… A STROJ OŽIL!
Text hry dramatika Heinera Müllera, Hamletmachine, len ťažko možno nazvať klasickou divadelnou hrou. Po prvom prečítaní hry, je priam trufálé myslieť si, že by sa dala inscenovať v intenciách psychologického realizmu.
Text hry dramatika Heinera Müllera, Hamletmachine, len ťažko možno nazvať klasickou divadelnou hrou. Po prvom prečítaní hry, je priam trufálé myslieť si, že by sa dala inscenovať v intenciách psychologického realizmu.
Inscenácia pre deti Janko a Marienka alebo Čokoládová chalúpka má vyslovene rodinnú atmosféru. Je určená divákom od 4 rokov, no dokáže očariť aj dvojnásobne staršie deti, ich rodičov, ba aj starých otcov a staré mamy. Rodinná atmosféra vládne nielen v hľadisku, ale aj na javisku. Veď všetci štyria účinkujúci sú spojení príbuzenskými väzbami.
Odjakživa k detskému svetu patrili zvieratká a tak sa s nimi ako hrdinami príbehov stretávame aj v umení. V ostatnom čase sa objavujú v tzv. rodinných formátoch, a ich tvorcovia sú neraz renomované osobnosti literatúry, filmového priemyslu či divadla.
Menovanie Petra Dvorského na čelo operného súboru Štátneho divadla v Košiciach sprevádzala už v minulej sezóne nemalá miera zvedavosti a očakávania. Súbor sa zmietal v dlhodobej kríze, bol personálne poddimenzovaný, dramaturgicky nevyhranený, skrátka opera sa vytrácala z povedomia Košičanov. Nástup známej a populárnej osobnosti skutočne zapôsobil mobilizačne.
Inscenácia Revízora v Mestskom divadle v Žiline sa dostala do zaujímavých kontextov a súvislostí uplynulej divadelnej sezóny. Okrem Žiliny sa Revízor inscenoval aj v Prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča. Rovnako ako prešovský Revízor vypovedal svojou aktualizáciou o pocitoch bežného Prešovčana žijúceho mimo centrum diania, aj žilinský sa zaradil svojim posunom a výraznou úpravou k dielam s aktualizačnými tendenciami.
Bábkové divadlo je často nesprávne spájané s produkciou pre deti a mládež. Je síce pravda, že sa väčšinou zameriava na rozprávkovvé texty či motívy, avšak nie je striktne dané, že nie sú určené aj pre staršieho, respektíve dospelého diváka.
Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/.
Poznáte to? Jedného dňa oznámi prevádzka divadla, že na tie dramaturgicko – režijné výboje, ktoré nemajú svojho adresáta, odmietajú chodiť škôlky a pre školopovinné deti prvých ročníkov sú predstavenia zasa naivné. Hrozí pokles návštevnosti. Čo teraz?
Každý, kto študuje materiály z ostatného pätnásťročia činnosti činohry DJZ Prešov musí zaznamenať šokujúci fakt: za spomínané obdobie sa na poste riaditeľa vystriedalo deväť osôb; signalizuje to nestabilnú, neustále sa meniacu personálnu politiku divadla. Čosi podobné prebiehalo aj na poste šéfov činohry – desať persón.
Uplynulá sezóna 2006/2007 ambiciózneho baletného súboru Štátneho divadla Košice sa celá niesla v znamení „veľkého mága košického baletu“, ako bol v bulletine označený jeho riaditeľ, Ondrej Šoth, ktorý sa podpísal pod všetky premiéry tejto sezóny ako choreograf, režisér a libretista. Výber jednotlivých titulov prezentoval široký diapazón jeho tvorby a tvorivú invenčnosť, ktorá ho radí v súčasnosti k reprezentačnej špičke slovenskej choreografickej tvorby.