Futbalové derby na Lodi

Scéna a kostýmy: Lucia Šedivá
Ruchy: Kamil Mikulčík
Hudba: Branislav Biznár a Dušan Lančarič
Produkcia: Ady Hajdu a Dušan Lančarič
Hrajú: Ady Hajdu (kapitán-záloha, riaditeľ klubu), Michaela Čobejová (rozhodca, reportérka), Peter Batthyány (tréner), Štefan Richtárech/Lukáš Dóza (útok, brankár, manager) a Štefan Martinovič/Jakub Ružička (obrana, majiteľ klubu)
Hlasy komentátorov – Stanislav Staško a Kamil Mikulčík (zaznejú z nahrávky)
Réžia: Jakub Nvota
Premiéra: 14. 5. 2013 v Divadle v podpalubí
Na svete pravdepodobne neexistuje populárnejší šport, než je futbal. Hra, ktorú dnes už možno považovať za svetový fenomén, spája ľudí na celom svete. Podľa štatistiky FIFA (Fédération internationale de football association), ktorá združuje vyše dvesto národných futbalových zväzov, bolo v roku 2000 na svete 265 miliónov registrovaných hráčov a hráčok tohto športu. Vo svete o futbale spievajú punkeri, rapujú raperi, hráči i diváci túto hru využívajú na prezentáciu svojich občianskych a politických postojov od ultrapravicových po extrémne ľavicové. V Argentíne existuje odnož katolíckej cirkvi, ktorá považuje Diega Maradonu za nového Spasiteľa a zápas medzi Dinamom Záhreb a Červenou hviezdou Belehrad z mája 1990, počas ktorého došlo k veľkým výtržnostiam, považujú viacerí Chorváti za jednu z prvých jasných demonštrácií chorvátskej nezávislosti od juhoslovanskej vlády.
Na Slovensku máme k tejto hre (z viacerých dôvodov) v posledných rokoch oveľa vlažnejší vzťah. Časy vypredaných štadiónov sú už dávno preč a väčšina ľudí vníma ligové zápasy len ako udalosť, kde sa stretávajú alkoholici, neonacisti a rôzne skrachované existencie. Kým po celom svete sa príslušnosť k danému klubu chápe ako demonštrácia svetonázoru, ku ktorému sa vždy hrdo hlásia, u nás si maximálne zanadávame, že naši reprezentanti hrajú v národnom mužstve o polovicu horšie, než v kluboch. Akýkoľvek presah futbalovej tematiky do inej než športovej oblasti je u nás skôr výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo apatického prístupu Slovákov k tejto hre.
Nuž a práve takouto výnimkou je inscenácia Malá domov, ktorú naštudovalo Divadlo v podpalubí. Autormi textu sú Jakub Nvota, Michaela Doleželová a Roman Vencl, pričom prvý menovaný je zároveň režisérom inscenácie, ktorá mala premiéru 14. 5. 2013.
Príbeh možno rozdeliť do troch hlavných tematických línií. Prvou (z hľadiska sujetu rámcujúcou) je zápas posledného kola futbalovej ligy, v ktorom sa stretávajú dvaja úhlavní nepriatelia Blavan a Starpak. Zápas je o to dôležitejší, že obe mužstvá potrebujú získať tri body za výhru. Blavan na to, aby sa udržal v najvyššej súťaži, Starpak naopak, aby získal ligový titul. Nervozitu všetkých účastníkov navyše zvyšuje fakt, že ho nebude pískať rozhodca, ale žena rozhodkyňa (Michaela Čobejová). Blavan, ktorého tréner (Peter Batthyány) vyznáva ultradefenzívnu taktiku, v prvom polčase so všetkými hráčmi stojí vo vlastnej šestnástke a iba odkopáva lopty, v druhom už o čosi odvážnejšie môže trochu aj zaútočiť, ale len preto, aby jeho hráči mohli simulovať zranenia, zdržovať čas, a „nejak“ sa cez priame kopy a auty dostať k súperovej bráne. V závere zápasu sa nakoniec Blavan predsa len strelecky presadí, keď sa obrovskou náhodou lopta niekoľkokrát odrazí od útočníkovho tela (Lukáš Dóza/Štefan Richtárech) a konštrukcie bránky, až sa predsa len dokotúľa za bránkovú čiaru. Blavan sa zachránil s Starpak (opäť raz) titul nezískal.
Výstupy zobrazujúce priebeh futbalového zápasu sú však predeľované tými, ktoré zobrazujú jeho predhistóriu. Tie rozvíjajú zvyšné dve tematické línie. Jednou je zákulisie Blavanu. Práve prostredníctvom nich sa divák dozvedá, že útočník Blavanu je už jednou nohou vo Freiburgu, a tak myslí viac na svoj prestup do nemeckej Bundesligy, než na svojich spoluhráčov. Kapitán mužstva (Ady Hajdu) hrá svoj posledný zápas v kariére a má po sezóne nahradiť súčasného trénera, ktorý o tom samozrejme nič netuší. Obranca (Štefan Martinovič/Jakub Ružička) hráva v základnej zostave len preto, že je synom majiteľa klubu, viac než futbal ho totiž zaujíma, ako pri jeho hraní vyzerá. Majiteľ klubu (Štefan Martinovič/Jakub Ružička) a Manager (Štefan Richtárech/Lukáš Dóza) zametajú zo svojimi zamestnancami, ako by boli tovar, a nie ľudia, a Brankár (Štefan Richtárech/Lukáš Dóza) je introvertný „mimoň“, ktorý však ako jediný niečo aj skutočne hrá. Posledná línia sa viaže na postavu rozhodkyne (Michaela Čobejová). Ako jediná žena v prevažne mužskom svete futbalu je samozrejme stredobodom pozornosti. Hráči i tréner sa v nej pokúšajú milým chovaním prebudiť materské city, aby sa k nim správala benevolentnejšie, zároveň aj pripravia plán, aby ju jeden z hráčov zviedol, samozrejme, že nič z toho nefunguje a rozhodkyňa si drží profesionálny odstup.
Najväčšia sila tejto komédie spočíva najmä v komike, ktorá vychádza z naozaj presného poznania kontextu futbalového diania. Myslím, že je preto v tomto momente dôležité objasniť viacero skutočností, ktoré nemusia byť jasné divákovi/čitateľovi, ktorý sa v slovenskom futbale až tak nevyzná. V prvom rade súboj Blavan-Starpak je v skutočnosti západoslovenským derby medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Teda asi dnes posledným derby v našej lige, okolo ktorého je ešte aj v súčasnosti aspoň nejaký mediálny a spoločenský rozruch. Na jednej strane mužstvo z hlavného mesta, ktoré (tak ako všade inde najúspešnejšie kluby) zvyšok krajiny nenávidí a vzhľadom na rôzne prepojenia ho dnes nazýva Petržalkou v belasých dresoch, ktorá hráva svoje zápasy na štadióne Interu. Na strane druhej klub z mesta, kde nikoho iný šport nezaujíma. Má najlepších a zároveň najnebezpečnejších fanúšikov v lige. No hlavne už štyridsať sezón tento klub hovorí o majstrovskom titule a štyridsaťkrát ho nezískal. Tvorcovia tak zasadili príbeh do atmosféry súboja, v ktorom fanúšikovia jedného mužstva nazývajú súpera zapredancami Ivana Kmotríka, kým pre druhých sú zas súperi „sedlákmi“ bez titulu. Fakt, že v inscenácii ide o odkaz na súboj týchto dvoch mužstiev, potvrdzuje aj scéna a kostýmy Lucie Šedivej. Popri priestorových prvkoch scénografie, ktoré všeobecne charakterizujú futbalové ihrisko  (zelený koberec predstavujúci trávnik a lavička, predstavujúca primárne hráčsku lavicu), totiž výtvarné riešenie scény dopĺňa záves z umelého materiálu, na ktorom je potlačou vyobrazená fotografia slovanistických ultras počas ich výjazdu do Trnavy, sediacich na Severnej tribúne Štadióna Antona Malatinského. Toto riešenie scény navyše dáva hraciemu priestoru charakter futbalového štadióna, keďže ho obklopuje zo zvyšných troch strán hľadisko divadla a dotvára tak ilúziu pomyselných tribún.
Kostýmy v prvom rade zohľadňujú, že herci stvárňujú v inscenácii viacero postáv, preto je ich primárnou úlohou najmä nespôsobovať ťažkosti pri rýchlych „prezlekoch“. Kostýmy futbalistov sú v podstate totožné so súčasnými dresmi oboch klubov, tréner má „šušťákovú“ vetrovku, ktorú tvorcovia pravdepodobne tiež zohnali priamo od bratislavského klubu, a rozhodcovský dres je v podstate originálom. V prípade, že herci práve predstavujú manažment klubu, majú na sebe obleky resp. parochňu, ktorá má odlíšiť, ktorú postavu práve herec znázorňuje.
Výrazným zdrojom komiky v inscenácii je typológia postáv obsiahnutá v textovej predlohe a ich následná interpretácia hercami, ktorá vychádza zo zaužívaných klišé. Ady Hajdu (Záložník a kapitán mužstva) predstavuje typickú zhasínajúcu hviezdu. Vek mu už nedovoľuje žiadne šprinty, skôr sa motká po ihrisku a dúfa, že mužstvu snáď pomôže aspoň nejakou vydarenejšou prihrávkou, čo sa však tiež podarí len málokedy. Od futbalu si už udržuje slušný odstup a jeho hlavným cieľom je nezraniť sa a nezadýchať. Zároveň je prvým mužom kabíny a snaží sa svojich mladších spoluhráčov usmerňovať. Útočník (Štefan Richtárech/Lukáš Dóza) je zas jeho presným opakom. Je na začiatku kariéry. Čaká ho prvý veľký prestup, vďaka ktorému má možnosť opustiť slovenskú ligu a v nemeckom Freiburgu hrať skutočný profesionálny futbal. Ako útočník sa stále nevie stotožniť s trénerovou taktikou, ktorá s ohrozením súperovej bránky jednoducho nepočíta, pretože jej hlavným a jediným cieľom je gól nedostať. Obranca (Štefan Martinovič/Jakub Ružička) je spojením dvoch typov futbalistov. Jednak je protekčným hráčom, ktorého najväčší talent spočíva v tom, že je synom majiteľa klubu. Na zápasy preto nenastupuje vďaka svojim schopnostiam, ale príbuzenskej protekcii. Zároveň však reprezentuje aj stereotyp nagélovaného fešáka, pre ktorého je oveľa dôležitejšie, ako pri hre vyzerá, a nie ako hrá. Jeho šprint nemusí byť rýchly, ale štýlový, center nemusí byť presný, no musí sa naň pripravovať ako Christiano Ronaldo a pod. Na rovnakom princípe stereotypov sú budované aj postavy Trénera, brankára, klubových funkcionárov či novinárky.
Bohužiaľ, presnosť v zachytení „futbalových typov“ a slovný humor sa tvorcom nepodarilo zasadiť do fungujúcej štruktúry. Po formálnej stránke totiž text naráža na viacero nedotiahnutých motívov. Nejednoznačný zostáva napríklad motív stretnutia rozhodkyne a obrancu. Mužstvo vyšle klubového „fešiho“, aby predstieral, že je športový novinár, následne zviedol rozhodkyňu, ktorá má „pískať“ duel Blavanu a Starpaku, a až potom, čo sa doňho zamiluje, zistí, že nie je novinár, ale futbalista. Narcistický futbalista sa na stretnutí správa samozrejme tak príšerne, že žiaden vzťah ani jednorazový sex nehrozia. Aké toto stretnutie zanechalo následky, to sa divák nedozvie. Situácia sa jednoducho stala, žiadnym spôsobom to však nezmenilo vzťah medzi obrancom a rozhodkyňou. Správa s k nemu rovnako ako k ostatným hráčom, a to isté platí aj v opačnom garde. Celý tento motív je uzavretý v troch výstupoch. Prvýkrát sa objaví, keď mužstvo vyberá toho, kto na večeru s rozhodkyňou pôjde, druhýkrát, keď sa hráč previní faulom a rozhodkyňa ho napomenie, na čo obranca reaguje otázkou, či zabudla na ich spoločnú večeru. To je zároveň odrazový mostík k strihu do ďalšieho výstupu, ktorý sa retrospektívne vracia do momentu danej večere, a tam sa divák dozvedá, ako prebiehalo dané stretnutie. Je mi úplne jasné, že Malá domov nemá ambíciu rozpitvávať vzťahy, ale v tomto prípade je evidentné, že tvorcovia sa jednoducho rozhodli ignorovať celistvosť textu. Podobný alogizmus sa vyskytne napríklad aj v jednom zo záverečných výstupov. Ďalší z retrospektívnych výstupov odhalí, že vedenie klubu motivovalo svojho útočníka tým, že ak nestrelí v zápase gól, nepovolia mu prestup do Freiburgu. Logika snáď velí, že hráč, ktorý chce z podpriemernej ligy odísť do lepšej, bude strieľať góly ako na bežiacom páse. Prečo by ho k tomu mal nútiť ešte aj manažment?
Z uvedeného je jasné, že inscenácia komunikuje s divákom najmä prostredníctvom textu, v ktorom je obsiahnutá drvivá väčšina informácií, pričom tu samozrejme svoju úlohu zohráva fakt, že ide o autorskú inscenáciu. O výraznej režijnej nadstavbe sa preto v tomto prípade nedá hovoriť. To pritom samozrejme ani nebolo cieľom tvorcov. Tento typ komédie si vyžaduje v prvom rade remeselnú zručnosť, ktorá text transformuje do uceleného, najmä temporytmicky fungujúceho tvaru, ktorý v správnom pomere dávkuje jednotlivé slovné, či situačné gagy. Nuž a práve práca s temporytmom sa Jakubovi Nvotovi príliš nevydarila, pričom je pravdepodobné, že tu do istej miery zohral úlohu aj fakt, že režisérom je spoluautor textu a inscenácia nemala dramaturga. Práve výstupy, ktoré vyobrazujú dianie mimo futbalového ihriska, sú totiž často zbytočne dlhé a temporytmicky nevyvážené. A paradoxne smerom k záveru inscenáciu retardujú, namiesto toho, aby sa ju snažili dynamizovať. Zbytočne dlhý je napr. výstup, zobrazujúci tréning, na ktorom sa hráči učia rôzne spôsoby simulovania. Prvýkrát gag so simulovaním pobaví, druhýkrát ešte stále funguje, ale tretí a štvrtýkrát už hlavne nudí. Podobne zbytočný je aj už spomínaný výstup, v ktorom vedenie klubu oznamuje svojmu hráčovi, že ak nedá gól, nedovolia mu prestúpiť do nemeckého Freiburgu. Okrem už spomínanej nelogickosti totiž znova zbytočne triešti temporytmus inscenácie. To isté sa dá povedať o výstupe, v ktorom majiteľ klubu tesne pred koncom zápasu komentuje dianie na ihrisku. Výstup je až okato včlenený, zbytočne rozbíja kompaktnosť inscenácie a neprináša žiadnu prevratnú informáciu ani gag, z ktorého by diváci odpadali. Takýchto príkladov by sa dalo nájsť samozrejme viac, v princípe by som však znova len opakoval už napísané. Režisérovi Jakubovi Nvotovi sa podarilo zachovať komiku obsiahnutú v predlohe. Herecký súbor sa mu podarilo viesť tak, že vytvoril v podstate kompaktný celok, ktorého členovia „nesólujú“, ale navzájom kooperujú. Avšak možno skôr hovoriť o slede „scénok“, ktoré majú rôznorodú kvalitu, než o fungujúcom kompaktnom javiskovom tvare. Zbytočné množstvo odbočiek, obsiahnutých už v texte, totiž nedokázal režisér upraviť tak, aby prirodzenou gradáciou skúsenejšieho diváka strhli. Sviatočný návštevník divadla bude samozrejme ohromený z toho, že v divadle sa môže hrať aj o futbale. K tomu, aby sa dalo o Malej domov tvrdiť, že je to dokonalá zábava, chýba kúsok remeselnej zručnosti či citu pre temporytmus. Práve zvládnutie tradičných remeselných postupov je totiž v tomto type divadla, ktoré sa primárne snaží zabávať, omnoho dôležitejšie , než pri obsahovo a formálne ambicióznejších projektoch. Futbalovou terminológiou by sa tak dalo povedať, že Malá domov priniesla niekoľko svetlých momentov, hráči predviedli štandardné výkony, avšak v ich hre chýbal systém. Namiesto priameho ťahu na bránu sa totiž často utápali v síce efektných, no nie efektívnych kľučkách a v rozhodujúcich momentoch namiesto prieniku do šestnástky volili radšej hru v krídelných priestoroch.
Miro Zwiefelhofer
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.