Fúzy obyvateľov džungle sa chvejú až do korienkov

Mária Danadová, Monika Kováčová: Mauglí
Predloha: Rudyard Kipling
Réžia, libreto: Mária Danadová, Monika Kováčová
Dramaturgia: Peter Galdík
Scéna, bábky, kostýmy: Ivana Macková
Hudba: Daniel Špiner
Pohybová spolupráca: Mária Danadová
Žonglérska spolupráca: Filip Hajduk
Svetelný dizajn: Lukáš Kubičina
Účinkujú: Miriam Kalinková, Ľubomír Piktor, Lukáš Tandara, Jazmína Piktorová a. h., Ľuboš Janák a. h.
(Recenzia písaná na základe premiéry a prvej reprízy 13. 6. 2021)
V apríli 2019 mala v Bratislavskom bábkovom divadle premiéru inscenácia Neviditeľní. Bola to prvá spolupráca režisérskeho tandemu Mária Danadová – Monika Kováčová z nezávislého zoskupenia ODIVO so zriaďovaným divadlom. Vznikla originálna, novátorská inscenácia, ktorá však bola sčasti „neviditeľná“ kvôli zatvoreným divadlám a zrušeným festivalom. Stihla získať nomináciu na DOSKY i ocenenie na festivale Amplion v Banskej Štiavnici. Jej možnosti zaujať na ďalších divadelných prehliadkach však znemožnila pandémia koronavírusu.
Po dvoch pandemických vlnách stúpal v júni 2021 počet zaočkovaných a klesal počet nakazených. Po uvoľnení opatrení proti šíreniu nákazy a otvorení divadiel nadišiel na konci sezóny čas verejnej prezentácie zvonka neviditeľnej práce. Obecenstvo totiž do divadla od polovice decembra nemohlo, ale zamestnanci áno, a tak desiatky hotových inscenácií čakali na svoje prvé uvedenie. Jednou z množstva premiér bola v poradí druhá inscenácia dvojice Danadová – Kováčová v BBD – Mauglí. A Mauglí, hoci je priamo v názve, je dosť dlho neviditeľný.
Známu a v činoherných aj bábkových divadlách často inscenovanú predlohu Kniha džunglí Rudyarda Kiplinga nepoňali tvorkyne ako dramatizáciu poviedok o zvieratách a o chlapcovi vychovanom vlkmi. Zamerali sa na zvuky, farby a vône džungle. Na džungľu ako organizmus, ktorý má svoj životný kolobeh a svojich rôznorodých obyvateľov. Inscenácia Mauglí je divadelná báseň o džungli. Jej nenápadný dej tvorí hľadanie Mauglího.
Džungľu zosobňuje päť účinkujúcich hercov a herečiek (Miriam Kalinková, Ľubomír Piktor, Lukáš Tandara a hosťujúci Jazmína Piktorová a Ľuboš Janák). So svojimi tichými i hlasnými zvukmi, kolektívnymi aj individuálnymi hereckými akciami, so svojím ovládnutím celého priestoru sú jej personifikáciou.
Prišla jar – čas nových zvukov. Džungľa hovorí o tom, ako v tomto období počuť šuchot, chvenie a zunenie a uvedomí si, že obdobie jari má najradšej Mauglí. Vtedy zistí, že Mauglího niet a vydáva sa sledovať jeho stopu. Súčasťou výpravy je rozprávanie o jednotlivých rodoch džungle aj o tom, prečo už zvieratá nežijú ako kedysi – „parohy pri kopytách, kopytá pri zuboch, zuby pri parohoch“. Mauglího nájdu až v závere inscenácie. Predstavuje ho figúra zo svetlého dreva, bez ďalších doplnkov či kolorovacích zásahov. Mauglí nie je hlavnou postavou inscenácie, ale ani džungle. Je jej súčasťou, splynul s jej životom, patrí do nej. Parafrázujúc známu vetu z Kiplingovho diela – všetci sú tam jednej krvi. No v tejto divadelnej interpretácii, hoci veta zaznie, nie je nosnou myšlienkou. Tu sa hlavným motívom stáva hľadanie a teda heslo: „Tvoja stopa je mojou stopou.“[1] Výtvarníčka inscenácie Ivana Macková vytvorila na javisku pre toto putovanie variabilný priestor. Navrhla vysoké kovové rámy – paravány, ktoré sa dajú v priestore premiestňovať a kombinovať. Sú na nich zavesené napríklad kvetiny, objekty predstavujúce liany a konáre alebo listy a papradiny. Počas predstavenia ich herci umiestňujú vedľa seba alebo pred seba a vzniká tak ilúzia hustej džungle. Súčasťou scény je i nižšia konštrukcia, kde je za priehľadnou stenou inštalácia evokujúca džungľu. Plexisklo je súčasťou aj jedného z vysokých paravánov. Počas predstavenia naňho herci maľujú štetcami. Sú to symbolické kresby pazúrov či očí. Výtvarným prejavom sprevádzajú napríklad rozprávanie povesti o tom, ako vznikla džungľa.
Čierne kovové rámy nepôsobia voči prírodnej téme kontrastne. Zároveň vytvárajú priestor – stabilný podklad na pohybové a akrobatické kreácie, ktoré sú stavebným kameňom inscenácie. S rámami korešpondujú kostýmy. Herci sú odetí v čierno-sivých, voľne pôsobiacich odevoch, každý z účinkujúcich má osobitý strih. Miesto pre hranie s bábkami vytvárajú herci zväčša z vlastných tiel. Ide o drevených manekýnov s pohyblivými, priamo animovanými končatinami. Bábka Mauglího má však aj čempurity na ovládanie rúk. V čase, keď sa s nimi nehrá, prenášajú ich (vlka, medveďa, pantera a neskôr slona) v drevenom vozíčku. Malú škatuľu na kolieskach ťahajú herci za špagát alebo ju nesú v rukách. Takéto riešenie je hravé aj praktické.
Dôležitou súčasťou básne o džungli je hudobná zložka. Jej autorom je Daniel Špiner. Je to zmes elektronickej hudby s výraznými rytmickými prvkami, použité bubny majú prislúchajúci etno feeling. V iných častiach buduje napätie rozochvenými strunami elektrickej gitary. Skladateľ skvelo pracuje s postupným pridávaním hudobných motívov a gradovaním. Symbiózou hudby a hereckého pohybu tak vzniká napríklad pôsobivé znázornenie bujnenia džungle. Čas nových zvukov je zobrazený hudobnou, ale aj pohybovou gradáciou chvenia sa hercov.
Pohybový prejav a jeho až choreografické vnímanie je základným výstavbovým prvkom inscenácie. V úvode herci predvedú zaujímavú spoločnú choreografiu – znaky, ktorými nepopisne – neprvoplánovo zobrazujú, ako to v inscenácii nazývajú, slovo džungle: „Nohy kráčajúce bez hluku, oči vidiace v tme, uši, čo v brlohu zachytia aj najslabší závan vetra. Tvoja stopa je mojou stopou, tvoj brloh mojím brlohom, tvoja korisť mojou korisťou a tvoj boj na život a na smrť je mojím bojom na život a na smrť.“[2] Nepoužívajú ju však refrénovo, čo je dobré. Objavujú sa len útržky z nej.
Medzi vrcholy pohybovej zložky inscenácie patrí časť s vytváraním si cesty pomocou kameňov. Predstavujú ich kvádre – „tehly“ z ľahkého, no pevného materiálu. Herci a herečky s nimi predvádzali žonglérske akcie (spolupráca Filip Hajduk), no zároveň po nich kráčajú a skáču na ne. Pohybové variácie sú dôkazom dobrej zohratosti aj fyzickej disponovanosti vekovo, rodovo i vzťahom k pohybovému divadlu rôznorodého hereckého kolektívu. Princípom režijnej výstavby tejto scény je, že herci môžu stúpiť len na kameň. Jednotlivé tehličky si pohadzujú, ukladajú na seba, hádžu do diaľky a doskočia na ne, musia sa zmestiť dvaja na jednu tehličku a podobne. Obdobný princíp použili pri výstupe s opicami.
Tu sú však predmetom žonglérskych a drobných akrobatických výstupov kokosové orechy. Najprv ide len o samotný orech, neskôr prichádzajú bábky opíc, ktorých je základom. Herci si ich pohadzujú, sami skáču cez pódium a navodia tak chaos, aký robí svorka opíc v džungli. Kontrast potom vytvorí scéna s hadom. Tá je tichá, naplnená napätím. Predstavuje ho hrubé jutové lano, no tak ako had Ká, aj ono už má niečo za sebou – visia z neho párajúce sa časti.
Mauglí je výtvarne i pohybovo pôsobivá inscenácia. Je však vhodná najmä pre skúsenejších divákov a diváčky, ktorí sú už schopní pracovať aj s abstrakciou. Nie je cielená na znalcov a milovníkov Kiplingovej predlohy, no pri jej dekódovaní nie je diváckou výhodou, ani ak literárne dielo nepoznáte.
V kontexte repertoáru BBD a tvorby Márie Danadovej a Moniky Kováčovej je dobré, že Mauglí nie je „voľným pokračovaním“ Neviditeľných. Hoci možno v inscenáciách vybadať spoločné prvky (a najzásadnejším je potlačenie dejovosti), je Mauglí ďalším krokom vo formovaní ich osobitého divadelného jazyka.

---

[1] Kipling – Danadová – Kováčova. Mauglí. s. 5 [Inscenačný text v elektronickej podobe. Interný materiál BBD.][2] Kipling – Danadová – Kováčova. Mauglí. s. 5 [Inscenačný text v elektronickej podobe. Interný materiál BBD.]

Napísanie tejto recenzie podporil: