Štúdio L+S, Bratislava

Dej hry je jednoduchý. Je príbehom dvoch bratov, posledných potomkov slávnej divadelnej rodiny De Manovcov. Obaja sú hercami, pričom Richard (Martin Huba) je menej talentovaný a úspešný a Filip (Milan Lasica) má za sebou mimoriadne hodnotný profesionálny život. Bratia sa i napriek slávnemu rodu a pokročilému veku nemajú radi. Kvôli finančným problémom sa však rozhodli naštudovať spoločnú inscenáciu o dvoch bratoch, ktorí sa nenávidia.

Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.

Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň: „Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.

Hovorí sa, že to, ako človek starne, vidí najviac na tom, ako rastú jeho deti. Teatrológ má poruke navyše ešte jedno meradlo: to, ako starne, si bolestne uvedomuje aj ako svedok starnutia svojich divadelných lások. Ba ako keby toto zrkadlo času bolo oveľa nemilosrdnejšie, krutejšie – s rastúcimi deťmi prichádza aj radosť z ich osamostatňovania, rozvoja a životných úspechov, no akú radosť môže mať divák pri sledovaní ubúdania síl svojho javiskového idolu? (Preto už som roky, ba desaťročia nebola v Suchého Semafore, preto tie rastúce obavy pri návštevách milovanej Ypsilonky, či na Slovensku projektov Blaha Uhlára...)

Sú typickými predstaviteľmi najnižšej spoločenskej triedy, doma nemajú ani pevnú linku. Žena si naposledy kúpila sukňu pred trinástimi rokmi, aj to neskôr oľutovala. Muž nemá nikdy na viac ako na malé pivo. Na dovolenke boli naposledy, keď im ju dalo ROH zadarmo. Práve oni odrazu zistia, že vyhrali dvadsať miliónov eur v lote.

Sú veci, ktoré z rôznych dôvodov považujeme za nedotknuteľné. Môžu to byť veci nespochybniteľnej hodnoty ako rodina, spomienky, priateľstvo...

Milý divák, už dlho sa odhodlávam k listu, v ktorom sa Ti chcem túžobne vyrozprávať z mojich strastí a dôvodov môjho trápenia. Moja posledná návšteva však zanechala v mojom vnútri toľko rozporov, bolesti a neznesiteľnej chuti po výkriku, že už ďalej nemôžem odkladať papier a pero a musím sa Ti zdôveriť s mojimi dojmami, ktoré, ako sa posledné roky ukazuje, nezostávajú v polohe citových nálad, ale čoraz viac nachádzam vysvetlenie a opodstatnenie pre ne i hmatateľne.

Improvizácia patrí k divadlu, tak ako k nemu patria herci, herečky, režisér či kostýmy, hoci jej výskyt nie je ani pravidelný, ani vždy rovnako intenzívny a predovšetkým nie je väčšinou vopred ohlásená. Z improvizácie sa zrodili mnohé divadelné formy, ktoré sú dnes súčasťou dejinného kontextu divadla a čo je obdivuhodné, majú svoje stále miesto i vrámci etablovania alebo vytvárania nových divadelných praktík či trendov.

Už dlhší čas sa dá sledovať nejasné smerovanie dramaturgie divadla Štúdia L+S. Divadla, ktoré v druhej polovici 20. storočia výraznou mierou zasiahlo do formovania slovenských divadelných dejín a zaslúžene mu patrila osobitá pozícia a miesto medzi najvyhranenejšími slovenskými scénami. Čo však zostalo z tejto epochy, je len zaprášená spomienka a fotografie vo foyeri divadla.