Farebná zábava

Réžia: Michal Náhlík
Preklad a úprava: Ján Dudáš
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Hudobná spolupráca: Juraj Haško
Výtvarníčka scény: Anita Szökeová
Výtvarníčka kostýmov: Lenka Kadlečíková
Osoby a obsadenie:
Henry Perkins: Boris Srník
Jean Perkinsová: Valéria Fürješová
Victor Johnson: Miroslav Bodoki
Betty Johnsonová: Stanislava Pázmányová
Seržant Davenport: Ján Ivan
Agent Slater: Matej Lacko
Darček Jitka: Krišková
Taxikár: Peter Krivý
Mafián: Ján Jakab
Slovenská premiéra: 27. 3. 2009, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
Prešovské Divadlo Jonáša Záborského oslávilo v divadelnej sezóne 2008/2009 65. výročie svojho vzniku. Inscenácia, ktorou sa oslavovalo bol Betlehem, hra Jana Antonína Pitínského v réžii Marka Zákosteleckého. Premiéra sa konala presne po šesťdesiatich piatich rokoch od premiéry prvej inscenácie DJZ (Urbánkov Škriatok, 30. januára 1944) 30. januára 2009. Betlehem je vzhľadom na svoju januárovú premiéru mierne „zavádzajúci“ titul. Inscenácia Všetko najlepšie! má k oslavám narodenín divadla svojím názvom bližšie. Bulvárna komédia Raya Cooneyho však nie je reprezentatívnym titulom vhodným na oslavy, pravdepodobne preto nasledovala až po Betleheme. (Hoci aj o reprezentatívnosti tohto titulu by sa dalo polemizovať.) O tom, že inscenácia Cooneyho hry s oslavami pravdepodobne mala korešpondovať svedčí to, že ju divadlo uviedlo v preklade Jána Dudáša práve pod názvom Všetko najlepšie!, pričom originálny názov je Funny Money. Koniec koncov voľný preklad názvov Cooneyho komédií je u nás priam pravidlom.
Ray Cooney je v uplynulom desaťročí na Slovensku pravidelne inscenovaným komédiografom. Okrem návštevníkov nitrianskeho, martinského, košického, zvolenského divadla či bratislavskej Novej scény ho pozná i prešovský divák, a to vďaka Kákošovej inscenácii Lekárskeho tajomstva (premiéra 17. 5. 2002).
Hra Všetko najlepšie! ťaží z mafiánskej témy a zo sily peňazí – ľudskej skorumpovateľnosti a hrabivosti. Henry Perkins si v deň svojich narodenín omylom vymení kufor so spolucestujúcim v prostriedku hromadnej dopravy. Nájde v ňom veľké množstvo peňazí. Po príchode domov povie svojej manželke, že okamžite odchádzajú prvým voľným lietadlom (kamkoľvek) a potom, keď budú niekde v bezpečnej vzdialenosti, kúpi jej trebárs aj ostrov. Do zápletky postupne vstupujú ich rodinní priatelia Victor a Betty, seržant, agent, taxikár, ukrajinská striptérka a na konci aj mafián, ktorému kufrík s peniazmi patrí. Zápletka sa komplikuje, klamstvá sa množia, plány ako z tohto uzla von komplikujú a na rad prichádzajú stále absurdnejšie riešenia – Henry plánuje odísť do Barcelony bez manželky, no s Betty, ktorá s vidinou bezstarostného života, vďaka kufríku plnému peňazí, bez váhania opustí svojho manžela.
Coonyho hra patrí do rodu takzvaných bláznivých komédií plných náhlych zvratov a hyperbolizácie, kde hnacím motorom zápletky sú zámeny osôb a nedorozumenia.
Bláznivá je i výtvarná stránka inscenácie, celá v zmysle farebnosť pre farebnosť. Multifarebná scéna pôsobí ako práve odpálený ohňostroj. Zvýrazňuje dynamickú šialenosť celého príbehu, no spolu s výraznými kostýmami je presýtenou kombináciou vzorov a farieb.
Scénu Anity Szökeovej tvorí vstupná hala a obývačka domu. Ďalšie tri miestnosti sú naznačené dverami a je tu i náznak schodov vedúcich na domnelé druhé poschodie domu. Vzory na stenách miestnosti, v ktorej sa stretajú všetky postavy, sú navrhnuté ako variácie kvetovaných vzorov. Na jednej sú kvety – podobné tým z rovnomenného Warholovho obrazu, na druhej veľké margaréty, na ďalšej zase drobné… Každú stenu zdobí iný vzor, okrem kvetinového aj ďalšie dva kruhové motívy. Vzor na poťahu sedacej súpravy je kombináciou kvetín a farebných prúžkov. Výtvarné riešenie scény je v duchu 60. rokov 20. storočia, a to vrátane retrodoplnkov. Komponenty scény a rekvizity – skrinka, telefón, mlieko v sklenej fľaši, prehrávač magnetofónových kotúčov aj vysávač evokovali obdobie medzi rokmi šesťdesiatymi a osemdesiatymi.
Kostýmy navrhla Lenka Kadlečíková rovnako v duchu sixties. Ich súčasťou boli plápolavé voľné blúzy, vysoké dámske podpätky, odvážna farebnosť. Zovňajšok javiskových postáv dopĺňali parochne s bláznivými, veľkými účesmi a u mužov aj dolepené bokombrady. Nechýbali veľké kruhové náušnice a slnečné okuliare.
Z dlhodobého hľadiska je inšpirovanie sa obdobím 60. rokov 20. storočia v DJZ javom pričastým. Videli sme ju vo finále inscenácie Jej pastorkyňa, v inscenácii Mačacia hra, črty nachádzame i vo výprave k inscenácii Viera, láska nádej (Malý tanec smrti). V inscenácii rozprávky Malá čarodejnica je priamo postava Elvisa a tanečné trio v odeve v štýle 60. rokov. Ak k tomu prirátame aj inscenáciu Ženba hosťujúceho Svetozára Sprušanského, je to značný počet inscenácií. Tvorivé trio Náhlik (réžia) – Szökeová (scéna) – Kadlečíková (kostýmy) je zdá sa týmto obdobím inšpirované až priveľmi.
Všetkým hercom sa podarilo uchopiť a spracovať komediálnosť svojej postavy. Jean Perkinsová Valérie Fürješovej náhle plány svojho manžela nezvládla, musela si pomôcť alkoholom. Fürješová pristúpila na režisérovu hru na bláznivú komédiu a postavu vystavala na vtipoch a „vtípkoch“, viac či menej prvoplánových. Divácky vďačná, no jednoduchá zábava – opitá žena, ktorá nakoniec zaspí v kresle v neprirodzenej polohe.
Jitka Krivošíková ako ukrajinská striptérka použila patričný prízvuk i sexuálnu dravosť. Jej komickosť tkvela aj v jej obrovských rozmeroch. Herečka mala na sebe molitanové vypchávky, ktoré vytvárali obrovský trup a nohy.
Miroslav Bodoki vytváral so Stanislavou Pázmányovou veselý manželský pár. Bodokiho Viktor Johnson bol s bielym sakom a kučeravou dlhovlasou parochňou ako bohém, ktorý pôsobí suverénne a svojmu priateľovi venuje ako darček striptérku. Prechádza však zmenou, keď ani nezaprotestuje proti nápadu svojej ženy, že ona odletí spolu s Perkinsom a jeho nechá s Jean Perkinsovou.
Polovica hercov účinkujúcich v inscenácii sú nedávni absolventi Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici – Boris Srník, Stanislava Pazmányová, Matej Lacko, Ján Jakab, Peter Krivý. Komických rolí sa zhostili dobre. Každý z hercov si vybral na charakterizáciu istú vonkajškovú črtu. Stanislava Pazmányová ako Betty Johnsonová použila prihlúple chichotanie sa. Matej Lacko ako Agent Slater bol subtílnym, zakríknutým a málovravným, z toho čo sa okolo neho deje aj zmäteným agentom, svoju neistotu zobrazil i tým, že si stále upravoval nagélovanú ofinku. Peter Krivý postavu všetečného taxikára formoval ako dynamického chlapíka, ktorý sa hýbe, aj keď stojí. Večne sa kývajúci, používajúci výrazné gestá, vo vzťahu k ostatným postavám haptický. Jeho reč bola v štýle „frikulinštiny“. Mal rázne a prekvapivé vstupy do dverí, výrazne prispel k celkovej dynamike inscenácie. Jeho imidž dotvárali slnečné okuliare a čiapka v rastafariánskom štýle. Boris Srník zvládol dynamickú rolu Henryho Perkinsa, ktorý počas celého predstavenia ani neschádza z javiska, výborne.
Javiskové postavy boli typizované aj vonkajškovo – odevom. Seržant Davenport (Ján Ivan) mal kárované sako s nášivkami na lakťoch, ktoré mu dodávalo výzor typického vyšetrovateľa. Mafián (Ján Jakab) bol odetý v čiernom, mafiánskosť mu dodávali aj fúzy a tmavovlasá parochňa.
Celkovo je inscenácia vysoko dynamická, herci sú počas celého predstavenia vo vysokom nasadení, mnohé scény si vyžadujú presné načasovanie odchodu či príchodu z javiska, ktoré herci vedia presne vystihnúť.
Režisér Michal Náhlik vytvoril s hercami naozaj bláznivú dynamickú komédiu. Stavil na ľahký humor, mizanscény s narážkami na sexuálne polohy, hranie opitosti a nenáročné gagy patriace k ľahkej bulvárnej komédii.
Divadlo je tu aj pre zábavu, no divadlo je naďalej aj morálnou ustanovizňou, v ktorej by zábava pre zábavu nemala prevažovať nad skutočným umením. Inscenácia komédie Raya Coonyho je formálne dobre zvládnutým dielom, no predsa len príliš jednoducho zábavou. Aj keď proti gustu diváka odchovaného na verejných nakrúcaniach Drišľakovín je niekedy ťažký dišputát.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.