Čo sa skrýva pod perinou?

Autor konceptu a režisér: Peter Kuba
Výtvarné riešenie: Zuzana Hlavatá
Hudba: Katarína Baranová
Účinkujú: Simona Martináková, Adela Mojžišová, Radoslav Kianica
Premiéra 12. 5. 2013 v Divadle Ludus v Bratislave
Nová inscenácia divadla Ludus Pod Perinou je určená tým najmenším deťom v predškolskom veku. Je preto absolútne imaginatívna, hravá, bez slov a interaktívna. Nebuduje dej ani situácie, nemá roly či charaktery. Detského diváka sa snaží osloviť prostredníctvom klauniády, ktorá síce nie je technicky vycibrená ani náročná, avšak pre deti je ohromne zábavná a ohurujúca. Okrem slov tu nenájdeme ani výrazný hudobný komponent, len občasné komické zvuky.
V úvode si síce deti sadajú do hľadiska divadelnej sály, avšak hneď za nimi prídu herci, vyzúvajú ich z topánok a volajú ich na javisko, kam sa vchádza cez biely rám dverí, postavený na kraji javiska. To je pokryté bielou plachtou, ktorá začne akoby dýchať – počujeme zvláštne zvuky, pripomínajúce nádych a výdych, a zároveň sa plachta začína zdvíhať zo zeme a vytvára akýsi stan, ktorý zaberá celú plochu javiska. Práve tento stan sa stáva dejiskom predstavenia. Pripomína obrovskú perinu, a práve „pod perinou“ sa odohráva aj fantastická klauniáda. Prečo práve pod perinou? Je to miesto, kde detská duša zažíva najčastejšie výlety do vymyslených svetov. Je to miesto tajomstva, snenia i bdenia, miesto, ktoré dodáva príjemný hrejivý pocit záhady, no zároveň i s odtieňom dobrodružstva, ktoré je spojené s predstavami dieťaťa a strachom z tmy. Kto sa do stanu bojí vstúpiť, môže si predstavenie pozrieť na obrazovke, ktorá premieta aktuálne snímané predstavenie pre divákov v hľadisku.
Deti v stane „pod perinou“ sedia na zemi, poduškách či vakoch na sedenie a v strede stanu sa odohráva predstavenie, taktiež medzi perinami a poduškami. V celkom bielom prostredí pod plachtou je teda veľmi farebný svet, plný podušiek a perín najrôznejších tvarov a farieb. Celkový dojem je veľmi útulný, deti sa tu uvoľňujú ako pri hre v škôlke či doma, voľne sa prechádzajú po priestore, ležia, sedia, radostne tlieskajú či kričia. No zasahujú i do diania uprostred scény, často vstupujú do hereckej akcie, dotýkajú sa hercov, lozia po nich a robia všetko to, čo zvyknú robiť rozjašené deti. Herci sú ale na takéto reakcie pripravení. Hoci nie je inscenácia priamo interaktívna a nepočíta so zapojením detských divákov, má priestor pre improvizáciu a nijak rušivo nepôsobí ani, keď herci nežne svojich „fanúšikov“ vytesňujú z hracej plochy.
Odev hercov (Adela Mojžišová, Simona Martináková, Radoslav Kianica) odkazuje k žánru ľahkej detskej klauniády. Zjednocujúcim prvkom sú pásikavé tričká, široké nohavice a traky. Zo stropu stanu visí na motúziku zavesený naťahovací detský kolotoč. Vždy, keď ho herci natiahnu, začne sa im hrozne zívať a pomaly idú spať. V posteli sa dejú rôzne komické situácie – herci si v spánku kradnú perinu či vankúše, okopávajú sa zo sna, prevaľujú cez seba, chrápu a pískajú – skrátka všetko, čo deti veľmi dobre poznajú, či už od seba, alebo od svojich rodičov. Komická hyperbola týchto situácií v spojení s istou (detským divákom vnímanou) intimitou priestoru postele sú spúšťačom nekonečného radostného smiechu a potreby vliezť si do postele za hercami.
Veľmi obľúbeným je aj výstup, v ktorom dve herečky robia zle spiacemu Kianicovi. Rôzne ho šteklia pod nosom, aby si kýchol, zapchajú mu nos, aby sa nemohol nadýchnuť a podobne. Vždy, keď sa prekvapený herec zobudí, dievčatá sa skryjú a diváci sa mu snažia zo všetkých síl ukázať, kde sa nezbednice schovávajú.
Mnohé skeče vychádzajú z komického potenciálu rôznych telesných deformácií. Jedna herečka strká ruku pod obrovskú perinu a na jej druhom konci druhá herečka spod periny naopak svoju ruku vystrkuje – z pohľadu diváka to vyzerá, akoby ruka mala niekoľko metrov. Herci robia aj rôzne grimasy, škúlia, dávajú svoje telo do neprirodzených, a preto komických polôh. V jednom momente sa začnú hrať s nevládnym telom jednej herečky – hrajú sa s jej rukami, rôzne jej nastavujú tvár do grimás, modelujú ju ako plastelínu. V inom momente si jazykom v ústach vypúlia jedno líce a vytvoria tým dojem, že majú v ústach nejaký objekt. Chcú ho prehltnúť, ale nezbedná vec sa vždy vráti do úst.
Iné časti predstavenia sú postavené skôr na mechanickosti, neprirodzenosti pohybu. Herečka akoby zamrzne v jednej polohe a začne sa prevaľovať zo strany na stranu ako naťahovacia hračka. Tento gag je sprevádzaný zvukmi, ktoré vydávajú hračky na kľúčik. Pod perinou je aj metronóm, ktorý keď sa zapne, začnú herci mechanicky pochodovať, ako hračkárski vojačikovia. Vzpriamene, trhane, drevene a s falošne dôležitým výrazom v tvári. Metronóm neskôr udáva aj tempo žonglérskym výstupom alebo výstupom, v ktorých si navzájom herci hádžu podušky, chytajú ich a tak ďalej. Je tu aj výstup, ktorý karikuje ľudové klobúkové tance – každý z hercov má na hlave podušku, ktorú si vymieňa s partnerom presne tak, ako je to v tradičných tancoch.
Trochu sofistikovanejšie sú výstupy s červeným svetielkom, klasické číslo všetkých klaunov. Jednoduchý trik, pri ktorom má herec v ruke svetielko, ktoré môže rýchlo zapínať a vypínať, vytvára dojem, že svetielko si rôzne pohadzujú, prehĺtajú a pod. V inscenácii Pod Perinou si z neho okrem toho odlamujú, čím sa svetielko v rukách hercov znásobuje, ujedajú z neho, no svetielko im vylieta z úst zase rovno do ruky. Taktiež rôzne prechádza časťami tela, čo je pre deti obzvlášť komické – svetielko môže do tela vstúpiť nosom a vyletieť zase ústami a podobne.
Počas celej inscenácie sú na zemi tri modré bubienky, na ktorých sú namaľované biele pierka. Od začiatku samozrejme pútajú pozornosť zvedavých detí, no ich zvedavosť herci uspokoja až na samom konci predstavenia. Okrem toho, že na bubnoch hrajú jednoduché rytmické melódie, používajú ich aj na tieňohru. Po úplnom zhasnutí svetla ich otáčajú a my zisťujeme, že majú v sebe žiarovku a že nemajú spodnú stenu. Stávajú sa teda akýmisi reflektormi, ktoré premietajú svetelné kužele na steny stanu. No a v kužeľoch svetla herci ukazujú jednoduché tieňohry, aké všetci poznáme od rodičov či starých rodičov. Rukami vytvárajú zvieratká, psa, vtáka či hada a iné. Deti, vydesené tmou a neznámymi pohyblivými tvarmi na stenách, spúšťajú ohromný krik, no nie je to krik zo strachu, ale zo vzrušenia z nepoznaného.
Celkovo sa svetlo a tma stávajú obľúbenou súčasťou inscenácie. Farba svetla sa mení v najrôznejších odtieňoch, od modrej, fialovej, cez červenú až po žltú. Takisto sa mení aj intenzita svetla od silného, cez tlmené až po úplnú tmu. Svetlo je ale nad strechou stanu, a teda všetky odtiene a práca s nimi sú tlmené bielym plátnom. Táto tlmenosť však dodáva útulnému priestoru stanu ešte vyššiu mieru intimity a uzavretosti.
V úvode som spomínala, že inscenácia je bez slov i bez hudby, avšak je pretkaná mnohými komickými zvukmi či pokusmi o rytmizáciu zvukov a vytvorenie akejsi jednoduchej hudby. Okrem už spomínaných bubienkov – reflektorov, prichádza v istom momente Radoslav Kianica s drumbľou a zahrá nám pár tónov. Jeho herecké partnerky ho dopĺňajú a robia zo svojich vlastných tiel hudobné nástroje – plieskajú sa v rytme po stehnách alebo po lícach otvorených úst, vydávajú jemné zvuky na podporenie melodickosti. Kianica postupne odkladá drumbľu a k improvizovanej melódii sa pripája pískaním.
Podtitul Inscenácia ľahšia ako pierko je naplnený aj na konci, keď si herci pofukujú malé pierko, neustále ho vyfukujú vyššie a vyššie a ono s krásnym pokojom, pomalosťou a gráciou padá k zemi. Svetlo sa zhasína a v tme, ktorá je doplnená prenikavým krikom detí, zmiznú herci. Tí už len asistujú pri „evakuácii“ stanu, keď sa vyfukuje, podobne, ako sa na začiatku nafukoval – pomaly, za zvukov, ktoré pripomínajú dýchanie, nám biela plachta padá na hlavy. Inscenácia je teda sledom gagov, výstupov bez nejakého prepojenia či logickej nadväznosti. Hoci nie sú výstupy ani technicky náročné, sú veľmi blízke detskému divákovi. Jednoduchá, veselá klauniáda ich rozosmieva a rozpútava fantáziu a vzájomnú hru. Najvýraznejšou kvalitou inscenácie je využitie priestoru „pod perinou“, ktorý naozaj pre deti pôsobí magicky a rozvíja ich predstavivosť. Zároveň je pre nich príjemnou pripomienkou tepla domova a je presným opakom divadelnej strojenosti, ktorá je pre detskú dušu neprirodzená.
Tatiana Brederová
publikované online 25. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.