V Bratislavskom bábkovom divadle sa už dlhšiu dobu nedá hovoriť o dramaturgickej línii. Výber titulov sa zdá byť náhodný, výber režisérov tiež. Za dlhým a lákavým názvom najnovšej inscenácie Barón Prášil alebo farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila sa však skrýva po viacerých stránkach nevyvážené javiskové dielo z kategórie „len aby bolo“.
Hra popredného súčasného nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, Eldorádo, sa zaoberá aktuálnym problémom našej spoločnosti, honbou za kariérou, kolotoč neustáleho workholizmu bez prestávky, zato však s príliš výraznými obeťami. Toto súkolie pracovného nasadenia, ktoré neustále zvyšuje svoje obrátky je nemilosrdné k nedodržiavaniu svojho tempa. Pri akomkoľvek zaváhaní, vyvedení z rytmu dochádza k neúspechu. Ten je však jedinec neschopný znášať, profesionálnu prehru rieši sebadeštrukciou, a to doslova.
Richard Strauss nepatrí medzi stálice slovenských operných scén. Skladateľovi najviac žičili roky dvadsiate a tridsiate, v januári 1929 dokonca v SND pohostinsky dirigoval inscenácie svojich opier Gavalier s ružou a Elektra. Po druhej svetovej vojne dostal (rovnako ako celá opera nemeckej jazykovej oblasti s výnimkou Mozarta a Beethovena) dištanc, ktorý prelomilo až naštudovanie Gavaliera s ružou (1958). Nasledovala Ariadna na Naxe (1966), Salome (1976) a Elektra (1980).
Debris Company sa predstavil bratislavskému publiku v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu premiérou autorského projektu: Ortopoetikum, ktorú uviedla Stredoeurópska nadácia v rámci projektu „Súčasný tanec pod pyramídou.“
Divadlo West sa prezentuje „výhodou“, že nemá stály súbor, a preto môže divákom prezentovať hry v podaní umelcov z rôznych divadiel. Zaujímavé je, že inscenácie sa od seba veľmi nelíšia, väčšinou ide o situačné komédie svetových dramatikov.
Žilinské divadlo venuje osobitú pozornosť pôvodnej dramatickej tvorbe. Od roku 2005 uvádza každú sezónu víťaznú hru zo súťaže ARTÚR, ktorej je iniciátorom (spoločne s Divadelným ústavom) a dlhodobo dostávajú priestor aj autori z domáceho divadelného prostredia.
Ján Štrbák (1972) ukončil štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Jeho meno je späté so združením pre nezávislé divadlo STROMY. Po krátkom období v slobodnom povolaní sa stal prodekanom Divadelnej fakulty VŠMU, no vo svojej divadelnej činnosti naďalej pokračuje.
Bola to kedysi veľmi slávna hra. Po tom, čo mala roku 1921 premiéru v pražskom Národnom divadle (zakrátko aj v SND v Bratislave) sa rozletela do sveta. Keď Karel Čapek písal svoje dielo R.U.R. (Rossum´s universal robots) netušil, že príde atómová bomba, neviditeľné lietadlá, internet, mobilné telefóny či klonovanie. Netušil, koľko vynálezov zrýchli život, zvýši prosperitu a predsa... A predsa neodstráni zo života planéty hlad, vojnu, choroby, nespravodlivosť, náboženský či ideologický fanatizmus. No prinajmenšom tušil, že s našou modrou planétou sa čosi deje, že človek – koruna tvorstva – systematicky pracuje na svojej záhube.
Ak chceme podrobnejšie posúdiť prínos najnovšieho príspevku Novej scény pre hľadanie súčasnej podoby slovenského hudobno-zábavného divadla, nezaškodí stručne pripomenúť niektoré základné limity tohto divadelného druhu v celej našej divadelnej kultúre.
Autor sa v tom istom bulletine vyznáva, že sa pri písaní hry dosť trápil. Napriek tomu je jeho text napísaný ľahkou rukou, so zmyslom pre humor, paradoxy i bonmoty. Naozaj „jemná groteska“, ako to nazval sám
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.