Interpretácie klasiky boli obľúbené najmä v časoch, keď sa nedalo vypovedať nič priamo. Zlatý fond slovenskej drámy predstavoval únik z dramaturgickej bezvýchodiskovosti, a inscenácie, ktoré na základe neho vznikali, často svojou hravosťou zatierali sivé kontúry nudného realizmu.
Dramaturgia Divadla Malej scény STU sa rozhodla prinášať na svoje javisko tituly málo hrávané alebo málo známe. Prvýkrát uviedla na slovenskú scénu aj dramatizáciu Dostojevského novely Večný manžel v preklade Anny Kostolanskej.
Na svete pravdepodobne neexistuje populárnejší šport, než je futbal. Hra, ktorú dnes už možno považovať za svetový fenomén, spája ľudí na celom svete. Podľa štatistiky FIFA (Fédération internationale de football association), ktorá združuje vyše dvesto národných futbalových zväzov, bolo v roku 2000 na svete 265 miliónov registrovaných hráčov a hráčok tohto športu.
V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.
Barbier zo Sevilly je nepochybne najpopulárnejšou a najhranejšou operou Gioacchina Rossiniho. Momentálne v celosvetových tabuľkách uvádzania figuruje na siedmom, kým ďalšia zo skladateľových opier Cenerentola až na 28. mieste. Či je Barbier ako opera oproti Beaumarchaisovej pôvodine dielom, ktoré menej útočí na šľachtické móresy, aj najlepšou operou Labute z Pesara (ako nazývajú Rossiniho), je už sporné.
Inscenácia Fajčiarky a spasiteľky bezpochyby patrila medzi najlepšie inscenácie, ktoré študentské divadlo Lab uviedlo v sezóne 2012/2013. Kvalita, ktorú je namieste priznať hneď na začiatku recenzie, bola výsledok šťastnej kombinácie vhodne zvoleného súčasného a rezonujúceho textu, výraznej osobnosti skúseného režiséra, výborných hereckých výkonov a v neposlednom rade aj výtvarnej zložky, ktorá bezpochyby presahovala bežnú úroveň študentských inscenácií.
Nemecká dramatička Dea Loher je na slovenských profesionálnych javiskách autorkou málo známou. Ani inscenácie predchádzajúce Modrofúzovi v MD Žilina jej nepomohli „preraziť“, čomu zaiste napomáha i, u nás málo vyhľadávaná, nemilosrdná a pesimistická poetika jej hier.
Spišské divadlo sa v novom roku nechalo inšpirovať ruskou klasikou. Na javisko uviedli časť príbehov Alexeja Tolstého z knižky Zlatý kľúčik. Tolstého detská knižka rozpráva príbeh o drevenej bábke Buratinovi a o jej veľkých dobrodružstvách. Známy príbeh pre divadlo upravila a zároveň zrežírovala Dana Turanská.
Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí otvorilo sezónu 2012/2013 inscenáciou pre deti. Uviedli hru poľskej autorky Marty Guśniowskej Dobrú chuť, Vlk! Mimoriadne plodná a v súčasnosti v stredoeurópskom priestore hojne uvádzaná dramatička už nie je neznáma ani u nás. Dve jej hry uviedli v košickom Bábkovom divadle: O bračekoch, sestričkách svätého Františka (2011) a v aktuálnej sezóne O rytierovi bez koňa (2012).
Študenti a študentky VŠMU po rokoch znova objavili takmer zabudnutý a málo využívaný priestor Burkovne v pivnici budovy VŠMU na Ventúrskej ulici. Tento špecifický priestor v sezóne 2011/2012 vynikajúco využila režisérka Zuzana Galková v inscenácii Vĺčik, ktorá určite patrila medzi najlepšie inscenácie vtedajšej sezóny.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.