Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.

Grécko je v súčasnosti vďaka finančnej kríze snáď najviac skloňovaná európska krajina. Naši grécki spoluobčania boli postavení na pranier, na ktorom sa môže ocitnúť každá krajina, ale v tej gréckej dosiahli ekonomické problémy gigantické rozmery. Kam až môže zájsť snaha mať sa lepšie? V túžbe zaistiť si dobrý život často používame klamstvá a prázdne reči. Politici všade na svete s tým majú nemalé skúsenosti a ich voliči sa im chcú aspoň trochu vyrovnať. Tak hľadajú, prekrucujú, banalizujú, aby vzápätí našli, viac prekrútili a zveličili. Všetko s vierou v dobro (predovšetkým svoje vlastné). Jednoducho sa snažia nájsť v zákone nejakú nedokonalosť, aby si mohli svoj blahobyt aj pekne zlegalizovať.

Matkina guráž Georga Taboriho je veľmi intímna, autobiografická hra. Jej hlavnými postavami sú Elza Tabori a jej syn – dramatik, režisér, herec, jedna z najvýznamnejších osobností divadla 20.storočia - George Tabori. Spomienky matky na jeden deň v 1944. roku, keď len vďaka šťastnej náhode a zhode okolností neskončila v osvienčimskom tábore smrti, zaznamenal jej syn.

Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.

„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických.

Vplyv ruského divadla a kultúry na slovenské umenie je neodškriepiteľný a slovenskí tvorcovia sa aj dnes hlásia k odkazom ruských kolegov. Na prelome marca a apríla 2012 Slovenské národné divadlo v krátkom časovom odstupe odpremiérovalo až dve hry ruskej proveniencie. 24. marca Marián Amsler v Štúdiu SND uviedol súčasnú ukrajinskú hru Pohania od nedávno zosnulej dramatičky Anny Jablonskej a 30. marca v Sále činohry český režisér David Drábek uviedol jednu z vrcholných hier Antona Pavloviča Čechova – Čajku. Už sa stalo takmer tradíciou, že Čechov je stálou súčasťou repertoáru SND.

V Slovenskom národnom divadle sa starší človek opäť stáva hravým „dieťaťom“. Tentoraz však nesníva o tom, čo zažije, ale skôr o tom, čo už zažil. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti si tým viac váži prítomný okamih. Tému dôležitosti príjemných spomienok prinášajú na scénu veľkej Sály činohry SND herci, ktorí rovnako, ako ich postavy, starnú s noblesou, šarmom a humorom. A tak aj tí mladší si v hľadisku môžu uvedomiť, že žiť sa naozaj oplatí čo najradostnejšie.

Niet pochýb, že diela Jeana - Baptista Poquelina Molièra na Slovensku zažili veľa slávy a úspechov. Mnohé z inscenácií dokonca divadelní historici označujú za legendárne. Len zo Slovenského národného divadla sú to napríklad syntetické a spoločensky úderné inscenácie Mizantropa (1940) a Zdravého nemocného (1943) Ján Jamnického, rozmarné a hravé výklady Škola žien (1948) a Meštiaka šľachticom (1960) Karola L. Zachara alebo politicky angažované interpretácie Tartuffa v réžii Viktora Šulca (1936) a neskôr Jozefa Budského (1946), ktoré divákom kládli jasné politicko-spoločenské otázky, ale aj odpovede.

Titul pre najmladších divákov v činohre SND je žiaducim prvkom repertoáru. Svedčí o tom aj značný divácky dopyt. Kým opera aj balet majú inscenácie pre deti v ponuke, činohra po dlhšej dobe uviedla rozprávku až v roku 2008. Autorom textu aj režisérom Kocúra na kolieskových korčuliach bol Ján Uličiansky. Inscenácia mala derniéru na začiatku roka 2011.

Na úvod zamyslenie: Činohre SND patrí uznanie za to, že siahla po progresívnej, novej hre súčasného autora. Je to opäť americký dramatik, čo má svoju logiku: americkí dramatici musia myslieť na diváka, inak doma nemajú šancu. Taká je história a tradícia amerického divadla „stredného prúdu“, ktoré až do 60. rokov minulého storočia bolo považované vo veľkej väčšine za podnikateľskú činnosť.