(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2006/2007

Nikolaj Koljada: Sliepka

Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.

LAKOMEC NA PALUBE!

Každého režiséra lákajú veľké opusy zlatého fondu dramatickej literatúry. A ak hovoríme o zlate nemožno si nespomenúť na Lakomca Jeana Baptisa Poquelina Moliera. Táto hra nestráca svoju údernosť ani po tristo štyridsiatich rokoch. Dramatik pranieroval chamtivosť a hrabivosť bez ohľadu na vek a stav kritizovaného. Je to sled akcií a reakcií, ktoré vyprovokovala láska – k peniazom, respektíve chorobná závislosť na nich.

KVALITNÁ GROTESKA S NEČAKANE ABSURDNÝM KONCOM

Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya.

Utekajte, slečna Nituš!

Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.

SCHILLER AKO PANOPTIKUM

Friedrich Schiller, básnik, dramatik stojaci na rozhraní klasicizmu a romantizmu, je dôkladný autor. Všetko, čo chce povedať, povie. Všetko, čo chce ukázať, ukáže. V čase vzniku jeho občianskej tragédie v piatich dejstvách (1784) výhodou bolo, že to bola hra pre inscenátorov i publikum zrozumiteľná, jasná až priezračná.

PREŠOVSKÉ ZMŔTVYCHVSTÁVANIE

Nešťastná nedomyslená administratívna reforma, ktorá v rokoch 1996 – 1999 zlúčila košické Štátne divadlo a prešovské Divadlo Jonáša Záborského do jednej inštitúcie – Východoslovenského štátneho divadla – pomaly zapadá prachom zabudnutia. A nemala by. Ukázalo sa totiž, že nepodarený experiment takmer zlikvidoval prešovské divadlo, osobitne jeho činohernú časť. Pravda, ani ďalší vývin po roku 1999 nebol, a nie je prechádzkou po ružových záhradách.

Go to Top