Štúdio L+S, Bratislava

Autorské divadlo sa v divadelnej obci považuje za viacmenej záležitosť výsostne alternatívnych divadiel a nezávislých divadelných zoskupení. To má samozrejme svoje príčiny, ktoré súvisia pravdepodobne so zázemím alebo spoločenským kontextom a podmienkami, v akých konkrétne divadlá tvoria.

Tango je tanec starý už vyše 130 rokov. Prvý raz sa slovo tango v spojení s tancom objavuje v roku 1890. Je to argentínske dedičstvo uruguajskej milongy a španielskej habanery. Je to delikátna, výrazne rytmická hudba v spojení s ešte delikátnejšími a eroticky ladenými krokmi. A nemusí ho tancovať len muž a žena.

Kolobeh života a smrti je jednou z nosných tém nielen v umení, ale je to i dôvod ľudského myslenia a úzko súvisí s neustálym bádaním a skúmaním možností, či je smrť naozaj nutnou súčasťou života alebo sa jej dá i predísť či zabrániť. V dnešnom svete je jedným z najväčších pohlcovačov života práve stres, uponáhľaný životný štýl a s tým súvisiace eliminovanie ľudskosti, kríza vzťahov a väzieb. Ďalšími a tými reálnymi a priamo zasahujúcimi sú civilizačné choroby, ktoré sa stali akousi súčasťou súčasného diania, stretávame sa s nimi na každom kroku a žiaľ, človeku, pánovi tvorstva sa s nimi nedarí bojovať.

Labiche patrí k autorom komediálnych konverzačiek až frašiek, ktoré prostredníctvom humorných zápletiek a veselých a komických situácií odhaľujú ľudské nedostatky, hlúposť, nedokonalosť a neresti. A to všetko sa deje za sprievodu pretárky, klamstiev a zmätkov, v ktorých sa dá často len ťažko orientovať.

„Do akej výšky príjmu môže mať človek depresiu?“ pýta sa v jednom momente hry: Půl druhé hodiny spoždění Laurence - profesionálna matka ktorej práve odišlo z domu posledné dieťa. Nevyhnutný akt vylietavania vtáčikov z hniezda sa u nej stal spúšťačom „prehodnocovacích“ nálad.

Manželstvo bolo, je a zrejme aj vždy bude jednou z najdiskutabilnejších a tiež najkontroverznejších inštitúcií, ktoré vytvorila ľudská spoločnosť. Možno práve vďaka tomu je i nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre umelecké diela. Nielen osobné skúsenosti ale často aj bujná fantázia autorov prispieva k tomu, že manželstvo nadobúda nielen seriózny problematický charakter ale aj úsmevný či dokonca komický ráz.

Herec predstavuje pre diváka často najpodstatnejší aspekt divadelnej inscenácie. Vníma jeho osobnosť, umelecký výkon, ktoré bývajú smerodajnými aj pre divákovo hodnotenie umeleckého zážitku. Laický divák vníma herectvo pod rúškom tajomstva a tiež nedotknuteľnosti, ako niečo výnimočné. Herec je teda niečo viac ako človek. A býva veľmi zložité a tiež prekvapivé zistiť, že aj herec sa môže smiať aj trpieť ako každý z nás.

„Ja, Dančiak“ – jeden z novinových titulkov o inscenácii v Štúdiu L+ S bol výstižný. V tejto produkcii ide skutočne viac o herca Dančiaka ako o Dorstovho herca Feuerbacha. Ten prvý je nám blízky svojou ľudskosťou, ten druhý trochu si udržuje odstup chladom autorovej konštrukcie.

Hry o manželstve sú samostatným dramatickým žánrom, akousi komickou tragédiou na pokračovanie, pre ktorú spolužitie dvoch samostatných jedincov vytvára nekonečne veľa námetov. Rómeo a Júlia po pätnástich až päťdesiatych rokoch s podtitulom Láska začína tam, kde končí zamilovanosť.

Príbehy s detektívnou zápletkou patria už dlhé desaťročia k najobľúbenejším, pretože v sebe ukrývajú tajomstvo, nútia čitateľov premýšľať a hľadať riešenie hádanky, ktorú ponúkajú a napokon ukazujú množstvo ľudských vlastností a slabostí, ktoré bývajú väčšinou príčinou zločinu.