Divákmi nedocenená odvaha

Preklad: Martin Porubjak
Réžia: Juraj Bielik a Anton Korenči
Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková
Hudba: Šramot (Ladislav Végh, Miroslav Hlaváč, Juraj Gerek)
Účinkujú: Andreja Vozárová (pani Červová), Tomáš Vravník (Hermann), Michal Jánoš (pán Kovačič), Danica Matušová (pani Kovačičová), Elena Kolek-Spaskov (Desirée), Kristína Tóthová (Bianca), Rebeka Poláková (pani Očistcová)
Premiéra: 21. marca 2011, Malá scéna STU
Inscenácia Ľudorezy alebo moja pečeň stratila zmysel v produkcii Divadla Malá scéna STU sa neteší veľkému množstvu repríz. Dôvodom nie sú nevydarené inscenačné postupy, či herecké výkony, ale jej ťažká stráviteľnosť pre tuctového diváka.
Provokatívny je už samotný text nemenej vyzývavého rakúskeho dramatika Wernera Schwaba. Hra Ľudorezy obsahuje autobiografické prvky a zobrazuje život jednotlivca vo svojej najkrutejšej a najodpudivejšej podobe. Hlavnou postavou je mladý mrzák a nepochopený umelec Hermann, bývajúci so svojou bigotne veriacou matkou v bytovom dome. Ich susedmi je štvorčlenná rodina Kovačičovcov, ktorej jednotliví členovia samých seba pokladajú za vzor rodinného života: čestne pracujúci otec, atraktívna a múdra matka, šikovné a krásne dcéry. V skutočnosti je táto rodina ukážkou stereotypu nahlúplych materialistov, pudových úchyliek, kolektívnej chamtivosti a skrývanej zvrátenosti. Ďalšou susedou je tajomná pani Očistcová, ktorá prekypuje nenávisťou a v závere (presnejšie v 3. dejstve) všetkých obyvateľov domu usmrtí jedom.
Zvlášť iritujúci je jazyk hry (ten je pre dielo W. Schwaba určujúci) a pravdivá krutosť, ktorú ním odhaľuje. Repliky postáv sú plné pichľavých významov a vulgarizmov maskovaných jedinečnou básnickou britkosťou. Inscenačný tím na čele s režisérmi Jurajom Bielikom a Antonom Korenčim našli pre drsnosť slov prijateľné javiskové zobrazenie. Volili princíp odstupu a uvedomovali si, že na pozadí komického vynikne tragické ešte naliehavejšie a bolestnejšie. Text upravili len minimálne. Nie za účelom zosúčasnenia, pretože hra je sama o sebe alarmujúco súčasná, skôr ho len skrátili a upravili pre jednoduchšie javiskové stvárnenie. Napríklad Hermann v inscenácii nie je maliar, ale punker – skladateľ zúfalo trpiteľských textov piesní. Pri tvorbe vizuálu tejto postavy sa autori zrejme inšpirovali výzorom samotného dramatika – buriča a anarchistu.
Kostýmy postáv boli náznakové ale niekedy až s naturalistickou symbolikou odhaľovali nedôstojné súčasti ľudskosti. Kostým Hermanna, ktorého stvárnil Tomáš Vravník, pozostával z dotrhaných sivých teplákov zožltnutých v rozkroku, čo vyjadrovalo jeho zanedbanosť, z červeného trička a čiernej vesty – košele s odtrhnutými rukávmi. Na boku teplákov mal zavesenú kovovú reťaz a ľavú nohu mal uloženú v náznakovej sadre pozostávajúcej z akýchsi plechových dielcov, látky a opaskov. Bol to výzor bojujúceho rebela a zároveň trápneho úbožiaka, ktorý nič nezmôže. Tomáš Vravník sa od svojej postavy herecky dištancoval, ale nestrácal pritom ľudský rozmer trpiaceho čudáka.
Herečka Andreja Vozárová hrala starú ženu, pani Červovú, preto jej kostým pozostával z trička, na ktorom mala prehodenú dlhú tmavú vlnenú vestu, z legín, sivých teplých podkolienok, pohodlných papúč a červeného ručníka uviazaného na hlave. Herečka svoju predstieranú stareckú chôdzu podopierala rekvizitou – drevenou stareckou palicou, využívala ťahavý zastaraný jazykový prejav, ktorým umne dávkovala slová replík, aby nadobúdali vtipné významy. Znakový pohyb zodpovedal hyperbolizovaným prejavom, typickým pre starších ľudí.
Rodina Kovačičovcov pôsobila na prvý pohľad upravene a podstatne majetnejšie ako rodina Červovcov: pán Kovačič mal oblek s bielou košeľou a pani Kovačičová elegantné nohavice a tričko, v ktorých vynikla herečkina atraktívna postava. Pri kreovaní postavy pána Kovačiča využil Michal Jánoš účelne svoje fyzické danosti – mierne zväčšený obvod pása, ktorý mu komicky nadskakoval pri pohybe s rozopnutou košeľou a zámerne mastné vlasy, ktoré v kombinácii výzoru a slova vytvárali z postavy negustióznu figúrku pôžitkára. Danica Matúšová sa pohybovala vzpriamene s dôslednosťou a so ženským pôvabom, svojej postave tak prepožičala gracióznosť. Dcéry boli oblečené detinsky – mali rovnošaty pozostávajúce z čiernych krátkych sukní, bielych blúzok s čiernymi kravatami, pančúch a cvičiek. Vlasy im zdobili nápadné detské pukačky a Kristína Tóthová ako Bianca mala na očiach okrúhle okuliare s prekrytým pravým okom. Z detinskosti pramenil aj spôsob javiskového stvárnenia oboch postáv. Herečky Tóthová a Poláková rozprávali maznavo a stenšeným hlasom, neustále pobehovali a poskakovali, durdili sa, využívali gestá a mimiku z arzenálu typických detských prejavov.
Kostým pani Očistcovej tvoril dlhý čierny plášť, spod ktorého vyčnievala biela blúzka a čierne čižmy. Na hlave mala vkusný čierny klobúk a tmavé okuliare. Pôsobila záhadne a vzhľadom na sociálne zaradenie najbohatšie. Kreácia herečky Rebeky Polákovej pripadala rovnako tajuplne ako jej vzhľad vďaka výraznému odstupu a strohosti. Jej základným postojom bol vzpriamený stoj, v ktorom sa z výšky pozerala na drobné lopotenie a bezcenné životy svojich susedov, ako tieň vznášajúci sa v ťaživom ovzduší.
Výtvarnú dekoráciu tvorila kovová konštrukcia deliaca priestor znakovo na tri poschodia, ktoré obývali tri rodiny – v suteréne rodina Červovcov, v strede Kovačičovci a na vrchu hrdá pani Očistcová. Konštrukcia vytvárala priestor pre niekedy priam akrobatické pohybové akcie jednotlivých hercov, ktoré nutne nezodpovedali vlastnostiam a povahovým črtám ich postáv, čím vytvárali absurdne komické kontrasty alebo efekt vrcholného citového vypätia postavy. Napríklad Andreja Vozárová ako staručká pani Červová počas hádky so synom robí otáčky okolo horizontálne umiestnenej tyče ako vrcholová atlétka a vzápätí zlezie dolu zhrbená uhládzajúc si ručník uviazaný cez hlavu.
Dramatik kladie dôraz na slovo, autori inscenácie na jeho vizuálne a hovorené herecké predvedenie s dôrazom na dištanc a precizovaný detail v práci s telom a hlasom. Jednotlivé časti inscenácie sú podrobne premyslené a vypracované. Hlavne v prvej časti inscenácie divákov zaujme priam záplava nápaditých drobností v pohybe, konaní, hudbe a pod. Herci sa pohrávajú s rekvizitami a hľadajú využitie predmetov na vyjadrenie nových významov, napr. T. Vravník ako Hermann vytrhne pani Červovej v podaní A. Vozárovej drevenú palicu a ironicky predstierajúc kajúcnosť sa ňou bičuje po chrbte ako mučeník. Pútavé sú aj pohybovo-rytmické kreácie hercov povýšené na znak zastupujúci konkrétnu situáciu, napr. hádka sestier je zobrazená ako tanečný duel.
Výrazným prostriedkom navodzujúcim desivú atmosféru je hudba znejúca z reproduktorov, ktorá slúži aj ako podklad k piesňam, ktoré spievajú herci. Sú to katastrofické texty interpretované drsným a mrazivým prednesom a na pozadí komických slov vyznievajú nevľúdne, šokujúco a provokatívne.
Napriek snahe odľahčiť inscenáciu vtipom a odstupom, zostáva pre niektorých divákov ešte stále „priveľkým sústom“ plným hrôzy a drastickosti na to, aby ho mohli naraz prehltnúť. A keď už to sústo prehltnú, toxikovaný obsah ich páli a dráždi a má s ním čo robiť ich pečeň… Je však chvályhodné, že inscenátori sa nebáli vziať na seba ťažké bremeno neistoty a musíme konštatovať, že si s tým poradili neočakávane dobre.
Marcela Beňová

Juliana Beňová

Juliana Beňová – teatrologička, historička, lingvistka. Pracovala ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedla semináre zo všeobecnej lingvistiky a jazykovej kultúry. V rokoch 2001 – 2005 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Sliezskej univerzite v Katoviciach a v rokoch 2006 – 2012 v rovnakej funkcii na Univerzite v Belehrade, na Katedre slavistiky. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde je vedúcou Centra výskumu divadla. Vo svojej vedeckej práci sa orientuje na výskum dejín slovenského profesionálneho divadla a na osobnosti slovenského divadelníctva. Ako autorka sa podpísala pod mnohé odborné štúdie venované súčasnej slovenskej a slovanskej dráme i divadlu, píše recenzie a prekladá z poľštiny a zo srbčiny.