Inscenovanie feministickej drámy v čase, keď aj v našej krajine obchádza diskusiu o ľudských právach tieň silnejúceho konzervativizmu (dokonca sa hovorí o akejsi „kultúrnej vojne“), je mimoriadne potrebné. Preto je vždy potešujúce, keď sa v repertoári divadla objaví hra od autorky, ktorej poetika a východiská sú explicitne feministické.
„Closer – hra o láske, sexe a a iných zločinoch zaradila Patricka Marbera medzi popredných dramatikov svojej generácie,“ napísal kritik z The Independent on Sunday po jej premiére. S odstupom takmer sedemnástich rokov môžeme skonštatovať, že sa Marberovi úspech jeho dvoch prvých hier Dílerova voľba a Closer doposiaľ nepodarilo zopakovať.
Životný štýl, názory a inšpirácie slovenskej kultúrnej inteligencie z obdobia normalizácie nám nie sú ešte také vzdialené. Mnohí si ju pamätajú a aktívne ju prežívali, mladšia generácia o nej len počúva, ale historky rodičov a známych dokážu kaviarenskú bohému vykresliť v nemenej živých farbách, ako vlastná pamäť.
Obezita je vážny problém. V súčasnosti je považovaná priam za novú civilizačnú chorobu. Sťažuje bežný, pracovný, ale aj partnerský život ľudom, ktorí ňou trpia. Vyvoláva celý rad rôznych reakcií okolia, ovplyvneného pretrvávajúcim kultom tela a krásy či jednoducho diktátom módy. Táto téma nie je cudzia ani slovenským divadelníkom a divadelným divákom. Spomeňme napr. vlaňajšiu inscenáciu hry Neila LaButa Tučné prasa v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, viackrát ju nepriamo načrtli vo svojich inscenáciách aj v divadle GUnaGU. Autor a režisér Viliam Klimáček sa ale rozhodol pozrieť na obezitu iným, pre tvorbu GUnaGU príznačným pohľadom.
Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom.
Divadlo Aréna patrí k scénam, ktorých dramaturgia sa nedá pomenovať jednotnou líniou či smerovaním. Rôznorodosť titulov, režijných spoluprác a zároveň poetík či aj hereckého obsadenia vytvára pestrú divadelnú mozaiku. Aréna sa totiž nebojí riskovať, nepodceňuje diváka a s každou inscenáciou sa snaží klásť otázky.
Inscenácia Divadla Kontra zaujme najskôr myšlienkou transformovať Shakespearovu tragédiu na monodrámu. Núka sa hneď viacero možností, ako drámu preonačiť, resp. uhlov pohľadu, z ktorých možno príbeh rozprávať.
Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin.
Príbeh Dürrenmattovej modelovej drámy je jednoduchý. Mesto Güllen je Bohom, svetom a peniazmi zabudnuté miesto. Prežíva v ňom posledných pár obyvateľov, ktorí nemajú dostatok síl, aby sa za prácou, a teda aj lepším životným postavením rozhodli odcestovať. Do tohto mesta prichádza miliardárka, ktorá tu kedysi vyrastala.
Inscenovanie či interpretovania klasických divadelných textov patrí medzi povinnú súčasť študijných plánov každej divadelnej školy. Tragédia Williama Shakespeara Macbeth z repertoáru Divadla Lab dostala od jej tvorcov podnadpis Hra o bastardoch. Režisér Tomáš Procházka ním podčiarkol, že sa pokúsi do hry vstúpiť výraznejšou interpretáciou, možno aj v duchu repliky „Now, gods, stand up for bastards!“ z Kráľa Leara.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.