Dva uhly pohľadu

Hudba: Karel Adam,
scéna Štefan hudák a.h.,
réžia: Marián Balog.
Hrajú Milan Godla, Marián Balog, Magdaléna Adamová, Jozef Ferko, Žaneta Štipáková, Lucia Hangurbadžová, Roman Godla, Ján Moro, Marek Balog, Viktória Študyová, Estera Žigová, Gejza trulák, Katerina Šandorová, Tatiana ˇGašparová, Nikolaj Gábor, Jozef Mensteiner a.h.
Premiéra 11. 12. 2008
Divadlo Romathan je osobitným úkazom na našej divadelnej mape. Ako všetky národnostné divadlá pôsobí v dvoch kultúrnych kontextoch, no podobne ako Divadlo A. Duchnoviča, pre podporu svojich národnostných špecifík sa nemá možnosť oprieť o „materskú“ kultúru. Rómovia nemajú žiadny národný štát, preto nemajú ani materskú kultúrnu základňu. Navyše, pri pohľade na tvorbu tohto divadla treba mať na pamäti ďalšie faktory. Pripomeňme si ich aspoň v stručnosti: Rómovia v našich zemepisných šírkach až do polovice 90. rokov 20. storočia nemali kodifikovaný jazyk a dodnes jeho oficiálnu podobu mnohí neuznávajú. Jazyk je však jeden zo základných identifikátorov kultúrnej entity. Okrem iného aj preto, že je tak povediac nositeľom kultúrneho dedičstva národa. Ak nebol po generácie k dispozícii kodifikovaný jazyk, kultúrne dedičstvo sa formulovalo v rozprávkach, povestiach, piesňach, z generácií na generácie odovzdávaných ústnym podaním. Z hľadiska divadla je však absencia jazyka závažným hendikepom. Ak neexistuje kodifikovaný jazyk ako základný komunikačný nástroj, nemôže existovať ani umelecký jazyk, a teda ani jazyk divadelný.
Jedna z osobitostí Divadla Romathan, hoci si to ani samotné divadlo dostatočne intenzívne a systematicky neuvedomuje, je podiel jeho inscenácií na jazykovom i širšom kultúrnom rozvoji svojho národa. Problémy s regionálnymi obmedzeniami zrozumiteľnosti rómčiny, v ktorej hrá divadlo, sa prejavujú o.i. aj preberaním slovenských slov do národného jazyka. Niekedy stoja oba jazyky rovnocenne vedľa seba, inokedy jeden z nich (spravidla Rómčina) slúži ako štýlotvorný prostriedok, či humor anticipujúca rovina. Vo viacerých inscenáciách rozprávok sa rómčina a slovenčina používali simultánne. Pedagogický dosah tohto riešenia pre lepšie poznanie oboch jazykov je nespochybniteľný. Inou osobitosťou je systém a štruktúra vyjadrovania sa divadla jazykom a mimojazykovými prostriedkami.
Tieto i ďalšie – z uvedeného ľahko odvoditeľné – javy treba mať na zreteli pri vnímaní a posudzovaní každej inscenácie divadla: inak sa prejavujú v tvorbe pre dospelých a v inscenáciách pre deti, inak ich prijíma rómske obecenstvo, inak diváci majoritnej spoločnosti… Takže zvykajme si, že na tvorbu divadla ROMATHAN je nevyhnutné uplatňovať súbežne dva uhly pohľadu.
Po úspešnej kampani k zavedeniu Eura, ktorej venovalo väčšinu roku 2008, uviedlo divadlo opäť inscenáciu na závažnú spoločenskú tému. „Domáci“ autor Milan Godla sa inšpiroval tragickou etapou histórie 20. storočia, rómskym holokaustom a napísal hru – pásmo Svedectvo/Avripheňiben – rómsky holokaust. Hudbu, ako je pravidlom v Romathane, napísal, zaranžoval a naštudoval kapelník Karel Adam.
Holokaust nie je žiaľ ani časovo, ani geograficky ohraničenou témou. V našom kresťanskom európskom kultúrnom kontexte je rasová neznášanlivosť aj so svojimi fatálne tragickými dôsledkami stále prítomná. Aktuálnosť dosvedčuje jednak spochybňovanie historických faktov, ale aj neustále aktivizovanie xenofóbnych, rasistických, fašizoidných skupín spoločnosti po celej Európe. Je preto prirodzené, ak na frekventovanú tému reaguje umelecké dielo – popri zobrazení tragédie čias minulých aj pripomínaním presahov do súčasnosti. Ak je táto téma aktuálna na Slovensku, je prirodzené, že sa nie prvý raz zjavuje aj v repertoári Divadla ROMATHAN. Pamätníci si isto spomenú, že už v prvej inscenácii divadla, vo freske Dany Hivešovej-Šilanovej Than perdal o Roma/Miesto pre Rómov, sa kolízie etnickej povahy prezentovali v dosť šokujúcej podobe.
Milan Godla vo svojej najnovšej hre nerozohráva klasický príbeh, na ktorom by tému zobrazil. Dopracoval sa k zaujímavému posunu v divadelnom vyjadrovaní. V nadväznosti na vyššie popísané špecifiká postavenia jazyka v rómskej kultúre, je epické rozprávanie veľmi rozšírená a obľúbená forma. Taký príbeh totiž pomerne jasne formuluje základné prvky príbehu a napomáha divákovi v hľadaní myšlienkového posolstva, morálnych atribútov i estetického zážitku. „Nezaťažuje“ diváka inotajmi, ale vedie ho k priamym emocionálnym zážitkom. Ak teda Godla opúšťa tradičnú formu divadelného rozprávania, dokazuje, že divadlo sa naozaj vyvíja a ovplyvňuje aj rozvíjanie divadelného i širšie chápaného umeleckého vyjadrovania sa Rómov.
Godla postupy klasického rozprávanie nahrádza kaleidoskopom výjavov historických i súčasných, epický jazyk strieda s metaforami a štylizovanými obrazmi. Scény príbehové dopĺňa scénami z nonverbálneho jazyka, kde gesto, pohyb v priestore, akcentovanie konkrétnej emocionálnej nálady sprostredkúva divákovi racionálny i emocionálny zážitok. Príslušníkovi majoritnej spoločnosti môže Godlova štruktúra pripadať ako málo prekvapujúca, pridobre známa, ba dokonca naivná. Veď takéto divadlo sme poznali už na začiatku 70. rokov 20. storočia aj vo vysokoškolskom divadle. (Za všetky sa mi žiada pripomenúť prácu súboru SLOVO, v ktorom pôsobila počas vysokoškolských štúdií tiež Dana Hivešová-Šilanová. A tak sa táto premiéra pre úzky okruh zasvätených mohla stať aj spomienkou na túto výnimočnú osobnosť slovenskej i rómskej kultúry.). Ale v kontexte rómskej kultúry je takýto divadelný jazyk náročným experimentom.
Godla teda neskúma holokaust iba cez rekonštrukciu dobových faktov, ale hľadá v nich hlbšie symbolické posolstvá. Históriu konfrontuje s rasovými kolíziami súčasnosti, na ktoré sú Rómovia pochopiteľne oveľa citlivejší ako majoritní spoluobčania. No tu treba upozorniť, že autor nedocenil bohatosť autentických historických dokladov o holokauste, ktoré sa v jeho hre mohli, ba mali objaviť. Slovenská i česká historiografia už popísali tento tragický fenomén dostatočne plasticky. Ctibor Nečas, Ivan Kamenec, Zuza Kumanová, Karol Janas, Arne B. Mann, Martin Fotta, Michal Vašečka a ďalší spracovali a zachytili nielen autentické udalosti, ale zaradili ich vo svojich štúdiách do širších súvislostí. Pre pôdorys Godlovho štylizovaného rozprávania by sa v nich našlo isto dosť motívov, aby dramatický text plastickejšie a umelecky pôsobivejšie prehovoril ku všetkým divákom. A tak sa vlastne Godlova forma s obsahom celkom nestretli.
Godlovu hru realizuje s výrazne omladeným súborom režírujúci herec Marián Balog. Režisér plne rešpektuje predlohu, stotožňuje sa s formou a vedie súbor k výrazne štylizovanému, kolektívnemu hraniu, v ktorom má popri slove rovnaký sémantický význam gesto, pohyb, ale i prejavená emocionalita. Pri komponovaní jednotlivých scén nachádza veľkú podporu v hudbe Karla Adama. Orchester divadla ju interpretuje s vrúcnosťou, ale aj so zmyslom pre dramatizmus.
Na druhej strane je však pravdou, že podobne ako javiskové konanie, aj hudba, sústreďujúc sa viac na emocionálnu rovinu príbehu, než na tematické rozvíjanie (napríklad komplikovanejšou štruktúrou narábania s historickými faktami), sa postupne utápa v trochu mechanickom opakovaní spomínaných motívov. Do budúcnosti si podobný projekt bude vyžadovať ešte dômyselnejšie prekomponovanie scénickej hudby, rovnako ako si tematicky závažné libreto bude vyžadovať komplikovanejšiu myšlienkovú výstavbu.
Orchester divadla Adamovu hudbu interpretuje s vrúcnosťou a so zmyslom pre dramatizmus. Aj v stiesnených podmienkach technicky nedokonalej sály rešpektuje možnosti a technické danosti spevákov. Sprevádza ľudský hlas účinne a pôsobivo.
Marián Baloh pracuje so súborom s ambíciou vytvoriť jednoliaty ansámbel. Nikto mu z javiskového obrazu nevyskakuje, nikto sa nestráca. Davové scény komponuje s akcentom na súhru. Sólistov vedie k jasnému držaniu postáv, k disciplíne, k uvedomelému narábaniu s gestom, pohybom, slovom, spevom. Dáva voľný priechod emóciám hercov, ktorí na viacerých miestach podliehajú náladám. Na javisku trpia, plačú, váhajú, strachujú sa. Uvážlivo pracujú s gestom, ktoré nezriedka nahrádza slovo a zvýrazňuje tragiku situácií. Gestá syntetizuje so slovom, so štylizovaným tanečným krokom i spevom. Vo výsledku vytvárajú obrazy aj v sekvenciách, kde realita rasovo motivovaných konfliktov na okamih prevládne nad poetizujúcimi plochami. To platí napríklad pre scénu chytania Rómov do transportu i scény na súčasnej diskotéke… Možno je pre niekoho v inscenácií hereckých emócií priveľa. V našom divadle platí, že dojímať sa má divák, nie herec. V rómskom divadle aj v týchto súvislostiach platia trochu iné relácie.
Preto treba z vyrovnaného ansámblu predsa len vyzdvihnúť najmä Luciu Hangurbadžovú, Milana Godlu a Mariána Baloga, ktorí svoje postavy aj napriek vysokej miere emocionality udržiavajú v jasných dramatických kontúrach.
Inscenácia Holokaust je dielom zvrchovane rómskym – v téme, v spracovaní, ale aj v zástoji umelcov. A to je vari najlepšia odpoveď na otázku, či má Divadlo Romathan hlbší význam.

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.