Hra nielen pre malých

Tamara Kučinović: Ruky veľkosti orecha

Preklad: Nikoleta Hvizd Tužinská

Dramaturgia: Iveta Ditte Jurčová

Bábky a kostýmy: Miriam Horňáková

Hudba a zvuk: Ivana Dula a Luka Vrbanić

Asistent réžie a choreografia: Goran Guksić

Réžia, text a svetelný dizajn: Tamara Kučinović

Účinkujú:

Babka: Simon Fico, Juraj Bednarič a Oľga Schrameková

Tamarka: Eduard Valašík, Kristína Povodová a Vanesa Hagyungová

Premiéra: 18. 10. 2024, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Nebýva zvykom a možno sa to ani nehodí ako úvod k odbornej recenzii, ale musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, že som odišla z divadla dojatá a so slzami v očiach. A nebola som sama. Nezapríčinil to sentimentálny príbeh, ani tragický záver hry, ba ani dojímavá hra hercov. Bola to dráma v bábkovom divadle so všetkými atribútmi realistického divadla, ktorá oslovila nielen detského,  ale aj dospelého diváka, pretože téma starnutia a s ním spojenej demencie je mimoriadne aktuálna v umení často pertraktovaná.

Problémy, ktoré spôsobuje demencia, sú všeobecne známe. V minulosti sa pokladali za samozrejmý prejav staroby, no v súčasnosti sa s demenciou, či s jej najčastejšou formou Alzheimerovou chorobou, stretávame aj v mladom veku, čo značne znepokojuje nielen lekárov, ale aj vedcov hľadajúcich liek na túto nebezpečnú chorobu. Najviac sú prejavmi demencie zasiahnutí rodinní príslušníci či opatrovatelia pacientov, ktorí ňou trpia. Mnohí nevedia, ako sa majú k danej situácii postaviť, ako sa k pacientom správať, čo majú ešte tolerovať ešte a čo už nie a pod. Stáva sa neraz, že prejavy demencie sprevádza výsmech okolia, netrpezlivosť či zlosť príbuzných, iní pacienti dožijú svoj život v ústavoch, v opatere školeného personálu.  

Zobraziť tento zložitý jav sa podujala chorvátska režisérka,  autorka mnohých divadelných hier pre deti a pedagogička na Akadémii umení v Osijeku, Tamara Kučinović v bábkovej hre Ruky veľkosti orecha. Vychádzala z vlastnej skúsenosti, čo dokladá aj pomenovaním hlavnej postavy dievčatka Tamarky. V inscenácii Ruky veľkosti orecha je všetko jednoduché a realistické – počínajúc scénou, kostýmami a postavami a končiac samotným príbehom. Za metaforu možno pokladať vari iba názov, kde orech zastupuje mozog a jeho veľkosť ruky starej mamy. Mozog je v  hre hlavným aktérom, pretože demencia je chorobou mozgu, ruky zastupujú vo vnučkiných spomienkach starú mamu. V príbehu vystupujú iba dve konkrétne a jedna fiktívna postava – stará mama, vnučka Tamarka a fiktívna pani Demencia v babkinej hlave.

Šestica postáv v čiernych kostýmoch na začiatku sedí chrbtom k hľadisku. Na javisku je iba starodávny veľký sekretár s mnohými dvierkami a vitrínou. Na scénu prichádza herečka, ktorá stvárňuje dospelú Tamarku. Rukami pohládza sekretár a spomína. Sprevádza ju hudba, podčiarkujúca emotívnu atmosféru spomienok. Všetky ostatné postavy odchádzajú na svoje miesta, teda do zákulisia, sú bábkovodiči. Ďalší dej sa striedavo odohráva na otvorenej scéne a v jednotlivých častiach sekretára. Otváranie dvierok odkrýva reálny svet a priestor súžitia vnučky s babkou. Je to buď kuchyňa, predsieň, spálňa atď., teda priestory, kde sa pohybujú bábky a ktoré dôverne pozná aj detský divák. Ich vedenie je zložité, lebo predvádzajú reálne činnosti, ako je varenie, obliekanie, spanie a pod. Na činnosť jednej bábky sú potrební traja herci (hovorí iba jeden). Výsledok je však dokonalý. Napríklad v priestore malej kuchyne, pripomínajúcej prototyp detskej hračky, sú všetky predmety ako v skutočnej kuchyni. Je  dôležité spomenúť to z dvoch dôvodov. Tam sa totiž najprv odohráva optimistická spomienka na pečenie palaciniek. Stará mama si majstrovsky pripravuje všetky ingrediencie do cesta, teda rozbíja skutočné vajce, sype múku, prilieva olej, vodu atď. a na malej panvici pečie skutočnú palacinku, ktorú ochutnajú všetci zúčastnení herci. Vône upečenej lahôdky sa šíria až do hľadiska.

Hra tak pôsobí na viaceré zmysly diváka – sluch, zrak a čuch, čím sa posilňuje vnímanie divadelnej výpovede. Stará mama pracuje nielen rukami, ale všetko vysvetľuje vnučke a učí ju kuchárskym zručnostiam. Kým je „v normále“, čo znamená, že sa svojej vnučke láskavo prihovára, hrá sa s ňou, uspáva ju a pod. A Tamarka si na to všetko rada spomína.

Sympatie k obom bábkam vyvoláva ich vizáž. Babička má milú a jemnú tvár, sivé vlasy v drdole, v ňom sa skrýva rukoväť na jej vedenie, a drobné nôžky. Vnučka predstavuje svojou tvárou, účesom a kostýmom nezbedné dieťa, postupne prechádzajúce veľkými zmenami. Výtvarné stvárnenie oboch bábok prispelo k veľmi pozitívnemu vyzneniu hry.

Prvá časť hry odkrýva a rozvíja láskyplný vzťah starej mamy k vnučke. Je plná dobrej nálady, vtipných scénok a veselosti. A zrazu… stará mama nevie nájsť kľúče. Táto banálna skutočnosť začína rozkladať optimistické vyznenie prvej časti. V nečakanom momente „sa teta Demecia nasťahuje do babkinej hlavy“ a začínajú sa prvé problémy s jej myslením a pamäťou. A tu sa druhýkrát dostávame do kuchyne, kde sa opäť majú piecť palacinky. Kedysi zručná stará mama odrazu všetko popletie, nedokáže nič vziať správne do svojich kedysi šikovných rúk a vnučka ju hreší. Pribúdajú ďalšie prejavy demencie, ako neviera v smrť starého otca, fiktívna príprava na svadbu, výber svadobných šiat atď. Tieto tragikomické signály stupňujúcej sa choroby starej ženy nevyvolávajú smiech, ale súcit. Veľkú zásluhu na správnom pochopení tlmočeného významu mala režisérka, ktorá dobre riadila striedanie bábok a hercov, vážnych i veselých výstupov.

Vnučka odrazu pochopí, že nemôže babičku hrešiť za jej správanie, že musí zmeniť svoj postoj k nej. Vtedy sa začína pozitívne až spasiteľské posolstvo hry. Tamarka sa pokúsi vžiť do nového sveta starej mamy, pristúpi na hru, ktorú diktuje choroba. A tak napríklad s ňou ide k moru, ktoré predstavuje lavór so slanou vodou. K scéne pri mori sa pridajú všetci herci a v rukách s vodnými pištoľami napodobňujú veselé hry pri vode. Voda sa ujde aj divákom v prvých radoch, čím sa veselosť prenáša aj na nich. Hra vrcholí v momente, keď stará mama nespozná svoju vnučku. No Tamarka nesmúti, ale vynájde hru na novú vnučku. Ich objatím bolo povedané všetko. Hra sa  nekončí tragicky, práve naopak, vrcholí tichým šťastím oboch postáv.

V súčasnosti je zaužívaný názor, že deti sú pokazené médiami a neprijímajú žiadny umelecký či pseudoumelecký výtvor, kde nie je záporná postava predstavujúca zlo, kde nie sú dramatické súboje, naháňačky a pod. V hre Tamary Kučinović totiž neboli dramatické strety medzi reálnymi postavami, ale iba medzi postavami a fiktívnou pani Demenciou. Preto som bola zvedavá, ako prijmú diváci predstavenie, na ktorom sa zúčastnili aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Celý čas panovalo ticho, reakcie sa objavovali na správnych miestach, dokonca do záverečnej besedy sa niektoré deti aj zapojili. Rozhodnutie vedenia divadla zorganizovať záverečnú besedu sa ukázalo ako správne, lebo určité vážnejšie problémy sa dovysvetľovali (ak to bolo potrebné), resp. diváci mohli prejaviť svoje názory nielen konštatovaním, že sa im príbeh páčil alebo nepáčil. Hra Tamary Kučinović Ruky veľkosti orecha bola dôkazom, že aj vážne posolstvá detský divák prijme, ak sú presvedčivo a umelecky napísané a profesionálne zinscenované. V tomto prípade sa o to zaslúžil celý tvorivý tím. Na záver iba malá pripomienka k hudobnému podkresu, ktorý miestami bol prisilný a prehlušoval najmä prejav malej Tamarky.