Eifman v podaní Baletu SND

Boris Eifman: Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci
Hudobné naštudovanie: Branislav Kostka
Dirigent: Dušan Štefánek
Scéna a kostýmy: Vyacheslav Okunev
Libreto, choreografia, svetelný dizajn a réžia: Boris Eifman
Účinkujú:
Alexej: Adrian Szelle, Konstantin Korotkov
Ivan: Andrej Szabo, Martin Kreml
Dmitrij: Jonatan Lujan, Glen Lambrecht
Grušenka: Silvia Najdená, Ilinca Gribincea Ducin
Otec: Viacheslav Kruť
Matka: Monika Lehocká, Viola Mariner
Cigánky: Klaudia Görözdös, Viola Mariner, Viktória Šimončíková, Tatum Shoptaugh, Viktoria Zinovieva, Alexandra Shalimova, Katarína Kaanová, Valéria Stašková
Zbor: Klaudia Görözdös, Sarah Millner, Katarína Košíková, Valéria Stašková, Zsóka Tallósiová, Margaux Bortoluzzi, Luana Brunetti, Viktoria Zinovieva, Sakura Shojima, Sumire Shojima, Tatum Shoptaugh, Alexandra Shalimova, Helene Ziener, Chiaki Honda, Katsiaryna Kavaleuskaya, Lujza Hrubá, Monika Lehocká, Katarína Kaanová, Kristian Achberger, Marek Bobošík, Diego Ernesto Calderon, Armien Glen Lambrecht, Damián Šimko, Raphael Schuster, Evgenii Korsakov, Marián Kuchar, Aliaksei Kavaleuski, Jean-Michel Reuter, Mergim Veselaj, Arthur Goncalves, Sai Seiru Nagahori, Francisco Garcia
Spev: Brigita Szelidova Cikosi (ako hosť), Svetlana Rymarenko (ako hosť)
Hlas: Robert Roth
Gitara: Dávid Bílek (ako hosť), Jozef Sivák (ako hosť), Jaroslav Konečný
Sólo husle: Arpád Patkoló, Vladimír Harvan, Milan Vonderka
Spoluúčinkujú žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej, zbor a orchester Opery SND.
Premiéry 17. a 18. 11. 2017 v novej budove SND
Recenzia vznikla na základe reprízy z 8. 6. 2018
Diváci Baletu SND mali doteraz možnosť stretnúť sa s predstaveniami svetovo renomovaného Eifman Ballet významného ruského choreografa Borisa Eifmana trikrát: s inscenáciami Rodin, Up & Down a Anna Karenina hosťoval súbor na doskách našej prvej scény. Tentoraz Balet SND prevzal do svojho repertoáru Eifmanovu inscenáciu Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci. Prvá verzia tohto baletu vznikla už v roku 1995. Obnovená premiéra bola v Petrohrade v roku 2013, prvé dve slovenské uvedenia tejto verzie sa konali 17. a 18. novembra 2017 v novej budove SND. Baletný súbor prvej scény uviedol inscenáciu aj na festivale Eurokontext.sk 2018.
Na prvý pohľad to nevyzerá ako dobrý nápad, vytvoriť tanečnú verziu gigantického diela Michaila Fjodoroviča Dostojevského. Obsiahly, vrstevnatý a zložitý román nie je práve ideálnym námetom pre balet, tam sa darí skôr jednoduchému typu príbehu. Bratia Karamazovovci sú vrcholom Dostojevského tvorby, zavŕšením celoživotného filozofického hľadania veľkého ducha. Baletná adaptácia tohto typu predlohy nevyhnutne znamená silné zjednodušenie a rezignáciu na jej filozofický rozmer. Eifman sa preto rozumne sústredil na príbehovú a emotívnu rovinu a zjednodušenú psychológiu postáv. Ich počet zredukoval na šesť hlavných: traja bratia Karamazovovci (Alexej, Dmitrij a Ivan), ich otec Karamazov, Grušenka a matka. Vynechal postavu nemanželského syna Smerďakova (v románe je vrahom otca Karamazova). Interpretáciu kľúčových myšlienok predlohy ponúkol Eifman prostredníctvom reči tela, ktorej potenciál vníma ako možnosť objavovať vnútorný svet postáv. Usiluje sa o choreografický ponor do duše človeka cez zjednodušenú dejovú líniu románu, ktorého hlavná myšlienka je: „Ak niet boha, potom je všetko dovolené.“ Ponúka však aj vlastnú parafrázu: „Boh existuje, a aj tak je všetko dovolené.“
V prvom dejstve Eifman predstavuje osobnosti svojich hlavných postáv. Opitý a hriešny otec Karamazov, na ktorého sa trocha ponáša syn Dmitrij. Vzdelaný intelektuál Ivan a idealistický mních Alexej. Traja bratia sú navzájom prepojení neviditeľnými putami „hriešnej“ krvi svojho otca, ktorá im prúdi v žilách. Alexej sa márne snaží zmierniť dosah vášní, ktoré sa vymykajú spod kontroly. Pozoruje rivalitu medzi otcom a Dmitrijom v úsilí získať si priazeň Grušenky i otcove opilecké a sexuálne orgie. Napäté chvíle škandálov striedajú vzácne chvíle pokoja, keď sa v srdciach bratov zjavuje obraz matky. Ani Alexej však nedokáže pomôcť svojim najbližším – sám v sebe objavuje čoraz viac otcových čŕt. Celá rodina sa ocitá v zápase o Grušenku medzi otcom a Dmitrijom. Otec je zavraždený a Dmitrij je obvinený z otcovraždy. V druhom dejstve sa Ivan a Alexej hádajú o zmysle existencie a o ľudskej duši. Ich spor sa zosobní v postavách Veľkého inkvizítora (Ivan) a Krista (Alexej). Inkvizítor tvrdí, že ľuďom majú vládnuť tí, ktorí vládnu ich svedomiu a v ktorých rukách je ich chlieb. Kristus chce oslobodiť ľudí od strachu a dať im schopnosť, aby sami dokázali rozlišovať medzi dobrom a zlom. Grušenka túži po očiste, prichádza za Dmitrijom do väzenia presvedčená o jeho nevine. Ivana prenasledujú výčitky svedomia, že si prial smrť otca. Alexej nedokáže hľadieť na ľudské utrpenie a vyslobodzuje väzňov. Tí v presvedčení, že všetko je dovolené, ničia, čo im príde do cesty. Balet končí myšlienkou: „Akokoľvek hriešnym sa človek stane, oľutovaním hriechov sa vždy môže zachrániť.“
Boris Eifman je libretistom, choreografom, svetelným dizajnérom i režisérom inscenácie. Všetky tieto zložky sú v jeho tvorivej osobnosti pozoruhodne vyrovnané. Svoju kariéru začal už v roku 1970, posudzovať teda jeho tvorbu čisto dnešnou optikou nie je celkom možné. Treba brať do úvahy fakt, že aj pri jeho súčasných produkciách do istej miery hľadíme do baletnej histórie. Platí to najmä o jeho choreografii a hereckom vedení tanečníkov akoby ešte v duchu Stanislavského. Eifmanov choreografický slovník vychádza z klasického baletu, ktorý kombinuje s jeho príležitostným popretím, s voľným tancom a akrobaciou. Používa expresívne gestá, exaltované pózy, silno emocionálnu mimiku a má extrémne nároky na kondíciu. Problémom je, že šablóna, ktorú si vytvoril, je roky prakticky nemenná a vnímavý divák, ktorý už videl viacero Eifmanových baletov, ju má „prečítanú“. Dramatický účinok dosahuje používaním stále tých istých choreografických kombinácií, od takmer triviálnych zostáv zboru, ktoré pripomínajú Spartakiádu, až po vysoko sofistikované sekvencie v monológoch a duetoch. Tak, ako rád používa silné gestá, obľubuje aj prácu s metaforou a symbolom. Inscenácia má viaceré silné scény: keď si otec berie od svojich synov kusy ich oblečenia, spleť „pavučín“, ktorá spája otca s Alexejom, či stôl ako miesto konfrontácie otca so synmi – to sa neskôr zmení na miesto vraždy neznámou rukou. Eifmanova sila spočíva aj v schopnosti zrozumiteľne prerozprávať príbeh prostredníctvom umného, priam rytmického striedania kontrastných scén, dramatických a lyrických. Komponuje ich vo viacerých plánoch na rôznych miestach scény takmer ako klipy a vytvára im komorné priestory čiernou sufitou alebo vynikajúco používaným, statickým i dynamickým svetlom. Táto rozprávačská zručnosť je zároveň aj jeho slabinou – otrocky popisne sa drží príbehu. Reprodukované čítané pasáže Inkvizítora v 2. dejstve v podaní Roba Rotha už pôsobia príliš polopatisticky.
Scéna Vyacheslava Okuneva je funkčná; ilustratívne i čisto prakticky, ako priestor pre tanec. Jej vizuálna reč však pôsobí nesúčasne. Na horizonte sa nachádza konštrukcia, vnímaná väčšinou iba ako silueta, ktorá cituje klasicistické a barokové architektonické detaily. V druhej časti nechýba mreža predstavujúca väzenie. Kostýmy toho istého autora sú striedme pánske obleky z elastického materiálu, nenápadnej sivej, modrej a bordovej farby. Výnimkou sú splývavé, žiarivo červené šaty Grušenky. Dlhé kabátce mužov efektne zvýrazňujú expresivitu pohybu.
Na rozdiel od vlastných produkcií Eifmanovho baletu, v SND je použitý živý orchester, zbor i sólový spev. Hudba je pestrým, až nekonzistentným výberom skladieb Sergeja Rachmaninova (1. a 2. symfónia, symfonické básne Ostrov mŕtvych a Skala, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, úryvky z opery Aleko), Modesta Mussorgského (Obrázky z výstavy, Noc na Lysej hore), Richarda Wagnera (predohra k opere Tannhäuser) a cigánskych ľudových piesní. Pre znalcov tejto hudby nie je vždy jednoduché odmyslieť si jej pôvodný kontext. Živá hudba v divadle samozrejme pôsobí oveľa sugestívnejšie ako reprodukovaná, je tu však riziko výkyvov interpretačnej kvality. Orchester Opery SND pod vedením dirigenta Dušana Štefánka zvládol väčšinu skladieb korektne, ale v náročnejších partitúrach (Wagner) sa prejavili technické, rytmické a intonačné nedostatky.
Adaptáciu pôvodnej choreografie v SND precízne naštudovali Eifmanovi spolupracovníci Ekaterina Žigalova a Iľja Osipov, ich asistentmi boli Igor Holováč a Nikoleta Rafaelisová. Baletnému súboru SND dynamická choreografická poetika Borisa Eifmana sadla; napriek extrémnej fyzickej náročnosti predstavenie zaznamenalo množstvo výnimočných tanečných výkonov, v sólach i v zbore. Otca Karamazova podal Viacheslav Kruť v polohe karikatúry, postava je však týmto spôsobom koncipovaná. Kontrast masky (vrásky, sivá brada) predstavujúcej starého muža a vyžadovaného náročného pohybu veľmi nepripúšťa iný prístup. Glen Lambrecht bol ako Dmitrij Karamazov temperamentný a dramatický, herecky prirodzený. Ivan v podaní Martina Kremla sa vyznačoval sústredenosťou, ladným gestom a prijateľným hereckým afektom. Vrcholnou kreáciou celého predstavenia je tanečný objav sezóny, Adrian Szelle. Má síce subtílnu postavu, no prirodzenou kultúrou pohybu, sugestívnym výrazom, pružnosťou, noblesou jemného gesta a schopnosťou zvládnuť extrémne technické nároky postavy vytvoril nezabudnuteľného Alexeja Karamazova. Grušenka Ilince Gribincei Ducin mala viac vrstiev, miestami pôsobila trocha odťažito a záhadne, inokedy zvodne a emotívne, vždy tanečne suverénne. V malej postave matky sa predstavila Monika Lehocká s pôsobivým nežným gestom. Baletný zbor tancoval s nasadením, vyrovnanosťou, presnosťou a zreteľným porozumením choreografickému slovníku.
Zaujímavé porovnanie sa naskytlo v rámci festivalu Eurokontext.sk 2018: o niekoľko dní po recenzovanom predstavení, kedy s inscenáciou Čajkovskij: Pro et Contra vystúpil v SND opäť samotný Eifman Ballet. Tanečné výkony vo svojej virtuozite síce nepochybne zniesli najvyššie svetové kritériá, no pôsobili chladne profesionálne a neosobne. Aký rozdiel oproti možno nie tak dokonalým, no zanieteným výkonom Baletu SND v inscenácii Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci!

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale Viva Verdi.