Utrpenie mladej kritičky

Preklad: Helena Strnisková
Dramaturgia: Svetlana Waradzinová
Réžia: Vladimír Strnisko
Hrajú: Emília Vášáryová, Milan Kňažko, Milan Lasica
Premiéra: 3. októbra 2009, Štúdio L+S Bratislava
Milý divák,
už dlho sa odhodlávam k listu, v ktorom sa Ti chcem túžobne vyrozprávať z mojich strastí a dôvodov môjho trápenia. Moja posledná návšteva však zanechala v mojom vnútri toľko rozporov, bolesti a neznesiteľnej chuti po výkriku, že už ďalej nemôžem odkladať papier a pero a musím sa Ti zdôveriť s mojimi dojmami, ktoré, ako sa posledné roky ukazuje, nezostávajú v polohe citových nálad, ale čoraz viac nachádzam vysvetlenie a opodstatnenie pre ne i hmatateľne.
Ako iste vieš, stala som pred niekoľkými rokmi recenzentkou istého divadla. Divadla, ktoré má bohatú históriu a nesmiernu zásluhu na budovaní modernej podoby nášho divadelného kontextu. Spočiatku som však nevedela, do akej jamy levovej vlastne vstupujem, po vedomostiach o počiatkoch jeho vzniku a bohatej a úspešnej ére by mi ani vo sne na um nezišlo, s akým diletantizmom a popieraním vlastnej umeleckej identity sa však napokon stretnem.
Moje prvé návštevy boli vcelku ospravedlňujúcimi klamstvami, ktoré sa postupne začali prehlbovať do pravdivejších a očividnejších príkladov. Naposledy to však bol naozaj vrchol. Nikde som už veľmi dlho nevidela na jednom mieste tak veľmi nahromadenú neprofesionalitu, nepozornosť, nechuť a hlavne absenciu divadla.
Išlo o inscenáciu Rybárik kráľovský, ako inak, konverzačnú komédiu, obdobu titulov, z ktorých si divadlo vybudovalo svoj plytký repertoár a na ktorý navnadilo, a bohapusto okráda, aj nevedomého a nevzdelaného diváka.
Naozaj nepodceňujem situačné komédie, aj tie predsa patria do okruhu dramatického umenia a nemali by sa z neho vytesňovať, iba by sa im malo pomôcť podrobnejšou divadelnou podobou, ktorá by zrejme mala obsahovať ešte niečo navyše – či už odkaz, posolstvo alebo ako to nazveš. Jednoducho, aby sa text „tendujúci“ k rozplynutosti nestratil v záplave slov.
Čo však s textom, ktorého ani literárne hodnoty nedosahujú úrovne slabšieho priemeru (a to som naozaj nesmierne zhovievavá)? Veď príbeh starnúceho „dona Juana“, ktorý sa snaží chytiť posledný dych po ovdovení svojej starej lásky, to je predsa len trochu málo na zaujatie ako divadelných dosiek, tak i divadelného diváka.
Tento dej bez zápletky, kde úspešný spisovateľ Cecil chce znovu získať trochu zvädnutú Evelyn za pomoci umelo včleneného sluhu Hawkinsa, ale bez náznaku motivácie konania každej z postáv, je trúfalé nazývať dejom. Táto banalita, ktorá sa dostala na javisko, nemá ani solídny začiatok, ani solídny koniec. Nie je tam nič, samozrejme, okrem bezchybnej scény, akoby vystrihnutej zo sezónneho výpredajového katalógu nábytkových manufaktúr.
A réžia? A herectvo? Neviem, či v tomto prípade môžeme o týchto pojmoch vôbec uvažovať, nieto ešte o nich hovoriť. Jedine ak pod mikroskopom by sa dali hľadať náznaky akejsi koncepcie, pričom okolo pojmu a úlohy dramaturgie či réžie nezavadili ani len náhodou. Je to veľká škoda a nebojím sa použiť i slovo hanba, že režisér, ktorý má za sebou prelomové inscenácie – klenoty slovenského divadla, ktorý je príslušníkom jednej výraznej generácie a ktorý má jednoznačný potenciál na to, aby dokázal vzkriesiť aspoň pozostatky svojich úspechov, sa uchýlil k absolútnej ignorácii textu, herectva a budovania javiskového tvaru vôbec. Nie je to prvýkrát, a tiež nie prvýkrát v tomto divadle, čo nemôžem uveriť, že niekto ako on,tak rýchlo zapadá a nestíha dobehnúť ani len vlastné počiatky umeleckého hľadania.
Z čoho potom majú vychádzať herci pri budovaní charakterov? Priznávam, už samotný text im prekazí snahu o budovanie charakterov, ak sa v ňom nachádzajú slabé odtlačky lacného figurkárstva, je to poklona netalentovanému autorovi, ktorý môže byť v podstate vďačný za to, že niekto si dal námahu, aby preložil jeho nehodnotný text a stratil tak čas porovnateľný napríklad s čítaním bulvárneho denníka. Neobsahuje totiž žiadne situácie, ktoré by aspoň jemne načrtli postavy, dali návod hercom na to, ako s nimi pracovať či ako ich možno poňať.
Herci ako Vášáryová, Kňažko či Lasica by si však zrejme mali poradiť aj s nekvalitnou predlohou, no nie? Osobnosti, ktoré nám závidia v susednej Prahe a ktoré tam dokážu zožať úspechy, ktorým sa ich českí kolegovia nie a nie priblížiť. A zrazu tak neuveriteľne primitívne pohoria doma? Čím je to? Ach, priateľu, moje rozvášnenie sa ma na okamih zmocnilo natoľko, že zabúdam, že sa chceš dozvedieť niečo viac o tom, prečo herci nezvládli svoje roly.
Nuž, mám za to, že problém som naznačila už vyššie, a síce v nevyrovnanom repertoári divadla, v zmätenej dramaturgii, respektíve snahy o ňu, lebo jej absencia je viac ako očividná, a napokon aj v dobrovoľnom zaujímaní postavenia komerčného a (malo)meštiackeho divadla pre tú divácku vrstvu, ktorej o divadelnú kvalitu a prácu vlastne vôbec nejde. Urobili si zo stánku umenia vlastne len korzo, na ktorom prezentujú svoju falošnú kultúrnosť a záujem o umenie. Ani si nevieš predstaviť, ako otupno je sedieť v takej spoločnosti, kde z oboch strán na Teba srší pretvárka a hraný smiech na absolútne nekomických situáciách.
Ako potom môžeme od takéhoto divadla chcieť, aby sa vrátilo, aby si spomenulo na svoje korene, na zdroje, vplyvy a dôvody svojho vzniku?
A ak aj náhodou inscenácia má tendenciu byť úspešná, akonáhle pred začiatkom musíš počúvať zoznam sponzorov a reklamných partnerov, ktorí ju podporili, stráca sa nielen záujem ju vidieť, ale bytostne neznesiteľnou zostáva i pretrvanie dvoch hodín v takom prostredí.
Nuž teda Rybárik kráľovský je čítankovým príkladom inscenácie tohto divadla. Čo však bolo až do neba volajúce, bola nepripravenosť a nekoncentrovanosť hercov, akoby ani nevedeli a nepoznali texty svojich partnerov a o vlastných textoch ani nehovoriac. Bolo to snáď prvýkrát, čo som videla Emíliu Vášáryovú v postave, ktorá je jej tak cudzia, že ju jednoducho ani nedokáže zahrať a od toho sa ďalej odvíjal amaterizmus v pohybe, gestách a o hlasovom prejave nemusím ani hovoriť. Nielenže artikulácia hraničila so zrozumiteľnosťou, ale Vášáryová bola natoľko „mimo“, že sa nedokázala chytiť ani len snahy o prirodzenú improvizáciu a jej výkon bol hodný možno ochotníckych začiatočníkov, ale nie prvej dámy slovenského herectva. Jediné šťastie bolo, že charizma a čaro osobnosti, ktorými herečka oplýva, je natoľko silné až pulzujúce, že aspoň zmiernilo jej zúfalý boj s plochou postavou lascívnej obstarožnej vdovy.
Veru, ani Milan Kňažko a Milan Lasica na tom neboli lepšie. Kňažkov permanentný kŕč a umelosť v prejave bola až iritujúca a nezachránili to ani doslova trápne vtipy a lacné pokusy o humorné situácie. Lasica má podobne ako Vášáryová silnú osobnostnú auru a veľakrát mu stačí sa na scéne iba objaviť a komika je na svete.
Pravda však je, že jeho humor a zmysel pre vtip a zaujatie nesiahajú za hranice neobmedzených možností a tak niekedy nestačí obohratý, i keď stále vtipný gag. Niekedy treba jednoducho aj hrať. Na to však aktéri zabudli, a tak nazývať ich výkon herectvom, by som sama považovala za divadelný hriech.
Inak ako zúfalstvom a dvojhodinovým trápením túto inscenáciu ani nazvať nedokážem a mrzí ma to o to viac, že si plne uvedomujem umenie hereckých osobností a rovnako tiež režiséra.
Snažím sa stále nájsť odpoveď na Tvoju otázku, či máš divadlo navštíviť. Nuž, neviem, či Ťa môj list presvedčí alebo nie a rozhodne Ti nechcem diktovať, kam máš chodiť a kam nie. Ale zváž zodpovedne svoje očakávania. Napriek veku nie si predsa odkázaný na sledovanie pokusu o erotickú scénu, ktorá má približne 40 rokov oneskorenie a ani na utvrdenie sa v nezrelosť mužov, ktorá nesúvisí s ich biologickým vekom (postavy Cecila a Hawkinsa).
Si predsa slobodný človek, slobodný divák, ktorý sám rozhoduje o svojom divadelnom vkuse, preto nenechaj, aby o ňom rozhodoval niekto iný a už vôbec nie z popola vstávajúca unavená Thália!
S prianím úprimných divadelných zážitkov sa lúčim!
Tvoja kritička

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.