Dve podoby Dvoch

Dramaturgia: Svetlana Gaško
Scéna, kostýmy, réžia: Katarína Burdová
Hrajú: Matúš Buch, Matúš Šťastniak, Samuel Borsík, Barbora Bušovská
Divadelné štúdio Akadémie umení v Banskej Bystrici
Dvaja Júliusa Barča-Ivana je modelová hra o dvojiciach, ktoré sú zviazané spoločne prežitou udalosťou. Dej je pomerne statický. Viac je postavený na slove ako na konkrétnom konaní. Intímny príbeh odohrávajúci sa v prostredí vrchov dotvára dusivé, vypäté momenty, v ktorých sa odhaľujú dôvody vzniku konkrétnych dvojíc. Spoločnú tému viny zostril autor tým, že z postáv urobil cirkusantov. Tí sú viac náchylní v súkromí podľahnúť psychickému tlaku, nakoľko žijú kočovným životom a väčšinu svojej profesie sa musia usmievať a prinášať do života iných ľudí humorný odľahčujúci aspekt. Ich vlastné pocity majú byť v úzadí, tak ako ich život, hlavne aby v cirkusovej manéži boli zaujímaví a zábavní. Tak aj hlavné postavy, cirkusantská dvojica Mauro a August sú smutno-smiešni klauni, ktorí spáchajú zločin. Zavraždia kolegu, artistu Johnyho, ktorý svoju manželku Marianu týra. Urobia to z lásky k nej, aby sa odpútala od muža, ktorý si ju neváži. August dá Johnymu otrávené víno a neskôr z vypočítavosti ukáže na Marianu, že nevystrela k mužovi ruky, keď robili artistický prvok na visutej hrazde. Mauro všetko dosvedčuje, pretože vie, že August Johnyho otrávil. A tak spoločne posielajú Marianu do väzenia, aj napriek ich láske k nej. Stáva sa z nich dvojica štvancov, ktorí nevedia byť bez seba, pretože sa boja, aby ten druhý niečo nevytáral. Mariana vďaka tejto udalosti stráca zdravý rozum a keď vyjde z väzenia, myslí si, že jej muž je stále s ňou. Verí, že je k nej dobrý a že ju už nikdy neopustí. Nestrannou postavou v príbehu je starec, u ktorého sa títo traja stretávajú. On všetkých pozoruje a počúva. Komentuje príbeh výstižnými poznámkami, ktoré posúvajú dej ďalej a odkrývajú motívy konania postáv. Avšak príbeh nakoniec ostáva otvorený. Postavy pokračujú vo svojom sebatrýznivom putovaní.
Samotná hra ponúka možnosť ukázať diapazón hereckých výrazových prostriedkov. Preto ju vďačne inscenujú na konzervatóriách, umeleckých školách, no neopomenuli ju ani kamenné divadlá ako Slovenské národné divadlo alebo Slovenské komorné divadlo Martin. Najnovšie ju uviedla Akadémia umení v Banskej Bystrici. Režisérka Katarína Burdová rozložila text hry na krátke obrazy, pomedzi ktoré vložila cirkusové výstupy. Postavy sa najskôr predstavia ako klauni v manéži, ktorí majú za úlohu rozveseliť divákov. Ako prvý vstupuje na scénu konferencier (Samuel Borsík), ktorý všetkých víta vo viacerých jazykoch a zoznamuje ich s cirkusom „La comédie le petit pouf“. Veľkolepo, ako to len konferencieri vedia, sa predvádza, skúša triky, až nakoniec volá na scénu dvoch klaunov. Tí neprichádzajú hneď, no napokon sa predsa zjavia. Každý má iný koniec toho istého lana. Preťahujú sa oň a robia rôzne kúsky. Potom konferencier volá na scénu extra super tanečníčku a speváčku. Prichádza Ona a zapojí sa do vystúpenia klaunov. Po takomto úvode dostáva slovo konkrétny text hry. Je zrejmé, že režisérka chcela odľahčiť ťaživosť príbehu, dodať mu pohybovú akčnosť a ukázať vzťahy medzi postavami aj v inom svetle. Avšak fragmentovanie inscenácie na vypäté momenty z príbehu Barča-Ivana a zábavné cirkusové vsuvky celok skôr retardovali. Cirkusové scény miestami pôsobili zdĺhavo. A naopak niektoré vypäté momenty zas nedávali priestor na vstrebanie emócie, pretože boli rýchlo vystriedané cirkusovými. Divák si síce mohol oddýchnuť od témy inscenácie, ale takisto sa mohol stratiť v lineárnosti príbehu a uvažovať, čo odznelo pár výstupov dozadu. Napriek týmto skutočnostiam boli prechody medzi jednotlivými výstupmi zaujímavo riešené.
Prázdny priestor scény bol ohraničený iba svietením. Svetelné zmeny určovali miesto a čas. Ak bolo osvetlené celé javisko, odohrávali sa cirkusové výstupy. Ak nastalo prítmie a zjavovali sa len svetelné body, ocitali sme sa vo svete Barča-Ivana. Zároveň boli prechody podporené aj hudbou, ktorá sa opakovala. Každý prechod mal tú svoju, veselú alebo drsnú melódiu. Nakoľko bola scéna prázdna, tak aj herci používali minimum rekvizít. Väčšinou si vystačili sami. Avšak najdôležitejšou a stále prítomnou rekvizitou bolo lano, ktoré sa stalo zhmotneným symbolom spútania dvoch ľudí vinou. Postavy s ním narábajú veľmi často, či už sa hravo preťahujú v cirkusových výstupoch, alebo drsne vo vypätých chvíľach hry. Viackrát je použité na zobrazenie neviditeľného puta medzi Maurom a Augustom. Napríklad starec okolo nich omotá lano, keď pri sebe sedia. Kostýmy tiež korešpondujú s povolaním postáv. Sú to veselé farebné kúsky typické pre cirkusantov – pásikavé tričko, rozgajdané nohavice s trakmi, tylová nadýchaná sukňa. Režisérka takto zvoleným kostýmom zvýrazňuje klaunskú veselosť, ktorá v texte chýba.
Predstavitelia Maura (Matúš Šťastniak) a Augusta (Matúš Buch) majú veľa priestoru na striedanie veselých tónov s tými vážnymi. V cirkusových výstupoch narábajú viac s mimikou a s celkovým pohybom tela. Viac prehrávajú, stále sa hýbu, akoby tancovali a na komunikáciu využívajú len zvuky. Veselosť je podporená aj čistým jasným svetlom a opakujúcou sa melódiou. Tvorcovia vychádzajú z tradičných klaunských čísel a animovaných skečov. Scény, ktoré predvádzajú, sú tak divákovi viac-menej povedomé. Napríklad, keď akrobatka akože ide po visutom lane so zaviazanými očami, no zíde z neho a kráča pokojne ďalej, pretože lano je celý čas položené na zemi. Scény sú vtipné vďaka hereckému nasadeniu. Avšak niektoré pôsobia zdĺhavo. Umelo sa nimi naťahuje čas, čím sa búra kontinuita príbehu a nadväznosť jednotlivých dramatických scén. Vo vypätých scénach sú obaja herci vážni, tichší, statickejší. Aj keď statickosť sa snažia eliminovať rôznymi aktivitami, napríklad sa preťahujú o lano alebo bežia na mieste. Beh je zobrazením vnútornej túžby spraviť niečo hmatateľné. Prebiť ťaživú atmosféru a konať. Ťaživosť je umocnená aj hrou so svetlom, kedy sa postavy ocitajú skôr v tieni a v malých kužeľoch svetla. A takisto opakujúcim sa hudobným motívom.
Matúš Šťastniak v úlohe Maura zaujme vyžarovaním čohosi naivného, čo sa mu podarilo dostať do tejto postavy. Akoby jeho Mauro nechápal, že sa stal obeťou i vinníkom, keď sa dal do spolku s Augustom. Podporené je to aj fyzickým výzorom, nakoľko je Matúš Šťastniak od Matúša Bucha nižší, subtílnejší a celkovo pôsobí krehkejšie.
August Matúša Bucha je vysoký agresívne pôsobiaci muž, ktorý neváha páchať zlo, keď sa veci nedejú podľa jeho predstáv. Pôsobí ako chlapec z ulice, ktorý na chvíľu zjemnie, keď sa ocitne sám s Marianou.
Zaujímavú úlohu má Samuel Borsík, ktorý hrá aj konferenciera aj starca. V prvej úlohe je extravagantný, s premrštenými gestami. V saku s flitrami a s klobúkom. V druhej je skôr neviditeľný, v čiernom kostýme sa stráca v tme. Viac je ho počuť ako vidieť. Ozýva sa zo šera ako hlas svedomia, ktorý nabáda postavy, aby sa odhaľovali, rozprávali o sebe a zamýšľali sa nad sebou.
Mariana Barbory Bušovskej je tichá, nemá, viac sa snaží hrať tvárou. Je skôr akousi ilúziou, tanečnicou v tme, ktorá sa ticho zjavuje, keď treba. V cirkusových výstupoch je naopak živá a veselá.
Keby sme opomenuli cirkusové výstupy, bola by inscenácia hutnou, dobre preškrtanou koncentrovanou hrou, v ktorej sa zdarne striedajú napäté situácie s vyhrotenými momentmi. A so zaujímavou dávkou lyrizmu, nakoľko sú niektoré scény zahrané iba pohybom a tancom. A keď zas opomenieme vypäté výstupy, bola by inscenácia veselou klauniádou vhodnou ako relax po náročnom dni. Dokopy sú tieto dva prístupy síce zaujímavo prepojené, avšak akoby stále chýbal dôvetok, prečo sa režisérka rozhodla pre takúto formu interpretácie. Pravdepodobne však Katarína Burdová chcela ukázať pohybovú zdatnosť hercov a zároveň ich cit pre zobrazenie vyhrotených chvíľ, ale tiež sprítomniť mystické momenty cez pohyb a svetlo. Ukázať Dvoch zhmotnených do viacerých dvojíc. A pomocou behu na mieste zvýrazniť nekončiaci príbeh ľudí spojených vinou, ktorí idú stále spolu, nerozlučne, každý vo svojom kuželi svetla.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.