Dobšinský – „dva v jednom“

Dobšinského rozprávky – Trojruža a Múdry Maťko a blázni
Dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami
Dramaturgia: Anton Korenči
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Pohybová spolupráca: Martin Leporis
Hudba: Róbert Mankovecký
Réžia: Miro Košický
Hrajú: Ján Kroner, Petra Humeňanská, Lenka Prokopová, Natália Puklušová, Tomáš Vravník
Divadlo Malá scéna STU, premiéra 28. mája 2011
Divadlo Malá scéna STU sa snažilo priniesť divákom nový pohľad na Dobšinského rozprávky. Anton Korenči – dramaturg, Róbert Mankovecký – autor hudby, a Miro Košický – režisér, vytvorili spolu tvorivý tím a zinscenovali dve rozprávky prepojené rozprávačom. Rozprávky doplnili hudbou a pesničkami.
Prvá rozprávka Trojruža je notoricky známa vďaka niekoľkým spracovaniam. Druhá rozprávka Múdry Maťko a blázni je v povedomí ľudí pre svoj situačný humor a nonsensy. Inscenátori sa rozhodli rozprávky čímsi ozvláštniť, preto pri nich siahli k textovej aktualizácii. Tá sa pri Trojruži zameriava na zmenu cieľu kupcovej cesty. Bohatý kupec odchádza do zámoria za investormi. V Múdrom Maťkovi zase využívajú nárečia na odlíšenie dedinčanov, ktorých Maťko stretáva cestou. Je nezvyčajné, že režisér spojil dokopy dve rozprávky, ktoré sa zvyčajne hrávajú samostatne, hlavne Trojruža.
Zaujímavosťou je, že postavy ostávajú oblečené v krojoch, aj napriek snahe o sprístupnenie jazyka dnešnému divákovi. Buď kroj ponechali kvôli typizácii postáv alebo nám tým chcú naznačiť, že z krojov sme ešte nevyrástli, i keď reč sa nám už zmenila. Kroj taktiež môže symbolizovať to, čo nás má premostiť k „starému“ Dobšinskému. Na druhej strane nemožno krojom uprieť fakt, že svojou univerzálnosťou pripomínajú zašlý rozprávkový čas.
Hudba a piesne sú do rozprávok povpletané s jasným cieľom. Snažia sa vystihnúť situáciu, v ktorej sa postavy nachádzajú. Hudba zaujme hlavne svojou ľahkosťou, melodikou a rytmom. Len jej je občas priveľa. Postavy často dupľujú text pesničky, čo je veľmi rušivé. A pesnička zase často hovorí opäť to, čo už bolo povedané, čo je zase zbytočné. Detského diváka netreba podceňovať, nie je hlúpy, pochopí dej aj na prvýkrát. Ak sa priveľa opakujeme, už ho to nudí.
Trojružu inscenátori pozmenili od pôvodného originálu. Petra Humeňanská začína rozprávať rozprávku o kupcovi, ktorý mal tri dcéry. V divadle však „nemajú“ dostatok dievčat, preto Petra zahrá tretiu dcéru, ktorú otec Ján Kroner volá Rozprávočka. Už v úvode sa teda inscenácia snaží o vtip, humor a odľahčenie. Rozprávka sa od originálu líši aj tým, že namiesto kupca tu máme obchodníka. Cieľ jeho cesty je ale stále rovnaký. Potrebuje peniaze a kapitál pre svoje dve staršie dcéry, na ich nové šaty a šperky. Iba najmladšia nechce nič, len to, aby sa otec vždy vrátil živý a zdravý. Tentoraz sa mu to skoro nepodarí, pretože stroskotá na mori. V inscenácii vďaka zverovi, ktorý na neho zošle živly, a v origináli vďaka silnej búrke. Zmenou oproti pôvodine je aj postava zvera. V Dobšinského verzii je to medveď v skamenenom hrade so skamenenými ľuďmi. V inscenácii je to človek s býčou hlavou v pustom hrade.
Inscenátori vystavali rozprávku na typizácii postáv. Tie mali určený svoj priestor a výrazové prostriedky.
J. Kroner bol otcom s rétorickým štýlom, ktorý sa neustále prechádza a je dôležitý. Niekedy na scéne len „stojí a vyníma sa“ vo svojom kroji. Inokedy pôsobí strateno, akoby presne nevedel, čo má v danej chvíli robiť. Vidno to hlavne v scéne s morom. Nevhodné bolo, keď rozprával otočený chrbtom k publiku. Vtedy mu nebolo rozumieť ani slovo.
Dve staršie dcéry v podaní Lenky Prokopovej a Natálie Puklušovej boli rozmaznané dievčatá. Ľúbili svojho bohatého otca, ale toho chudobného nie. Hneď v úvode mali narežírovaný postoj s rukami v bok a robili stále ten istý pohyb dookola – predchádzali jedna druhú, keď sa prihovárali otcovi. Toto „koliečko“ malo vystupňovať komickú situáciu, ale po treťom raze už pôsobilo skôr nudne a otravne. Boli oblečené do módnych farebných šiat. Staršia Zlatka bola ovešaná kopou zlatých čačiek. A prostredná Kráska mala zase na hlave obrovský klobúk. Ten zakrýval akýkoľvek výraz tváre, keď bola otočená bokom k divákovi. Obe dievčatá vyzerali v kostýmoch veľmi výtvarne a celú rozprávku farebne oživovali. Herecky boli preafektované, aby viac vynikli ich povahové odlišnosti. Mali spoločný veľmi vtipný a rytmicky presný výstup. Na striedačku upadali do mdlôb a následne s vážnosťou vstávali a nadávali otcovi za to, že je na mizine.
Rozprávočka Petri Humeňanskej bola sladká, stále milá a nevinná najmladšia dcéra, v nevýrazných šatách. Neprejavovala žiadny iný druh emócie. Dokonca ani vtedy, keď sa hnevala na sestry. Všetko robila a hovorila s úsmevom. Bola tou čistou hravou dušou, ktorá je stále krásna, ničoho sa nebojí a robí všetko, čo jej kážu. Sladkosť a milota boli príliš nadsadené a Humeňanská tým pádom nemala veľmi čo hrať, iba udržiavať úsmev na tvári, ľahkosť v pohyboch a sladký hlas. Iný mimický výraz by možno pomohol tomu, aby niekedy nepôsobila kŕčovito, akoby sa jej úsmev zasekol na tvári.
Zver Tomáša Vravníka bol statický a nemotorný. Spôsobovala to býčia hlava, ktorú mal na sebe. Nevedel sa s ňou poriadne hýbať, a neustále sa kontroloval, či mu nepadá. Väčšinu času iba stál na mieste, rozhadzoval rukami a sem-tam sa pohol do niektorej strany. Hlas mal ozvučený mikrofónom, aby mu bolo rozumieť. Ale z nemotorného zvera sa z neho, pri odkliatí bozkom, stal celkom pohyblivý mladík, ktorý zaujal mimikou i zvučným hlasom. A hlavne sa konečne uvoľnil, spadla z neho potreba kontroly.
Scénografiu vytvorili bratia Daubravovci, ktorí nápadito rozdelili priestor domu a hradu. Zmenšili javisko dvomi veľkými bielymi plátnami, ktoré buď nasvietili alebo presvietili. Pri morskej scéne natiahnu cez javisko modrú látku, s ktorou na koncoch hýbu, aby vytvorili dojem vĺn. Zadné plátno presvietia a za ním sa objaví silueta zvera, ktorý núti živly, aby kupec stroskotal. Vizuálne je to najkrajšia a najpôsobivejšia scéna z celej inscenácie. Škoda, že plátna nevyužívali podobným spôsobom aj naďalej. Rozprávka by tým získala viac napätia a tajomnosti.  Vtipne vyriešili záhradu, v ktorej rastie trojruža. Zo zákulisia vyšli na javisko tri autíčka na baterky s ružou v karosérii. Autíčka boli ako vtip dobré, ale vyzerali ako z inej hry. Tri ruže mali zobrazovať celok veľkej záhrady a pohyb autíčok mal vyriešiť pohyb Rozprávočky a jej otca, ktorí sa po záhrade akože prechádzajú. „Ružové bludisko“ skrývalo veľkú maketu trojruže visiacej nad priestorom. Trojruža sa po odtrhnutí dala nasadiť na chrbát ako batoh.
Tejto rozprávke možno vyčítať prílišnú spevavosť a nedostatok snahy pohrať sa so scénou a priestorom, ktorý sa tu núkal. Veľa prechodov a zmien nebolo dotiahnutých do dôsledkov. A hrať sa, že „akože nevidím“ nebolo vždy na mieste. Zo začiatku sa inscenácia snažila byť aj interaktívnou, ale postupne sa táto snaha strácala.  Rozprávku namiesto rozprávača ukončujú všetky postavy ako spievajúci svadobčania, ktorí v závere piesne povedia divákom o krátkej pauze medzi rozprávkami.
Múdry Maťko a blázni je rozprávka o múdrom Maťkovi a hlúpych, poverčivých a neznalých ľuďoch, ako nám napovedá už sám názov. Maťko sa chce oženiť s peknou dievčinou. Príde ju popýtať o ruku. Na vohľadoch sa všetci z nevestinej rodiny zídu v komore a plačú nad sekerou visiacou na rebríku. Podľa nich ublíži ešte nenarodenému dieťaťu, lebo mu spadne na hlavu. Maťko preto radšej ide do sveta a nemieni sa vrátiť po nevestu, až kým nenájde aspoň päť takých hlúpych ľudí, ako sú oni. Celá rozprávka je postavená na nezmyselných úkonoch dedinčanov, ich hlúpych nápadoch a ešte hlúpejších riešeniach. Inscenátori skrátili päť stretnutí na tri. Vybrali si z ponúkaných dedinčanov ženu so sliepkou, pohreb dievčiny zaživa a ťahanie býka na kostol. So situačnými gagmi tejto rozprávky sa celkom pekne vyhrali, i keď scénky sami osebe ostávali statické a nerytmické. Dedinčanov sa snažili odlíšiť nárečiami, čo sa nie vždy podarilo. Herci sa nevedeli zjednotiť. Miešali viacero akcentov dokopy aj v rámci jednej rodiny. Iba pri poslednej scénke sa ako-tak zhodli na stredoslovenskom nárečí.
Začiatok inscenácie opäť uviedla rozprávačka v podaní P. Humeňanskej. T. Vravník ako Maťko začína piesňou, pri ktorej je herecky veľmi stratený. Nevie, čo má robiť s rukami ani s telom. To sa potom opakuje pri každej pesničke, ktorú spieva pomedzi to, ako stretáva dedinčanov. Škoda, že ho režisér nechal trápiť sa a nevyriešil prechody rozprávačkou, ktorá by preklenula dej slovne. Vravníkovi by to veľmi pomohlo. Napriek tomu je v postave Maťka uvoľnený a hodí sa do nej svojím rozhodným tónom hlasu a výzorom. Jeho rozprávačské pasáže vyvážia to, čo stráca pri pesničkách.
J. Kroner a N. Puklušová hrajú na začiatku Maťkových rodičov a potom aj rodičov jeho nevesty L. Prokopovej. Neskôr stvárňujú títo traja herci aj ďalších dedinčanov. Zmenu robia iba v kostýmoch. Zakaždým majú iný kroj. Iba pri prvej zmene z Maťkových rodičov na rodičov nevesty nedošlo aj k zmene kostýmu. Vyriešili to len herecky, gestom a pohybom. V každej scéne sa snažia byť iní, aby sa odlíšili od tej predchádzajúcej. Väčšinou však iba stoja na mieste. Pohyb v priestore je minimálny, zato gestá sú maximálne. Na druhej strane sa skôr vyhrávajú slovne, tak, ako je to aj v rozprávke. Tá je celá založená na slovnom humore a na obrazoch, ktoré tento humor vyvoláva. Na začiatku zaujme scéna s Maťkovým budúcim svokrom. Obaja sedia na lavičke a opakujú tie isté vety dokola. Táto scéna je vtipná a obaja herci sa v nej očividne „našli“.
Scénograficky sa táto rozprávka veľmi od prvej nelíši, taktiež využíva plátna. Tie tvoria maketu domu, s ktorým sa pracuje na rôzne spôsoby – raz je to dom nevesty, raz zase kostol. Prostredie je odlíšené aj farebne, aby vznikol lepší prehľad o tom, kde sa Maťko práve nachádza.
Na záver tejto rozprávky sa Maťko nakoniec vrátil domov múdrejší o poznanie, že jeho nevesta predsa len nie je taká hlúpa. A taktiež aj bohatší o niekoľko mešcov s peniazmi, pretože každý sa mu za dobrú radu štedro odmenil. Záverečná scéna je plná svadobného šťastia. Opäť však chýba úvodná rozprávačka, ktorá by celej rozprávke dala bodku. Namiesto toho všetci zaspievajú pieseň, v ktorej vzdajú hold Dobšinskému a divadlu a zároveň sa v nej rozlúčia s divákmi.
Obe rozprávky boli v niečom veľmi zaujímavé, ale mali aj svoje slabé miesta. Obom chýbala dynamika a rytmus. Miestami boli rozvláčne a pôsobili staticky. Veľmi im nepomohli ani pesničky, ktoré boli síce krásne, ale veľakrát spomaľovali dej a boli zbytočne nahustené. Niektoré scény z malej časti vyvážili nedostatky v réžii aj v herectve. Škoda, že tieto rozprávky spojili dokopy. Tragiku Trojruže odľahčili a prispôsobili vtipu tej druhej. Čím ju ochudobnili o niektoré myšlienky. A naopak Múdreho Maťka a Bláznov zase príliš preafektovali. Obe rozprávky tak ukrátili o ich posolstvá a divákovi nedali priestor na doznenie ani jednej, ani druhej. Príliš veľa informácií sa zlialo dokopy a veľký priestor večných rozprávkových právd sa kamsi vytratil.
Zuzana Šnircová

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.