Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí otvorilo sezónu 2012/2013 inscenáciou pre deti. Uviedli hru poľskej autorky Marty Guśniowskej Dobrú chuť, Vlk! Mimoriadne plodná a v súčasnosti v stredoeurópskom priestore hojne uvádzaná dramatička už nie je neznáma ani u nás. Dve jej hry uviedli v košickom Bábkovom divadle: O bračekoch, sestričkách svätého Františka (2011) a v aktuálnej sezóne O rytierovi bez koňa (2012).
Študenti a študentky VŠMU po rokoch znova objavili takmer zabudnutý a málo využívaný priestor Burkovne v pivnici budovy VŠMU na Ventúrskej ulici. Tento špecifický priestor v sezóne 2011/2012 vynikajúco využila režisérka Zuzana Galková v inscenácii Vĺčik, ktorá určite patrila medzi najlepšie inscenácie vtedajšej sezóny.
Medzinárodná autorská inscenácia Edge je obrazom hranice medzi obdobím mladosti a staroby i autentickou výpoveďou o živote, minulosti, či o strachu zo smrti. Pod režijným vedením Petry Tejnorovej a v choreografii Lucie Kašiarovej vznikol medzinárodný projekt, ktorého spolutvorcami sú umelci nad šesťdesiat rokov zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Poľska i Nemecka.
Inscenovanie feministickej drámy v čase, keď aj v našej krajine obchádza diskusiu o ľudských právach tieň silnejúceho konzervativizmu (dokonca sa hovorí o akejsi „kultúrnej vojne“), je mimoriadne potrebné. Preto je vždy potešujúce, keď sa v repertoári divadla objaví hra od autorky, ktorej poetika a východiská sú explicitne feministické.
„Closer – hra o láske, sexe a a iných zločinoch zaradila Patricka Marbera medzi popredných dramatikov svojej generácie,“ napísal kritik z The Independent on Sunday po jej premiére. S odstupom takmer sedemnástich rokov môžeme skonštatovať, že sa Marberovi úspech jeho dvoch prvých hier Dílerova voľba a Closer doposiaľ nepodarilo zopakovať.
Životný štýl, názory a inšpirácie slovenskej kultúrnej inteligencie z obdobia normalizácie nám nie sú ešte také vzdialené. Mnohí si ju pamätajú a aktívne ju prežívali, mladšia generácia o nej len počúva, ale historky rodičov a známych dokážu kaviarenskú bohému vykresliť v nemenej živých farbách, ako vlastná pamäť.
Obezita je vážny problém. V súčasnosti je považovaná priam za novú civilizačnú chorobu. Sťažuje bežný, pracovný, ale aj partnerský život ľudom, ktorí ňou trpia. Vyvoláva celý rad rôznych reakcií okolia, ovplyvneného pretrvávajúcim kultom tela a krásy či jednoducho diktátom módy. Táto téma nie je cudzia ani slovenským divadelníkom a divadelným divákom. Spomeňme napr. vlaňajšiu inscenáciu hry Neila LaButa Tučné prasa v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, viackrát ju nepriamo načrtli vo svojich inscenáciách aj v divadle GUnaGU. Autor a režisér Viliam Klimáček sa ale rozhodol pozrieť na obezitu iným, pre tvorbu GUnaGU príznačným pohľadom.
Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom.
Divadlo Aréna patrí k scénam, ktorých dramaturgia sa nedá pomenovať jednotnou líniou či smerovaním. Rôznorodosť titulov, režijných spoluprác a zároveň poetík či aj hereckého obsadenia vytvára pestrú divadelnú mozaiku. Aréna sa totiž nebojí riskovať, nepodceňuje diváka a s každou inscenáciou sa snaží klásť otázky.
Uvedenie opusu z tvorby Richarda Wagnera v roku jeho dvojstých narodenín sa od prvej národnej opernej scény očakávalo celkom samozrejme. No podobne ako v prípade rovnakého výročia Wagnerovho talianskeho rovesníka Giuseppeho Verdiho, aj dramaturgická voľba Lohengrina zaváňa ľahkým alibizmom a poškuľovaním po ceste ľahšieho odporu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.