V Bratislavskom bábkovom divadle sa už dlhšiu dobu nedá hovoriť o dramaturgickej línii. Výber titulov sa zdá byť náhodný, výber režisérov tiež. Za dlhým a lákavým názvom najnovšej inscenácie Barón Prášil alebo farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila sa však skrýva po viacerých stránkach nevyvážené javiskové dielo z kategórie „len aby bolo“.
Hra popredného súčasného nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, Eldorádo, sa zaoberá aktuálnym problémom našej spoločnosti, honbou za kariérou, kolotoč neustáleho workholizmu bez prestávky, zato však s príliš výraznými obeťami. Toto súkolie pracovného nasadenia, ktoré neustále zvyšuje svoje obrátky je nemilosrdné k nedodržiavaniu svojho tempa. Pri akomkoľvek zaváhaní, vyvedení z rytmu dochádza k neúspechu. Ten je však jedinec neschopný znášať, profesionálnu prehru rieši sebadeštrukciou, a to doslova.
Richard Strauss nepatrí medzi stálice slovenských operných scén. Skladateľovi najviac žičili roky dvadsiate a tridsiate, v januári 1929 dokonca v SND pohostinsky dirigoval inscenácie svojich opier Gavalier s ružou a Elektra. Po druhej svetovej vojne dostal (rovnako ako celá opera nemeckej jazykovej oblasti s výnimkou Mozarta a Beethovena) dištanc, ktorý prelomilo až naštudovanie Gavaliera s ružou (1958). Nasledovala Ariadna na Naxe (1966), Salome (1976) a Elektra (1980).
Debris Company sa predstavil bratislavskému publiku v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu premiérou autorského projektu: Ortopoetikum, ktorú uviedla Stredoeurópska nadácia v rámci projektu „Súčasný tanec pod pyramídou.“
Ján Štrbák (1972) ukončil štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Jeho meno je späté so združením pre nezávislé divadlo STROMY. Po krátkom období v slobodnom povolaní sa stal prodekanom Divadelnej fakulty VŠMU, no vo svojej divadelnej činnosti naďalej pokračuje.
Divadlo West sa prezentuje „výhodou“, že nemá stály súbor, a preto môže divákom prezentovať hry v podaní umelcov z rôznych divadiel. Zaujímavé je, že inscenácie sa od seba veľmi nelíšia, väčšinou ide o situačné komédie svetových dramatikov.
Žilinské divadlo venuje osobitú pozornosť pôvodnej dramatickej tvorbe. Od roku 2005 uvádza každú sezónu víťaznú hru zo súťaže ARTÚR, ktorej je iniciátorom (spoločne s Divadelným ústavom) a dlhodobo dostávajú priestor aj autori z domáceho divadelného prostredia.
Bola to kedysi veľmi slávna hra. Po tom, čo mala roku 1921 premiéru v pražskom Národnom divadle (zakrátko aj v SND v Bratislave) sa rozletela do sveta. Keď Karel Čapek písal svoje dielo R.U.R. (Rossum´s universal robots) netušil, že príde atómová bomba, neviditeľné lietadlá, internet, mobilné telefóny či klonovanie. Netušil, koľko vynálezov zrýchli život, zvýši prosperitu a predsa... A predsa neodstráni zo života planéty hlad, vojnu, choroby, nespravodlivosť, náboženský či ideologický fanatizmus. No prinajmenšom tušil, že s našou modrou planétou sa čosi deje, že človek – koruna tvorstva – systematicky pracuje na svojej záhube.
Ak chceme podrobnejšie posúdiť prínos najnovšieho príspevku Novej scény pre hľadanie súčasnej podoby slovenského hudobno-zábavného divadla, nezaškodí stručne pripomenúť niektoré základné limity tohto divadelného druhu v celej našej divadelnej kultúre.
Autor sa v tom istom bulletine vyznáva, že sa pri písaní hry dosť trápil. Napriek tomu je jeho text napísaný ľahkou rukou, so zmyslom pre humor, paradoxy i bonmoty. Naozaj „jemná groteska“, ako to nazval sám
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.