Dramaturgia Štátneho divadla Košice už niekoľko sezón robí záslužnú výchovno-edukačnú prácu, keď do repertoáru divadla včleňuje slovenskú dramatiku. Po Tajovského „Ženskom zákone“ a Králikovom „Trasovisku“ siahla tentoraz po veselohre, dnes už klasike dvadsiateho storočia, Júliusa Barča-Ivana a jeho titule "Mastný hrniec".
Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online. V terajšej tvorbe S. Štepku však možno badať isté zmeny.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 183. premiéru inscenáciu Čintet alebo more na konci sveta. Pre čitateľov diel tohto slovenského literáta a kazateľa Cirkvi bratskej je to názov známy, pre nezainteresovaného tajomný. Inscenácia určená deťom má rovnomenný názov ako Pastirčákova knižka, plná fantázie, tajomstva a filozofického posolstva autora.
Autorská inscenácia Václava Púčika Trik Trejsy vznikla na motívy známeho detektívneho komiksu s hlavnou postavou Dicka Tracyho. Hoci nejde o myšlienkovo náročný titul, je nutné inscenácii prisúdiť kvality, ktoré v rámci divadelných produkcií „na odreagovanie“ rozhodne má. Inscenácia predovšetkým zachováva s patričnou dôslednosťou estetiku americkej detektívky tridsiatych rokov, a to po všetkých stránkach, čím vytvára divácky atraktívnu muzikálovú šou.
Štúdio tanca Banská Bystrica ešte stále funguje v provizórnych priestoroch ARTkina. Plytké a do šírky natiahnuté javisko sa nachádza pred nariaseným čiernym zamatom, za ktorým je premietacie plátno. Tanečníci spolu s ďalšími tvorcami si ešte dosť dlhý čas počkajú na regulárny, konkurencieschopný scénický priestor. Je zázrak, že v takýchto neprofesionálnych podmienkach ešte stále vznikajú tanečné projekty.
Život profesionálneho tanečníka pohybujúceho sa v oblasti súčasného tanca na Slovensku nie je jednoduchý. Scény ponúkajúce metafyzickejšie a abstraktnejšie projekty v oblasti súčasného tanca stoja na samom okraji javiskových umení. Dve desaťročia po „nežnej“ takéto interdruhové divadlá musia dennodenne bojovať o svoje profesionálne prežitie aj napriek tomu, že umelecky potvrdili svoju opodstatnenosť a nevyhnutnosť pri formovaní pôvodnej divadelnej estetiky 21. storočia.
Pripraviť dobrú divadelnú rozprávku je umenie, o to viac, ak dramaturgia neponúka klasický titul zo Zlatého fondu rozprávok. Mohli sme sa o tom presvedčiť nie raz a na mnohých slovenských scénach. Prilákať malého diváka do divadla na súčasnú autorskú rozprávku sa tentoraz odhodlali v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Čas im prial, veď tzv. mikulášske či predvianočné predstavenia sú pre prevádzku azda tie najvďačnejšie.
Vagína monológy autorky Eve Ensler sú zborníkom prepisov rozhovorov, úvah, štatistických údajov a faktov z histórie na tému vagíny a ženskej sexuality. Text sa snaží odtabuizovať a, v dobrom slova zmysle, provokovať spoločnosť k otvoreniu prehliadaných tém. Vagínu používa autorka ako symbol ženstva a ženskosti v intenciách modernej feministickej filozofie – v snahe definovať ženu ako jedinečnú bytosť a nie ju porovnávať s mužom.
Na prednej strane listu stojí: „Načo by sme robili bulletin, keď každý vie, kto je Martin Huba, Anton Pavlovič Čechov a kto sú Tri sestry.“ Zadná strana bieleho listu - bulletinu tak pozostáva len z mien tvoriacich študentskú inscenáciu Tri sestry uvedenú v Divadle LAB. Prvým a prvoradým je meno profesora Martina Hubu, ktorý je nielen režisérom inscenácie, ale aj pedagógom práve absolvujúceho ročníka. Kusé a oprostené informácie vyvolávajú dôveru, založenú na overenej kvalite, a budúci divák tento sebavedomý minimalizmus považuje za adekvátny.
Dramatik Miro Gavran napísal ďalšiu hru, v ktorej dominujú „pikantné“ témy mužsko-ženských vzťahov – v Pandorinej skrinke vytvoril trojuholník dvoch mužov, jednej ženy a príbeh, ktorý nie je zvláštny takmer ničím, iba ak svojou každodennosťou. Gavran nevytvára charaktery, pracuje s typmi a nenamáha sa ani so zálpletkou - ide o remeselne zručne napísanú konverzačku. Otázna je však javisková interpretácia režiséra Ladislava Kočana, ktorý Pandorinu skrinku naštudoval vo svetovej premiére.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.