Po zhliadnutí predstavenia Kocúrkovo v košickom Štátnom divadle som sa znova presvedčila o tom, aké krehké sú hranice vkusu. Zjednodušene povedané, napriek tomu, že všetko bolo v najlepšej vôli vymyslené a zrealizované s čo najväčšou profesionalitou, výsledkom je kus, ktorý je v podstate nepredajný a nezdieľny. Aspoň pre mňa.
Štúdio 12 v rámci projektu Mliečne zuby podporilo v sezóne 2014/2015 autorský projekt Silvie Vollmannovej a Dáše Krištofovičovej s názvom Chlap(c)i. Vollmannová (študentka absolventského ročníka bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení) a Krištofovičová (študentka absolventského ročníka na katedre alternatívneho divadla pražskej DAMU) majú za sebou už niekoľko úspešných divadelných autorských projektov. Monodráma Hola, Madrid! v hereckom podaní Lýdie Petrušovej bola nominovaná na Dosky v kategórii Objav sezóny a bola súčasťou programu viacerých slovenských a zahraničných festivalov.
Druhou premiérou v sezóne 2014/2015 v rámci projektu Mliečne zuby je autorský projekt Andreja Bednárika s názvom Tri hlasy. Bednárik, ktorý je autorom dramatického textu aj režisérom inscenácie, je v oblasti divadla skôr poučeným divákom, profesionálne však laikom (je vyštudovaný právnik). Na svojom divadelnom debute však spolupracoval s talentovanými, aktívnymi študentmi z Vysokej školy múzických umení, poslucháčmi rôznych katedier. Dramaturgicky na koncepcii a jej realizácii spolupracovala študentka absolventského ročníka katedry Divadelných štúdií, Katarína Cvečková. Filozofický, historický, sociologický Bednárikov prehľad a jednoznačný cit pre divadlo prispeli ku kvalite dramatickej predlohy inscenácie, ktorá je aj jednoduchou a priamočiarou, aj hĺbavou. Tieto dva protipóly majú tendenciu osloviť široké publikum.
Banskobystrická Štátna opera má spomedzi slovenských operných súborov najviac odvahy siahať po neošúchaných, na Slovensku zriedkavo uvádzaných, no najmä ešte vôbec neuvedených operných dielach. Niekedy jej to vyjde nad očakávanie, inokedy menej. Je to lotéria, pretože slovenské publikum je v opernej dramaturgii nerozhľadené a pozná a obľubuje všade vo svete najhrávanejšie tituly, ako sú Nabucco, Traviata, Rigoletto, Butterfly, Tosca, Bohéma, Carmen, Eugen Onegin. A tu sme pri jadre problému. To, čo nepoznám, si nemôžem obľúbiť. Preto úsilie ŠO nie je márne, aj za cenu čiastkových neúspechov v malej odozve publika.
Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).
Divadlo Štúdio tanca už niekoľkokrát oslovilo k spolupráci tvorcov, ktorí nepracujú primárne s tanečnou kvalitou, a mohli by priniesť nové inšpiratívne zdroje a skúsenosti. V sezóne 2014/2015 prizvalo k spolupráci divadelného režiséra Jakuba Nvotu. Išlo už o jeho druhú spoluprácu so súborom (prvou bola v roku 2010 inscenácia Pena dní na motívy románu Borisa Viana), no toto spojenie je ešte stále možno nezvyčajné a prekvapivé. Na druhej strane, môže priniesť do súboru nové inšpirácie a vyjadrovacie prostriedky, či novú tvorivú metódu. Nvota pracuje vo svojich inscenáciách so silným akcentom na humor, iróniu, zároveň presnú pointu. Spolu s banskobystrickými tanečníkmi vytvoril inscenáciu Rozmanité teórie o zemi založenú na fyzickej interakcii tanečníkov, v ktorej sa dramatická situácia konfrontuje s pohybom. Tematicky sa dotýka rôznych tráum, zabudnutých a znovu oživených bolestí, diagnóz súčasného sveta, ktorých existenciu si človek súčasnosti ľahko pripustí, ale ťažko sa s ňou dokáže vyrovnať.
Nemecká operná literatúra sa v repertoárovej ponuke Opery Slovenského národného divadla dlhodobo ocitá v menšine. Nerátajúc Netopiera Johanna Straussa ml., ktorý je síce žánrovo operetou, no s opernými interpretačnými nárokmi, s nemeckým jazykom sa prakticky nestretneme. Z Mozartových opier sa momentálne uvádzajú len dva tituly na talianske libretá (Don Giovanni a La Clemenza di Tito) a Wagnerov Lohengrin je v tejto sezóne mimo hracieho plánu.
Budova Bratislavského bábkového divadla na Dunajskej ulici je od začiatku kalendárneho roka 2015 v rekonštrukcii. Do jej ukončenia uvádza BBD svoje predstavenia na javisku blízkeho Divadla Malá scéna STU. Prvá inscenácia, ktorá mala premiéru v náhradných priestoroch, sa volá Prstom na mape. Autormi textu sú Jana Mikitková a Ján Fakla. Napísali zrozumiteľnú hru s jasne stanoveným cieľom, premysleným vývojom a zručne spracovanými motívmi.
Režisér Emil Spišák sa v trnavskom Kamennom chodníčku k Urbánkovi i folklóru hlási. Ale v interpretačne novom odpoetizovanom kontexte. Žánrovo je jeho inscenácia návratom k modelu ľudovej komédie so spevmi a tancami, vytónovaná prvkami ľahkej irónie. Tam, kde Urbánek spieva o láske, podsúva Spišák potreby tela. Tam, kde Urbánek narieka nad (mravnou) chudobou spôsobenou tvrdosťou srdca, Spišák manipuluje a spriada prospechárske intrigy.
Podľa divadelných plagátov a bulletinu 27. a 28. septembra 2014 sa v historickej budove Slovenského národného divadla konala svetová premiéra prvého slovenského baletu Angelika z roku 1926 od Eugena Suchoňa. Je toto dielo skutočne prvým slovenským baletom? Ak sa chceme dopátrať uspokojivej odpovede na túto otázku, mali by sme – i keď letmo – hlbšie zalistovať do našej tanečnej histórie.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.