Tomáš Bognár, Richard Labuda, William Herringes, Daniel Zwach

Premiéra 10. júna 2023, Slovenské národné divadlo, Bratislava

V repertoári Slovenského národného divadla sa po roku 1989 popri štandardnom dramatickom repertoári objavuje stále viac dramatizácií slovenských a svetových románov či noviel a poviedok. Slovenské národné divadlo tak dlhodobo upozorňuje na významné domáce a zahraničné prozaické diela. Spomeňme inscenácie, ako napríklad Jana Eyrová, Vojna a mier, Bratia Karamazovovci, Anna Karenina, Dom v stráni, Nevesta hôľ a pod. V čom spočíva tento zvýšený záujem o dramatizácie, pričom podobný záujem môžeme sledovať v celom spektre slovenských divadiel?

Frances Babbage v eseji Adaptation and Storytelling in the Theatre považujeza základ dramatizácie príbeh. Prečo je uprednostňovanie príbehu také dôležité? Podľa nej ide o popularizačný krok, „… ktorý vyjadruje prísľub prístupnosti, zábavy a angažovanosti. ‚Príbeh‘ predstavuje cestu predstavivosti, vzbudzuje zvedavosť, vyvoláva emócie a podnecuje chuť k objavovaniu.“[1] Komunikovať s divákom prostredníctvom príbehu sa podľa nej stáva dôvodom, prečo potenciálni tvorcovia čoraz častejšie siahajú k adaptáciám známych epických textov. Divadlo obohacuje rozprávanie prácou s farbami, zvukmi či fyzickým nasadením hercov. Autorka eseje taktiež apeluje na kritikov, aby neporovnávali literárny jazyk s divadelným, pretože „… zohľadniť adaptáciu takýmto spôsobom znamená ignorovať príležitosti, ktoré toto médium poskytuje.“[2] V eseji dochádza autorka k zisteniam, že dramatici smerujú k príbehu, aby zvýraznili potenciál východiskového textu alebo aby upriamili pozornosť na jeho znovuobjavenú aktuálnosť.

Inak tomu nie je ani v prípade najnovšej dramatizácie inscenácie Malé ženy od Louisy May Alcottovej, ktorým Činohra Slovenského národného divadla uzatvorila sezónu 2022/2023. A čím zakončiť sezónu, než dielom, ktoré nám pripomenie základné ľudské hodnoty, ako napríklad skromnosť, súdržnosť, dôležitosť odpustenia, vďačnosť a láskavosť? Podľa dramaturgičky inscenácie Dariny Abrahámovej je „… v Malých ženách všadeprítomný dôraz nielen na univerzálne uchopiteľnú kresťanskú morálku, ale rovnako aj na dôležitosť vzdelania, rozhľadu, na medzinárodnú kultúrnu otvorenosť, sociálny súcit… To sú všetko pripomenutia hodnôt a snažení, ktoré si chceme pripustiť po vpáde covidu, vojny u susedov, po neprestajných celosvetových aj lokálnych politických turbulenciách a ekonomických otrasoch.“[3] V Malých ženách sa stretávame so štyrmi sestrami, ktoré vyrastajú v chudobnej rodine a spolu s matkou prežívajú neľahké chvíle, spojené nielen s chorobami, nedostatkom jedla a oblečenia. Ich situácia nie je jednoduchá aj preto, lebo ich otec narukoval do americkej občianskej vojny. Z bezstarostných dievčat – Amy, Jo, Beth a Meg – sa stávajú „malé“ ženy, ktoré musia čeliť rôznym výzvam, či už finančným, pracovným alebo súkromným. Preto sú nútené skôr dospieť. Odhodlanie, odvaha a súdržnosť v rovine medziľudských vzťahov sa ako leitmotív vinú celým románom. Malé ženy sú práve vďaka tomu vďačným námetom na spracovanie, či už filmové alebo divadelné.

Dramatizáciu románu pre SND vytvoril Marián Amsler. Ťažiskom jeho tvorby je inscenovanie súčasných dramatických textov alebo dramatizácií románov. Dramatizácia Malých žien rešpektuje v plnej miere knižnú predlohu. Amslerovi sa podarilo vybrať z románu kľúčové situácie, ktoré poukazujú na neľahkú cestu „malých“ žien z bezstarostnosti do skutočného života: Joinu zložitú cesta k písaniu, Meg v náročnej úlohe ženy v domácnosti, Beth a jej vyrovnanie sa so smrteľnou chorobou, Amy túžiacu po kariére svetoznámej maliarky. Amsler zbavil dialógy opisnosti, mravoučnosti, vďaka čomu je jazyk postáv súčasný. Pre inscenáciu je príznačná metóda filmového strihu – na túto formu ju predurčuje už samotná dramatizácia Malých žien pozostávajúca zo 44 kapitol, ktoré v chronologickom poradí sledujú osudy hrdiniek. Každá kapitola má svoju ústrednú tému, ako napríklad Novoročný tanečný večierok, O zvládaní hnevu, Šarlach, Rozlúčka s New Yorkom a pod. Režisér vyťažil z románovej predlohy maximum a vytvoril výpravnú inscenáciu, počas ktorej sa divák ocitá v exteriéri, ale aj v interiéri počas rôznych ročných období. Už počas čítania románu mal veľmi jasné predstavy týkajúce sa priestoru: „Videl som veľký dom, zimnú záhradu, slnko presvitajúce cez okná, oheň v kozube, farby a cítil som vôňu kvetov. Vedel som, že musíme na javisku vytvoriť tento krehký a poetický svet, v ktorom herci a herečky budú prirodzene existovať.“[4]

Juraj Kuchárek navrhol univerzálny priestor, ktorý je útulným domom s krbom, penziónom v New Yorku, redakciou či rozkvitnutou záhradou. Priestorovému riešeniu dominuje veľká izba s knižnicou a krbom. Vľavo je umiestnený jedálenský stôl, za ním sú okná, vpravo za sklenou stenou je záhrada. Vpravo na kraji vidíme ďalšie okno, ktoré najčastejšie plní funkciu exteriéru domu Laurieho, chlapca, ktorý sa spriatelí so sestrami Marchovými. Výmenou rekvizít a zmenami svetla sa interiér rýchlo zmení na exteriérové prostredie a naopak. Ako príklad môžeme uviesť mizanscénu, počas ktorej sa Jo ocitne v New Yorku. Vynesením gauča, jedálenského stola so stoličkami sa plocha „vyčistí“ a poskytne priestor pre množstvo ľudí. Mizanscéna je sprevádzaná hlasnou hudbou a rýchlou zmenou svetiel, čím vznikne kontrast k dovtedy harmonickým a krehkým javiskovým obrazom. Kostýmová výtvarníčka Marija Havran patrí k stabilným spolupracovníčkam Mariána Amslera. V prípade Malých žien „opustila“ achromatický kolorit, ktorý je pre ňu taký príznačný, a v súčinnosti s režijno-dramaturgickou koncepciou vytvorila štylizované kostýmy inšpirované dobovou módou polovice 19. storočia. Pozornému oku diváka neunikne, že z tohto obdobia je zachovaná silueta, avšak doplnky, ako napríklad klobúky, šály či topánky, sú súčasné. Harmónia a krása sú kľúčové slová, ktoré sa kostýmovej výtvarníčke spájajú s týmto románom. Odzrkadľuje sa to aj v kostýmovej výprave, ktorej dominujú pastelové, jemné farby. Nechýba potlač kvetov v rôznych variáciách, či už vo forme detailov na pánskom saku alebo dámskom klobúku a pod. Ako uvádza Marija Havran v bulletine k inscenácii: „Svet malých žien, bez zbytočného sentimentu, je ako ich jemná výšivka fialiek: jemná, nenápadná, hravá… akási zdrobnenina veľkého sveta.“[5] Nakoľko je inscenácia koncipovaná ako séria filmových obrazov, scény a s nimi aj počet postáv sa často menia, kostýmy sú vrstvené. To umožňuje rýchle preoblečenie. Slovami Marije Havranovej: „… tri vrstvy sukní sa striedajú, vrchná je spodná a naopak, na základný odev pribúdajú šaty, malé doplnky…“[6] Zo sveta farebnosti a krásy sa jemne vymyká Jo, ktorej kostýmová výtvarníčka vzhľadom na jej „chlapčenskú“ dušu a túžbu po nezávislosti navrhla voľné košele, nohavice a masívne topánky.

Zaujímavé na hudbe Ivana Achera je to, že nie je dobová, hoci divák má po celý čas pocit, že počúva inštrumentálne skladby z 19. storočia. Nie je tomu tak, Acherova hudba iba evokuje historickosť, k čomu sa priznáva hudobník v bulletine k inscenácii: „… piana v tanečních číslech pro Malé ženy jsou pořádně vypreparována a nezazní jediný tón vygenerovaný klasickou cestou a přesto celkový vjem je kouzelně historizující.“[7] Uveďme v tejto súvislosti mizanscénu odohrávajúcou sa na tanečnom večierku, keď páry v pastelových kostýmoch s úsmevmi na perách ladne tancujú za zvukov piana. Kontrastne pôsobí mizanscéna s Jo v penzióne v New Yorku: piano vystrieda elektrizujúca, dynamická hudba evokujúca pulzujúci život v tomto veľkomeste. Ľudia medzi sebou neflirtujú prostredníctvom vejárov. Už nejde o vznešené tance, ale rytmické pohyby, aké často vídame v nočných kluboch. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť prácu choreografky Stanislavy Vlčekovej. V súlade s režijno-dramaturgickou koncepciou vytvorila choreografiu, ktorej dominuje valčíkový tanec. Prečo sa spolu s režisérom rozhodli uprednostniť tento druh tanca, keď sa v čase písania románu Malé ženy tancovala polka? Valčík sa im svojou jednoduchosťou a eleganciou viac hodil do koncepcie.

Herecké obsadenie v Malých ženách reprezentuje najmladšia a stredná generácia herečiek. Režisér Marián Amsler mal jasnú predstavu o ich výbere: „Pri čítaní románu už som si za postavy dosadzoval konkrétne tváre, počúval vety rozdelené do hlasov…“[8] Herečky Barbora Andrešičová, Annamária Janeková, Jana Kovalčiková a Petra Vajdová sa nielenže typovo podobajú na „románové“ sestry, ale čo je dôležitejšie, ich herectvo pôsobí nesmierne prirodzene. Samotné situácie odpozorované zo života, či už ide o hádky, zmierenia, prechody do dospelosti či posledná rozlúčka s jednou zo sestier, to všetko sú situácie, ktoré herečkám umožňujú plasticky modelovať svoje javiskové postavy a vytvárať plnokrvné charaktery. Barbora Andrešičová stvárňuje ambicióznu a tvrdohlavú Jo prostredníctvom zvýšeného hlasu, ráznej chôdze v hrubých topánkach, zasnívaného výrazu v očiach a totálnej vášne počas písania a premýšľania nad tvorbou príbehu. Jana Kovalčiková kreuje maliarku Amy tiež v duchu románovej predlohy ako naivnú, rozmarnú a rozmaznanú slečnu. Kovalčiková využíva hrdé držanie tela, elegantnú chôdzu a vo svojich replikách mimikou poukazuje na dôležitosť svojej osoby. Annamária Janeková stvárňuje Beth – krehkú „malú ženu“ zmierenú s vlastnou smrťou. Má vážny výraz v tvári, vyžaruje z nej vyrovnanosť, ale dokáže sa aj nadchnúť, čo herečka zdôrazní radosťou v očiach z nového klavíra, či keď pán Laurence povie, že nikdy nemal krajšie papuče ako tie, ktoré mu ušila Beth. Ústrednú štvoricu herečiek dopĺňa Petra Vajdová. Postave Meg prepožičiava vrúcnosť, ostýchavosť, aj únavu zo starostlivosti o domácnosť a deti, keď vhupne do reality manželky a matky. Nemožno vynechať ani tú, ktorá dala štyrom sestrám život. Jana Oľhová je v role matky prísna, starostlivá a srdečná. Herečka neváha použiť krik, aby svoje dcéry uzemnila, rovnako nešetrí objatiami a vrúcnymi pohľadmi. Galériu ženských postáv dopĺňa Božidara Turzonovová v role tety Marchovej. Charakterizuje ju úprimnosť za každých okolností, cit pre odhad charakteru človeka, či mravoučné kázania. Ján Gallovič stvárňuje otca, ktorý svojím láskavým pohľadom dokáže potešiť všetky svoje dcéry. Martin Huba hrá pána Laurencea ako prísneho zdržanlivého človeka so vzpriameným držaním tela, odstupom od hovoriacich a dôrazom na každú slabiku. Srdečnosť zdôrazní úsmevom na perách či vďačnými slovami adresovanými Beth. Dávid Uzsák je ako profesor Bhaer prototypom človeka, ktorého ťažko odhadnúť, pretože nedáva najavo emócie. Spočiatku si od Jo drží odstup, neoplýva žiadnou spontánnosťou počas ich rozhovorov. Hoci je do nej zamilovaný, dáva si pozor, aby to na ňom nebolo vidieť. Jakub Rybárik sa ako John Brooke snaží získať srdce Meg. Vyhľadáva jej spoločnosť, nedokáže od nej odtrhnúť zrak, vo vyjadrovacích prostriedkoch je zdržanlivý, no herec tým zdôrazňuje hĺbku citov. Väčšiu príležitosť modelovať svoju postavu dostal Richard Autner, ktorý hrá mladého, energického a charizmatického Laurieho, suseda sestier Marchových. Herec prepožičiava svojej postave veľkú dávku optimizmu a radosti nadšenou tvárou, smiechom či rýchlou chôdzou. Zaujme aj v polohe odmietnutého muža so zlomeným srdcom, s vážnym výrazom v tvári, zvýšeným hlasom a túžbou presvedčiť Jo, aby mu dala šancu.

Malé ženy predstavujú v súčasnej dobe plnej politických, ekonomických a vzťahových turbulencií vítanú dávku harmónie, spomalenia a srdečnosti. Rodina Marchových pozve diváka k sebe domov a dovolí mu zabudnúť na okolitý svet. Divák sa bude kochať pohľadmi na rozkvitnutú záhradu, stane sa svedkom túžob mladých ľudí počas slnečného pikniku a pod. Napriek optimistickej atmosfére je škoda, že Marián Amsler viac nezdôraznil nezávislosť a túžbu bojovať za svoje sny, nech už sú okolnosti akékoľvek. Jeho dramatizácia, ale aj réžia tejto inscenácie majú v sebe feministický náboj. Štyri sestry bojujú za to, aby sa im splnili sny, vynakladajú nemalé úsilie na ich realizáciu. O to viac prekvapí koniec, keď sa Jo podvolí situácii, vzdá sa písania a uzavrie manželstvo rovnako, ako aj jej sestry (okrem zosnulej Beth). V bratislavskej verzii Malých žien to vyzerá tak, že jediným údelom ženy je vstúpiť do manželského zväzku a vzdať sa všetkých ambícií. Akoby ich talenty – maľovanie, písanie či hranie na klavíri – boli iba zábavou, ktorou si vypĺňajú čas, kým sa nevydajú. Nie je to škoda?

Napísanie tejto recenzie podporil

---

[1] BABBAGE, Frances. Adaptation and Storytelling in the Theatre. In The IATC Journal/Revue de l’AICT [online]. December 2015, no. 12. Dostupné na: http://www.critical-stages.org/12/adaptation-and-storytelling-in-the-theatre/

[2] Tamže.

[3] Louisa May Alcottová, Marián Amsler. Malé ženy. Bulletin k inscenácii. Zost. Darina Abrahámová, Petronela Poláková. Bratislava: Slovenské národné divadlo, 2023, s. 16.

[4] Tamže, s. 22.

[5] Tamže, s. 23.

[6] Tamže.

[7] Tamže, s. 23-24.

[8] Tamže, s. 22.