Ak niekto vzhľadom na názov očakával, že uvidí výjavy vojnového besnenia či dav zmrzačených vojakov vracajúcich sa z frontu, skrátka celé to obrazové klišé, ktoré máme uskladnené v pamäti vďaka napozeranej audiovizuálnej tvorbe, tak na to musel rýchlo zabudnúť. Od prvého okamihu predstavenia sme vlákaní do magického režisérovho sveta, ktorý tému vojny sprostredkúva cez filter výraznej, dnes už dobre známej osobnej štylizácie.
Slovenské divadlá sporadicky naštudujú aj tematickú – vianočnú inscenáciu. Robia tak predovšetkým bábkové divadlá, pre ktoré je potom december mesiacom, v ktorom aj trikrát denne hrajú objednané predstavenia pre školy a firmy. Nad všetkými polemikami o tejto praxi však len konštatujme, že lepšie je adventný deň stráviť s deťmi v divadle, ako v nákupnom centre. Obzvlášť, ak aj takáto inscenácia – pre súbor „chlebovka“ – má dostatočnú umeleckú úroveň a nie je len slaboduchým pozadím k rozdávaniu nekvalitných sladkostí.
Autori scenára, Peter Pavlac a Michal Vajdička, napísali rozprávku o troch súrodencoch priamo pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Veľmi vtipne spracovali notoricky známy príbeh o hľadaní si svojho miesta, svojho domu. Jednotlivé postavy zaktualizovali, doplnili populárnymi pesničkami a súčasnými reáliami.
Dezorzovo lútkové divadlo v roku 2011 predstavilo verejnosti netradičný projekt Slovenské marionetové divadlo , ktorým obnovuje tradíciu marionetového divadla barokového typu. Tradičné slovenské bábkarstvo bolo v roku 2013 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska UNESCO. Projektom Slovenské marionetové divadlo prejavuje Dezorzovo lútkové divadlo úctu starým bábkarským majstrom a pokračuje tak v tejto krásnej tradícii.
Divadlo Astorka Korzo´90 je jedným z výnimočných divadiel, ktoré svoj repertoár stavajú predovšetkým na úsilí o plné sebarealizovanie tvorcov, nielen hereckého potenciálu divadla, ale aj v spolutvorbe s osobnosťami režisérov, výtvarníkov a autorov. Astorke patrí výnimočné postavenie aj v podnecovaní k tvorbe nových dramatických textov.
V rámci Občianskeho cyklu s podtitulom „Sedem hlavných hriechov“ uviedlo Divadlo Aréna v uplynulých rokoch viacero pôvodných hier venovaných spoločensky často diskutovaným témam a problematickým obdobiam slovenskej histórie (v r. 2005 napr. inscenácia Tiso, v r. 2008 Komunizmus, v r. 2012 Holokaust a i.). Ďalšou, siedmou inscenáciou, predstavujúcou zároveň aj zavŕšenie tohto cyklu, je Povstanie. V Aréne bolo premiérované v predvečer 70. výročia SNP.
Preklad Emília Štercová Úprava textu Milan Antol Dramaturgia Peter Himič [...]
Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).
Čo v živote hľadáme a prečo to nevieme nájsť? Aké hodnoty sú skutočne dôležité a čo nám naopak uberá na šťastí? Vieme sa vôbec orientovať v tom, čo je pre nás dobré a čo zlé, alebo si vyberáme podľa toho, čo nám káže spoločnosť? Aká je cena našej dôstojnosti? Tieto aj ďalšie otázky si položili mladí tvorcovia v inscenácii Hysterikon, ktorú uviedli v divadle LUDUS.
Po minuloročnej „sezóne hriechu“[1], v ktorej dramatizácie románových opusov prevážili nad pôvodnou drámou, Slovenské národné divadlo pripravilo monotematickú Slovenskú sezónu. Porovnávať sa s Angličanmi, Francúzmi ani s Čechmi nemôžeme, ale aj tak sa v slovenskej dramatike nájdu autori, ktorí aj dnes môžu prehovoriť k súčasnému publiku. Vďaka tomu sa opäť do svetiel reflektorov dostal Peter Karvaš a nasledovať medzi inými bude aj Ivan Stodola.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.