Čo sa deje pozdĺž rieky

Mazlum Nergiz: Am Fluss/Pri rieke

Preklad: Martina Vannayová

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Scéna a kostýmy: Charlotte Pistorius

Hudba: Lens Kühleitner

Réžia: Christiane Pohle

Účinkujú: Jakub Rybárik, Richard Stanke, Maximilian Thienen, Iris Becher, Sofía Díaz Ferrer, Kaspar Locher

Premiéra 30. 11. 2024, Schauspielhaus Wien.

Na rozdiel od filmového priemyslu, kde sa koprodukcia viacerých krajín aj v našich končinách stáva čoraz častejšou umeleckou praxou, v slovenskom divadle je takáto forma spolupráce stále veľmi zriedkavá. Aj preto je výsledná inscenácia, ktorá z takejto kolaboratívnej akcie vzíde, u nás stále niečím očakávaným a divácky príťažlivým. Vzbudzuje nielen zvedavosť divákov, ale aj kritici venujú koprodukčným dielam väčšiu pozornosť ako bežnému premiérovému titulu.

A tak spojenie Činohry SND a viedenského súboru Schauspielhaus zaujalo ešte skôr, ako sme mohli inscenáciu vidieť na javisku Slovenského národného divadla. Pôvodná divadelná hra Mazluma Nergiza Am Fluss vznikla priamo pre túto príležitosť. Mazlum Nergiz (1991) sa narodil v Turecku, je spisovateľ a dramaturg, píše po nemecky prózu, eseje a divadelné hry. V súčasnosti pôsobí v divadelnom súbore Schauspielhausu ako manažér. Inscenácia Am Fluss mala premiéru v novembri 2024 vo Viedni a vo februári 2025 sa dvomi predstaveniami uviedla aj v Bratislave, v priestoroch štúdia Činohry SND.

Pôvodná hra Am Fluss sa rieke veľmi nepodobá – jej motivické línie nie sú jeden hlavný tok, ale viacero menších, tenších prúdov. Javisko je zaľudnené postavami, občas zahliadneme skupinku ľudí, ktorí pôsobia ako novodobý chór. Príbehy sú rozprávané v pomerne dynamickom tempe, znenazdajky nastupujú ďalšie postavy a ich príbehy, akoby vpadli na javisko a rýchlou kadenciou reči nás oboznamujú so svojimi teóriami, ale aj životnými osudmi. Nie je ľahké sledovať nástojčivý prúd hlasov, recepcia si vyžaduje aktívneho diváka, aby zo skrumáže na prvý pohľad chaotických prehovorov dokázal vyabstrahovať zmysluplné výpovede a vytušiť ich zmysel. Ešte ťažšie je vyznať sa v spleti postáv a dejových línií, pretože k inscenácii neexistuje bulletin (hoci sčasti ho môže zastúpiť dramaturgický úvod pred predstavením, aký sa odohral aj v Bratislave, pozn. aut.).

Nergiz vo svojom dramatickom texte vychádza z viacerých inšpiračných zdrojov – prvotným je reálny priestor pri Hudson River v New Yorku, kde prístav vytváral priestor „opusteného ostrova“, v 80. rokoch vychýreného ako miesto stretávania sa homosexuálov. Za menšie pridružené motívy, akési prítoky k hlavnému prúdu deja, možno považovať tri vložené príbehy. Tie vypovedajú o životoch osobností z minulosti – dalo by sa povedať, že známych, aj keď ich sláva je skôr relatívna a existuje aj možnosť, že sa o nich divák z inscenácie vlastne dozvedá prvý raz.

Richard Stanke ako Gordon Matta-Clark je predovšetkým oduševneným výstredným umelcom. Site-specific diela tohto amerického umelca, o ktorých sám hovorí ako o „anarchitektúre“, spočívajú v akte deštrukcie – jeho diela sú akési výrezy z budov, namiesto architektonickej stavby ho zaujímajú prázdne miesta, medzery, ruiny.

Okrem tejto postavy Stanke stvárňuje aj postavu – spomienku dávneho Christopherovho milenca Heinza, ktorý bol zavraždený v koncentračnom tábore. Spomienka, ktorú Christopher potrebuje vyrozprávať Danovi, je vlastne dosť kuriózna – Heinz bol v lágri testovačom obuvi značky Salamander. Počas druhej svetovej vojny výrobca tejto obuvi využíval väzenstvo na skúšanie odolnosti svojich výrobkov tak, že väzni boli nútení v nich behať a chodiť, čo niekedy znamenalo doslova podstúpiť pochod smrti, pretože testovanie mohlo dosiahnuť aj dĺžku 40 km, a na konci okrem úplného vyčerpania prišla smrť zastrelením. Týmto príbehom hra otvára otázku spolupráce obchodných značiek s totalitnými režimami, kolaborácie, ktoré sú dnes pre mnohých už dávno zabudnuté.

Herečka Schauspielhausu Iris Becher stvárňuje rakúskeho sexuológa Wilhelma Reicha. Režisérka Christina Pohle jej k plamennému monológu pridala nemenej horlivú pohybovú akciu – herečka sa snaží cez uzučkú dieru v plote nielen predniesť svoje teórie tak, aby strhla poslucháčov a presvedčila ich o svojej pravde, ale doslova pracuje na tom, aby zväčšila dieru a cez plot sa prepchala, a to aj navzdory fyzikálnym zákonom a faktu, že drevené latky sú naozaj veľmi úzke a v plote chýba len jediná.

Treťou postavou je umelkyňa Ana Mendieta (Sofía Díaz Ferrer), kubánska performerka, ktorá v roku 1985 tragicky vypadla z 33. poschodia. Či jej k tomu „dopomohol“ jej manžel, tiež umelec, alebo to bola samovražda, sa pravdepodobne už nikdy nedozvieme. Postava Mendiety pritom nie je v tejto hre náhodná – spája ju s ostatnými postavami priestor Greenwich Village, kde žila, tvorila i zomrela.

Treba spomenúť, že okrem ústrednej dvojice Christophera a Dana sú ostatné postavy v hre i v inscenácii modelované inak – ich herecké stvárňovanie nie je psychologizované, jednotliví herci skôr performujú akési úryvky z ich osudov. Herci a herečky, slovenskí aj rakúski, pritom zvládajú predviesť každý niekoľko postáv. No zároveň je režijný prístup znásobovania postáv znovu o niečo náročnejší pre diváka, ktorý sa namáhavo usiluje zorientovať sa v zmenách obsadenia a rýchlych strihoch.

Kým Stanke hovorí repliky svojich postáv (Gordon Matta-Clark, Heinz) po slovensky, Jakub Rybárik ako učiteľ matematiky Christopher k nám z javiska prehovára po nemecky. Zároveň má aj oveľa viac priestoru rozohrať svoju postavu – predstavuje jedného z dvoch mužov, ktorých túžba a osamelosť v jeden náhodný večer zaviedli na Christopher Street Pier, ostrov pri rieke Hudson. To, čo spočiatku vyzerá ako náhodný flirt, ktorý by mohol prerásť do rýchleho sexuálneho kontaktu, sa napokon vyvinie celkom inak. Dvojica Christopher a Dan (Kaspar Locher) sa zblíži tak, že si počas stretnutí navzájom rozpráva príbehy.

Jakub Rybárik stvárňuje Christophera civilne. Rovnako ako jeho všedné, každodenné, bezpríznakové kostýmovanie (nevýrazné tričko a džínsy), aj jeho herecké akcie sa realizujú cez veľmi umiernené výrazové prostriedky – typovo ho stelesňuje ako plachého, väčšmi introvertného muža, inteligentného a citlivého zároveň. Úvodná situácia, keď nadviaže kontakt s cudzím človekom na mieste, kde sa už len svojím výskytom akoby priznával k odlišnej sexuálnej orientácii, je preňho nekomfortnou udalosťou, a tú nám zrkadlí mimikou tváre i neistým držaním tela. (Treba pripomenúť, že v 80. rokoch sa vnímanie gayov stigmatizovalo aj kvôli kríze ochorenia AIDS, chorobe, ktorá sa medzi homosexuálmi šírila a nevedeli ju v tom čase liečiť – pohľad na sexuálne minority bol celkom iný, než aký máme dnes.) Celkom iné oduševnenie v dikcii, tvári i posturike u Rybárika vnímame počas toho, ako Danovi rozpráva o svojej dávnej, prvej láske. A podobne v závere, keď už anticipuje tragický Danov koniec, je z neho oddaný, vrúcny, až dojímavo starostlivý partner. Ten, ktorý našiel svoju životnú lásku a teraz o ňu príde – a bude to pravdepodobne už čoskoro…

Autorka výpravy Charlotte Pistorius si pre scénu zvolila výrazný, mnohoznačný a polyfunkčný prvok plota. Plot znamená vylúčený priestor, ohraničenie lokality ilegálneho miesta, kde sa homosexuáli stretávajú a zbližujú sa úchytkom, s odtienkom zakázaného. Ten istý plot však môže vytvoriť ilúziu spoločného intímneho priestoru, ktorý dvojicu pri výsostne osobných rozhovoroch oddeľuje od ostatného sveta a chráni ich zraniteľnosť a krehkosť. Vytvára im paradoxne pomyselný domácky, komorný pocit, akoby sa nachádzali v spoločnej izbe, kam majú prístup len oni dvaja. V obraze, kde sa príbeh dvojice láme do akejsi voľnej módnej prehliadky (aj tu sa núka dvojznačnosť: mólo Hudson River/módne mólo), ktorá plynulo prechádza do rave párty, sa plot ruší, otvára, aby sa miesto zväčšilo a rozšírilo – doslovne aj metaforicky. Takto roztvorené už javisko ostáva až do konca inscenácie. Okrem rave párty je na scéne celý čas mixpult a znie samplovaná hudba, miestami aj naživo hraná či spievaná. Scéna hedonistického pochodu – parade – navyše veľmi dobre funguje ako časť predstavenia, ktorá divákovi prináša určitú úľavu, potrebnú pred veľkým finále. Každý herec či herečka v ňom má vlastné sólo, počas ktorého vo vlastnom štýle prezentuje invenčný, hravý, farbami, tvarom i kombináciami hýriaci outfit.

Osudy ústrednej dvojice sú plné existenciálnej ťažoby, obaja si nesú v sebe veľmi temné, traumatické zážitky. Ich vyrozprávaním sa pomyselne očisťujú, no zároveň sa druhému partnerovi odhaľujú v celej svojej zraniteľnosti. Danovo tajomstvo je neprelomiteľný kruh domáceho násilia, páchaného tyranským otcom. Christopher rozpráva príbeh o svojom dávnom milencovi, ktorý bol kruto popravený. Christopher a Dan sú svojskými rozprávačmi tisíc a jednej noci – ako Šeherezáda si pomyselne predlžujú životy tým, že si vzájomne rozprávajú príbehy, a tak je to až do Danovej smrti.

Pre Činohru SND je tento titul nepochybne veľkou umeleckou výzvou, v ktorej obstála veľmi dobre. Hoci pred bratislavským publikom sa odohrali len dve predstavenia, i tak obohatili repertoár o súčasnú divadelnú hru, veľmi jednoznačne tlmočiacu morálne stanovisko. Jasne hovorí o tom, že potreby každého člena spoločnosti sú rovnako dôležité a oprávnené a nijaká odlišnosť nemôže človeka obrať o základné ľudské práva. Navyše, voľba zveriť rolu jedného z ústrednej dvojice Jakubovi Rybárikovi, ktorý s ľahkosťou zvládol odohrať svoj part v nemčine a zároveň nijako neochudobniť ani nuansovanie prežívania postavy, sa ukázala ako spoľahlivý a suverénny článok medzinárodnej spolupráce. Z opačnej strany, počas slovenského uvedenia bola citeľná podpora rakúskeho súboru Schauspielhausu, ktorý vnímal okolnosti Kultúrneho štrajku a solidaritou v tomto zaťažkávacom období dával nádej, že západ je smer, s ktorým naša kultúra môže rátať.