Ticho a spol., Bratislava

Bratislavské Ticho a spol. sa inscenáciou hry Zuzany Križkovej Pán Q a jeho Don Quijote, ktorú režijne pripravil Robo Horňák, zaradilo do pomerne dlhého radu slovenských profesionálnych divadiel, ktoré v poslednej dobe inscenovali prozaickú predlohu. Z hľadiska typu transformácie patrí inscenácia k základnej forme intersemiotickej interpretácie prozaického textu. Kým Križkovej divadelná hra je pravdepodobne vo vzťahu k Cervantesovmu románu Don Quichote bližšie k hre na motívy, inscenačná úprava textu je realizovaná v divadelnom tvare, v ktorom sa scenár viac približuje k dramatizácii s výraznými aktualizačnými prvkami.

Život súčasného človeka nie je vždy plný šťastia. Naopak, štatistiky nám jednoznačne dokazujú, že rastie nielen počet ľudí trpiacich depresiami, ale tiež počet samovrážd, pričom táto skutočnosť sa v alarmujúcej miere týka mladých ľudí. Pred relatívne vysokou suicidalitou si nemôžeme zakrývať oči. A musíme si položiť otázku: ako sa na samovraždu pozerá naša spoločnosť?

Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, kedy sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.

Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.

Hra Ostrov je dielo inšpirované skutočnými udalosťami. Reaguje na zneužívanie politickej moci, vyplývajúce konkrétne z rasových problémov Juhoafrickej republiky v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dramatický text napísali traja divadelní autori – herci, scenáristi a zároveň režiséri: Athol Fugard, John Kani a Winston Ntshona. Ostrov uviedli prvýkrát potajomky v divadle The Space v Kapskom meste v júli 1973.

Bol redaktorom, básnikom, prozaikom, dramatikom, prekladateľom, scenáristom, filmovým a divadelným režisérom, vynikal tiež v hudbe a výtvarnom umení. Leopold Lahola patril medzi najvýraznejšie talenty svojej generácie, dnes je však jeho meno známe len hŕstke zasvätencov z okruhu filmovej, divadelnej a literárnej vedy.

Déj vu je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Akoby jej interdisciplinarita patrila...

Ticho a spol., ktoré sa zameriava na divadlo, folk, blues, literatúru a iné formy kultúrno-umeleckej činnosti, od svojho vzniku neustále rozširuje všetky svoje aktivity. Nie je tomu inak ani v prípade divadla. Okrem tradičných aktivít – ako vlastná divadelná produkcia a hosťovanie rôznych divadiel v priestoroch na Školskej – tu od októbra 2012 pôsobí napríklad už aj mím Juraj Benčík, ktorý sa začiatkom roka vrátil z pôsobenia vo svetoznámom Cirque du Soleil.

Vzťah divadla a poézie sa zdá byť ontologický. Dejiny divadla nás učia, že základom divadla od jeho najstarších čias sú situácie, v ktorých sa rečou viazanou podľa nejakých rytmických pravidiel obrazne hovorí o tom najnižšom i najvyššom v našich životoch. Je zvláštne, že po roku 1989 sa u nás tento vzťah zúžil takmer iba na inscenovanie veršovaných hier (pričom klasici prevládajú) a na zobrazovanie významných básnikov ako Válek, Novomeský, Dilong atď. Forma, ktorá je v tejto rovine „bytia“ divadla najzreteľnejšia – divadlo poézie – v profesionálnych podmienkach hádam už ani nie je... Pátrať po príčinách na tomto mieste, samozrejme, nemá zmysel.