Čičvákov cirkus na Puntile je „ľudovou hrou“ o dnešných pomeroch

Bertolt Brecht: Pán Puntila a jeho sluha Matti

Réžia: Martin Čičvák

Preklad: Martin Kubran

Dramaturgia: Peter Himič

Scéna: Katarína Holková

Kostýmy: Katarína Holková

Hudba: Peter Tóth

Účinkujú:

Puntila: Marek Geišberg, a. h.

Matti, jeho šofér: Michal Soltész

Eva, Puntilova dcéra: Lívia Michalčík Dujavová

Sudca: Stanislav Pitoňák

Atašé: Martin Stolár

Advokát: Jakub Kuka

Vrchný, Tučný muž: Tomáš Diro

Pašeráčka: Alena Ďuránová

Lekárnička: Táňa Poláková

Kraviarka: Katarína Horňáková

Telefonistka: Henrieta Kecerová

Zverolekár, Ryšavec: Juraj Zetyák

Krpáň: František Balog

Robotník, Minister: Andrej Palko

Laina, kuchárka: Anikó Vargová, a. h.

Fina, slúžka: Janka Balková

Prepošt: Peter Cibula

Prepoštova: Adriana Ballová

Bertoltband: Peter Tóth, a. h., Gabriel Silvay, a. h., Ján Kopčák, a. h., Tomáš Beneš, a. h., Dominika Gurbaľová, a. h.

Premiéra: 9. február 2024, Národné divadlo Košice

Slovenské divadlá sa dramatikovi Bertoltovi Brechtovi už dlhšiu dobu akoby programovo vyhýbali. S výnimkou inscenácie Opera za tri groše z roku 2023 (Jókaiho divadlo v Komárne, réžia Sebestyén Aba) sa na našich javiskách takmer desať rokov neinscenoval žiaden text tohto nemeckého dramatika. Brecht ako dramatik, režisér a mysliteľ pritom patrí ku kľúčovým zjavom európskeho divadla. Na Slovensku sa tvorcovia s jeho poetikou, ale aj estetikou epického (rozumej dialektického) divadla vyrovnávali väčšinou ťažko – Brecht bol skrátka problém. V nemeckom prostredí patrí, naopak, k stále inscenovaným autorom a je považovaný za otca súčasného politického divadla, ktoré je aktivačné a spoločensky úderné.

Posledný rozruch na Slovensku vyvolala inscenácia Malomeštiakovej svadby v Slovenskom národnom divadle v roku 2013 (réžia – hosťujúci Slovinec Diego DeBrea) a o rok na to naskúšali Dobrého človeka zo Sečuanu herci Divadla z Pasáže v réžii Šimona Spišáka. Inscenácia Pán Puntila a jeho sluha Matti Národného divadla Košice v réžii hosťujúceho Martina Čičváka je teda aj rehabilitáciou vlažného vzťahu slovenských divadelníkov k tomuto tvorcovi. Zároveň dodajme, že aj úspešne hodenou rukavicou pre ostatné divadlá, ktoré oňho nejavia záujem.

Hra Pán Puntila… pôsobí na prvé prečítanie trochu nudne, zdĺhavo a uvravene. Vieme o nej, že žánrovo ide o ľudovú hru, že Brecht do nej umiestnil referencie na commediu dell’arte, jarmočné divadlo a hlavná postava dostala prirovnanie fínskeho Bakcha. Človeka požívačného, užívajúceho si, so sexuálnym apetítom, šťavnatým slovníkom, občas s nevyberanými spôsobmi, ale v stave triezvosti aj bezuzdne ničivého. Myšlienka hry vznikla počas Brechtovho exilu na fínskom vidieku u spisovateľky Helly Wuolijokiovej, ktorá dramatikovi farbisto opisovala príhody jej strýka Roopa. Brechtovi poskytla aj materiál svojej divadelnej hry a filmového scenára s názvom Princezná z píly, ktoré sa stali základom pre Pána Puntilu… Napriek bohatému diapazónu rôznorodých situácií a vzťahov, ktoré Brecht v hre načrtáva, celok pôsobí skôr nezáživne a niektoré výstupy dokonca až vykonštruovane a účelovo. Žiada si dobrý „grif“ ako na ňu. Ak by sa inscenovala ako anekdota či fraška, jej humor nevystačí na celovečernú inscenáciu. Ak by sa inscenovala s prílišným akcentom na jej socio-politický problém, čiže triedne rozdiely, zrejme by dnes vzbudzovala aj značnú nedôveru. Podobne by hru pochoval aj taký prístup, ktorý by sa sústredil na „estetickú lektúru“, čiže ukážkové predvedenie prvkov epického divadla.  

Režisér Martin Čičvák dobre vedel, že s „brechtovskými floskulami“ a jednotlivosťami si nevystačí. Dôverne sa oboznámil s Brechtovou tvorbou už v minulosti, keď u nás inscenoval napr. Dobrého človeka zo Sečuanu (Slovenské komorné divadlo Martin, 2000) či Matku Guráž a jej deti (SND, 2009). Vedel, že inscenovať Brechta znamená pristupovať k nemu komplexne a nerigorózne, čiže neinscenovať ho len ako estetický tvar pridŕžajúci sa princípov a postupov epického divadla, ale predovšetkým prostredníctvom tematickej interpretácie vytvoriť obraz o aktuálne žitej spoločenskej situácii, odkryť mechanizmy, ktoré v nej fungujú, avšak fungujú v konečnom dôsledku akosi nedobre, pomýlene, ba spoločensky škodlivo.

Navyše, Brecht bol dôsledný aj v kompozícii svojich hier. Dbal na detaily štruktúrujúce celok, pohrával sa s formou, narúšajúc psychologizujúce realistické a iluzívne postupy, ktoré považoval za falošné a zavádzajúce. Dômyselne ťažil z paradoxu, dialektiky vzťahov motivovaných vždy spoločensky, teda nie vnútorne (psychologicky či emocionálne). A nesmieme zabúdať ani na jeho vášeň k všetkému ľudovému, jarmočnému, grotesknému, ba až fraškovitému, no nikdy nie prvoplánovo lacnému. Toto všetko, súdiac podľa režisérovho vyjadrenia v bulletine k inscenácii, Čičvák nielenže vedel, ale s tým aj pracoval.

Príbeh hry je jednoduchý, založený na princípe komickej frašky, resp. ľudovej hry. Statkár Puntila je rozpoltená osoba. V opitosti sa uňho prejavujú stavy filantropie a spravodlivosti (je nepríčetný), no keď vytriezvie, správa sa k ľuďom naokolo ako rázny a necitlivý despota (je príčetný). Sluha a osobný šofér Matti je so svojím zdravým sedliackym rozumom Puntilovou protiváhou. Môžeme povedať, že kým Puntila je akcelerátorom všetkých situácií, Matti je ich katalyzátorom. Trpezlivo sprevádza svojho pána počas jeho ožranských záťahov, ale s nadhľadom a predvídavosťou znáša a usmerňuje aj jeho ataky (a tiež okolie) počas detoxikácie.

V slovenskej inscenačnej tradícii tejto hry sme sa väčšinou stretli s dôrazom na vzťah pána a sluhu a na komickosť situácií. Spoločenská rovina hry, ktorá by reagovala na aktuálne súdobé pomery, ostávala v úzadí. Výnimkou bola sčasti interpretácia Martina Porubjaka v martinskom divadle, ktorý pozmenil charakter Mattiho a záver hry. Sluha Petra Bzdúcha bol suverénny frajer v koženej bunde, ktorý využíva drobné príležitosti a prešľapy svojho zamestnávateľa vo svoj prospech a posúva situáciu postupne do svojich rúk. V pozmenenom závere hry sa už nelúči so svojím zamestnávateľom a jeho triedou, ale s jeho statkom a celou krajinou, ktorá mu bola len trenažérom pre ďalšie ciele.

V tomto smere je košická inscenácia zaujímavá, pretože posúva inscenačnú tradíciu ďalej. Režisér Martin Čičvák a dramaturg Peter Himič totiž do popredia nevystavili len dvojicu pán a sluha, zamestnávateľ a zamestnanec, ale sústredili sa aj na spoločnosť, ktorá ich obklopuje. Puntila je, povedané dnešným slovníkom, podnikateľ. K svojmu majetku však ešte prišiel tvrdou prácou, hoci najmä svojich zamestnancov. Vlastní početný dobytok, pílu, mlyn, pozemky, biele volvo. Na jednej strane sa obklopuje vplyvnými predstaviteľmi mesta, ako sú Sudca, Advokát či Prepošt. Na druhej strane ho to občas ťahá k obyčajným ľuďom (nazvime ich pracujúci ľud) a služobníctvu, ktorému môže rozkazovať, no môže sa na ich lojálnosť spoľahnúť. Ak sa mu znepáčia, pôjdu o dom ďalej. Puntila je liminálny človek. Ešte celkom nezabudol, odkiaľ prišiel, ešte sa celkom neodtrhol od svojich koreňov a pracujúceho ľudu (prosté ženy v ňom vzbudzujú erotické vášne), ešte stále sa v ňom ozýva čosi ako morálne a politické vedomie, aj keď v čase príčetnosti (za triezva) čoraz viac kontaminované kapitalistickými praktikami. Spojenie s najvyššími politickými kruhmi (vydaj dcéry za Evy za diplomata Atašé) z neho robí zaujímavú figúru, nový sociálny prvok – majetného človeka s politickými kontaktmi, keby len nepil a v stave nepríčetnosti nepociťoval potrebu konať veľkoryso, spravodlivo a čestne.

Himič s Čičvákom si na hre nevšímali len triedny, resp. sociálny zápas, vzťahy medzi postavami nevykladali cez ich protikladnosť alebo grotesknosť v istých situáciách, nespoliehali sa ani na učebnicovo nudné (skanzenové) použitie prvkov epického divadla (napríklad songy, titulky, odkrytá technika, prerušenie toku akcie, komentovanie postavy, svetlo v hľadisku atď.), u nás nešťastne preložených ako odcudzovacie prvky/odcudzovací efekt (nem. Verfremdungseffekt). Postavy skutočne vnímali cez sociálne motivácie a vykreslili slušné panoptikum premenlivých spoločenských síl a ľudských pováh.

Začali takpovediac od podlahy – nového prekladu. Doteraz bol totiž k dispozícii len preklad Mórica Mittelmanna Dedinského z roku 1963, ktorý predsa len trochu ohlodal zub času. Martin Kubran konečne (!) urobil preklad nový, divadelný, poctivý. Repliky a dialógy sú priamejšie, údernejšie, svižnejšie. Reč postáv prirodzená a zároveň jadrná. Oproti staršiemu je nový preklad celkovo menej štylizovaný a pateticky ťažkopádny. Prekladateľ si poradil aj s dobovými výrazovými rébusmi, zbytočne nešpekuloval – veď boľševik či komunista (červený) majú jasné ľavicové konotácie, tak prečo k nim nepridať aj aktivistu. Trochu sporné je azda len použitie slova štolba, na ktoré jestvuje v slovenčine jednoduchý ekvivalent koniar. Zdá sa, akoby Kubran už pri preklade predvídal režisérove zámery, no zároveň s úctou zachoval Brechtovu poetiku, pôvodné významy a brechtovské názorové inklinácie. Nový Kubranov preklad je celkovo menej opatrnícky a obsahuje aj Dedinským vypustený tretí výstup Trh námezdnej práce.

Celkom zaujímavé je aj to, že tento viac ako polstoročný text nadobúda vzhľadom na súčasný spoločensko-ekonomicko-politický vývin opäť aktuálnu pôsobnosť. Z pôvodného textu sa však škrtalo pomerne dosť. Našťastie premyslene, aby sa celá stavba hry nerozpadla a jednotlivé motívy stále plnili dialektickú funkciu. Možno je na škodu, že sa oslabil motív Surkkalu, ktorý je síce dobrým pracantom živiacim početnú rodinu, no pre svoje neskrývané politické presvedčenie (červený) je pre vyberanú spoločnosť nepohodlný a treba sa ho preto zbaviť. Veď presne takto dnes na Slovensku fungujeme. Pre polarizovanú a politizujúcu spoločnosť nie je dôležité, aké kvality človek má, občas už nemá ani plné ústa rovnosti a sociálnej empatie, riadi sa v prvom rade heslom: „Kto nie je s nami, je proti nám.“

Čičvák sa so svojím inscenačným tímom pokúsil o totálne divadlo, ktoré nenudí a zároveň má názor. Nekritizuje, odkrýva. Takýto prístup si vyžaduje od tvorcu nielen intelekt či zmysel pre hyperbolu, ale najmä schopnosť prostredníctvom divadla vidieť svet inak, zviditeľniť to, čo je na prvý pohľad skryté, urobiť z bežnej a prehliadanej (spoločenskej, každodennej, bagatelizovanej) veci čosi dôležité. Skrátka, nazerať na Pána Puntilu… ako na hru výsostne aktuálnu, zachytávajúcu momentálne spoločenské pohyby a prostredníctvom inscenácie ich odkryť. A to sa podarilo.

Katarína Holková vytvorila scénu aj kostýmy, kde sa miešali rôzne štýly, 30. roky so súčasnosťou. Kostýmy zároveň postavy typovo identifikovali, ozvláštňovali, mali vtip, použité detaily a farebnosť prezrádzali čo-to aj o povahových rysoch a zároveň sociálnom postavení. Multifunkčnej scéne dominovala veľká smaragdovozelená sedačka zložená z jednotlivých kresiel umiestnených do kruhu na divadelnej točni, vďaka čomu sa kreslá dali používať aj jednotlivo. Sedačka rotovala, dynamizovala akcie, herci po nej chodili z vonkajšej aj vnútornej strany, kde bola umiestnená kruhová plošina. V jej strede ako v jame boli umiestnení hudobníci, ktorí počas celého predstavenia hrali pod vedením Petra Tótha naživo a vynikajúco. Moderné aranžmány sa miešali napríklad s orientálnymi prvkami vo výstupe s trhom námezdnej práce (akoby sme boli na bazári) alebo so známymi tónmi piesne Non-sense song z Chaplinovej Modernej doby, na ktorú zásnuby oslavujúca spoločnosť bujaro tancovala a bavila sa na jej textových nezmysloch, z ktorých si Atašé zapamätal len to, že nemáme banány („we have no bananas“). Sedačka raz bola štýlovým sťaby hotelovým barom, inokedy z nej bolo Puntilovo auto (biele volvo) – stačilo vziať do rúk volant s tyčou –, ďalej bola mestským rínkom, kde statkár odchytával ženy idúce do rannej zmeny, veľkým stolom na hostine, za ktorým v kruhu vedľa seba sedeli „páni aj sluhovia“ či pódiom pre Evinu zásnubnú skúšku so šoférom Mattim. Ďalším dominantným prvkom bol priehľadný kváder s drevenou lavičkou, fínska sauna, ktorá sa mechanicky vysúvala smerom hore na javisko a zas spúšťala dolu, vďaka čomu priestor nebol fixne zaprataný, ale voľný. Zároveň takéto riešenie umožňovalo cez steny sauny vidieť vytriezvenie Puntilu po záťahu v meste či Evino a Mattiho fingované zblíženie (kontrapunkt toho, čo je počuť a čo je aj cez steny z plexiskla vidieť). V zadnej časti javiska boli vertikálne natiahnuté biele rolky papiera, na ktoré hneď v úvode postava v čiernom namaľovala čiernou farbou domy v meste, ulice a pod., a nad ne dopísala nápis Pošta. Išlo o invenčné nahradenie povestných Brechtových titulkov a označovacích tabúľ, samotný proces maľovania bol atraktívny a vytrhával divákov z deja. Zároveň sa rolky počas trvania inscenácie odkrúcali smerom dolu, a tak, keď rozhnevaný Tučný muž po trhu práce kresby odsekol palicou, jednoducho sa papierové rolky pootočili, posunuli viac nadol a biely papier už evokoval prichádzajúce biele fínske noci. Takéto scénické riešenie (odkrytie technologických mechanizmov) priestor tzv. defamiliarizovalo (pojem Meg Mumfordovej na techniku V-effektu), zbavovalo diváka možnej ilúzie. A ktovie, možno takýmto scénografickým riešením tvorcovia nenápadne odkazovali aj na úspešnú inscenáciu Život Galileiho v martinskom divadle. Scénografické riešenie umožňovalo naozaj dynamické, priestorovo členité, hravé a tiež simultánne akcie, na ktorých bola inscenácia aj režijne postavená. Simultánnosť akcií, respektíve prekvapivé prerušovanie jednej akcie inou, ale aj vizuálne parafrázy napríklad komixových postáv (mikrovýstupy fistulou sa rehotajúceho Advokáta pripomínajúceho aj vizuálne Jokkera alebo Tučný muž plieskajúci bičom, ktorý s vypchatým bruchom, dlhými riedkymi vlasmi a cylindrom pripomínal Tučniaka z Batmana) totiž fungovali tiež ako V-effekty.

Marek Geišberg ako Puntila ponúkol postavu dynamickú, pohotovú, hral chlapa v najlepších rokoch a kondícii. Jeho statkár nebol dvoma rozdielnymi osobami (opitým dobrákom a triezvym despotom), ale jednou osobou s dvoma tvárami, pričom tie dve tváre o sebe vedeli. Herec ani k jednej polohe neinklinoval viac, neprehrával, nepomáhal si preexponovanými vonkajšími výrazovými prostriedkami, k čomu stav opitosti priam zvádza. Oblečený v čiernom obleku, veste a bielej košeli s motýlikom pôsobil ako dobre vyzerajúci a suverénny muž. Úmerne s pribúdajúcim alkoholom sa jeho gestá a postoje stávali uvoľnenejšími, žoviálnejšími, sako prekážalo, košeľa sa krčila, motýlik posúval nakrivo. Reč však nijako nekomolil. Aj v tom najvyššom bode alkoholického opojenia nestrácal nad sebou kontrolu. Naopak, opitému Puntilovi v jeho stvárnení akoby sa prepínal iný mód nazerania na realitu, ktorý riadil jeho činy, ale nie nevedome. Akoby sa vtedy oslobodil a nehľadiac na následky konal podľa toho, aký lepší by svet aspoň na chvíľu mohol byť. A on, samozrejme, bol súčasťou, ba strojcom tejto zmeny k lepšiemu, spravodlivejšiemu a čestnejšiemu životu – pravdaže podľa neho – Puntilu. No nezniesol nijaké odporovanie, nedopustil, aby mu tento vlastný vylepšený sebaobraz niekto narúšal. Videl sa na vrchole pyramídy, aj morálnej, aj ekonomickej. Neustále prízvukoval, že to on vlastní 90 kráv! Keď narazil opitý do stĺpa, neváhal vykrikovať, čo je to za starostu, čo postaví slušnému človeku do cesty semafor, alebo pohroziť lekárničke, aby si pohla, lebo jej vytrhá všetky natáčky. S desivou vervou sa odhodlal vyčistiť Augiášov chliev od Atašé a Ministra, ktorých vizáž sa mu zrazu sprotivila, pretože už neznesie viac pokrytectva na jednej kope. Dosť, že musí držať s vlastnými v meste, ku ktorým sám patrí. A režisér mu pritom rozsvietil aj plné svetlá v hľadisku. Brilantné boli najmä prechody z triezveho do opitého stavu a naopak. Keď sa dostával z opice v saune, oblečený v spodkoch a župane, zdalo sa, že bojuje nielen s detoxikačnými účinkami, ale aj spoločenskou rolou nekompromisného pána statkára, až kým rozum úplne neprebral kormidlo jeho osobnosti a rázne, takmer s krikom nezačal zadeľovať úlohy i trestať.

Michal Šoltés ako Matti, oblečený v hnedej koženej bunde, tmavých nohaviciach s trakmi a šoférskej čiapke, bol v každej chvíli uvážlivý a opatrný. Keď išlo do tuhého, začal rýchlo rozprávať a vrstviť rôzne príhody, aby odpútal pozornosť od možného konfliktu, alebo so stoickým pokojom a zloženými rukami sedel a čakal, kým sa Puntila vyrozpráva a pochváli. Miestami sa na Puntilu trochu podobal. Keď bol jeho zamestnávateľ mimo dohľadu, sedel majestátne s preloženými nohami a rozpaženými rukami pevne na stoličke, dával rozumy alebo sa hral na autoritu. Šoltésov Matti nechcel na seba príliš pútať pozornosť, dovoľoval si len po istú presnú hranicu, aj to mal zrejme v prípade nezdaru záložný plán, ako sa zachrániť. Situáciu mal dobre prečítanú, ľudí videl ako figúrky na šachovnici, kde mu patria len isté políčka a ťahy. Nič viac, zatiaľ. Istou mierou rezervovanosti, ktorú uplatňoval, si jednak kryl chrbát a jednak skúmal, ako sa momentálne točia kolieska v Kurgelle, Lammi či na Puntile. Čo si môže dovoliť, kam až zájsť, aby nemusel zo statku odísť skôr, ako je nevyhnutné. To, že odíde, však akoby vedel, len ešte nevedel, za akých okolností a z akého dôvodu. Pôsobivý bol výstup na horu Hatelma. Šoltés prácne z kresiel vytvoril mostík až hore na saunu a prikryl ho papierom. Zdalo sa, akoby sa táto imaginárna hora nachádzala nad auditóriom a diváci boli krajinou, o ktorej sa práve rozpráva. Matti nasledoval Puntilu pri výstupe, držal sa však trochu v jeho závese. Mlčky počúval, ako mu Puntila pohľadom objímajúcim celé údolie hovorí, že nikde nie je krajšie ako tu, v cudzine nič také nenájde a ak to niekto tvrdí, chce človeka iba odrbať. S upretým prázdnym pohľadom sa necháva poučovať o krajine a zemi, ktorá síce majetkovo patrí niekomu inému, ale na rozdiel od majiteľa on túto zem dôverne pozná – vlastnými rukami ju obrábal a nohami ňou kráčal. Kocky sú však hodené inak a tento Matti vie, že nie je jeho čas. Môže si akurát tak pomyslieť svoje, povedať už nie. Ak by to spravil, skončil by ako Surkkala alebo desiatky iných robotníkov – s nálepkou nepohodlného, neprispôsobivého trúfalca. Hoci je poctivým človekom, je bez majetku a vplyvného postavenia či známych, a preto predsa len nemá rovnaké práva ako tí, čo tieto vymoženosti majú. Preto sa Šoltésov Matti v závere lúči slovami: „Do videnia v lepších časoch!“

Lívia Michalčík Dujavová ako Eva Puntilová pôsobila ako krehká netýkavá kráska. Oblečená v krátkych ružovo-fialových šatách s krinolínkou a v strieborných topánkach na vysokom podpätku aj platforme sa znudene a trošku rozladene pohybovala po javisku, sem-tam otŕčajúc nôžku v princeznovskej topánočke. Zmena nastala, keď si uvedomila, že by dohodnutému sobášu s nudným a zrejme bisexuálne orientovaným Atašé mohla vďaka Mattimu uniknúť. Vtedy odhodila slušné, naučené správanie z Bruselu a neváhala sa prehnúť cez vztýčenú konštrukciu volantu ako cez barový stôl, aby zvodne odhalila viac než len štíhle nohy. Prezliekla dievčenskú ružovú za čierny pánsky smoking a ako mačkovitá šelma číhala na svoju príležitosť. Vtipný bol výstup Evinej skúšky, či by obstála ako Mattiho manželka v jednoduchých pomeroch. Režisér ho mizanscénicky vybudoval ako hromadnú (televíznu) šou za prítomnosti všetkých hostí zo zrušených zásnub s Atašé. Eva s mikrofónom žiada Mattiho o ruku a snaží sa hrať hru na splnenie jeho troch úloh. Očividne to berie iba ako zábavu a je si istá, že obstojí alebo sa Matti podvolí jej vrtochu, ktorý vlastne spôsobil Puntila, a preto by mal mladomanželom prepísať aj aký-taký majetok. Dujavová celý čas hrala disciplinovane, dodržiavajúc presné pózy aj intonácie. Jej záverečný prerušovaný smiech a zdvihnuté ramená najprv neveriacky, potom už s istotou vyjadrovali paradox a iróniu nad zistením, že to ona nie je vhodná žena pre šoféra. Ako sa hovorí, vrana k vrane sadá… a nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Tieto porekadlá sú platné aj pre Puntilove zásnuby – riadne ako sa patrí, podľa zákona – so ženami z rannej šichty a tiež na ich príchod sťaby neviest na Puntilov statok. Už v texte hry pôsobia zásnuby príliš lineárne, zdĺhavo, repetitívne. Ako príbeh Vajca, čo šlo na vandrovku a stretlo najprv koňa, potom vola, mačku, raka… Nedajú sa však škrtnúť. Jednak kvôli sociálnemu rámcu hry (každá zo žien reprezentuje istý sociálny status a problém – pašeráčka, kraviarka, lekárnička, telefonistka) a jednak kvôli dôležitej pointe po svadobnom fiasku na Puntile. Treba teda vymyslieť fígeľ, ako si s touto nášľapnou mínou poradiť. V prípade košickej inscenácie režisér v prvom rade zvolil vhodné herecké obsadenie, akcie žien, podľa toho, aký typ predstavovali, individualizoval a zdynamizoval, v neposlednom rade to však boli Holkovej kostýmy, ktoré mali vtip a hrali spolu s herečkami. Najprv odeté nedbalo v rannom či nočnom oblečení bielej a ružovej farby, kde-tu trčali natáčky či záclona, potom navlečené v svadobných šatách prizdobených nevkusnými detailmi – jednej vykúkala spomedzi pŕs ružová šnurovačka, druhej trčal z korzetu mop, tretia si pripla na rameno obrovskú mašľu, štvrtá zas do vlasov vysušené kvety ako vtáčí chochol.

Alena Ďuránová ako Pašeráčka, Henrieta Kecerová ako Telefonistka, Táňa Poláková ako Lekárnička a Katarína Horňáková ako Kraviarka si našli svoje hyperbolizované a s únosnou mierou karikované polohy, nechýbal im zmysel pre sebairóniu. Herečky sú dobre disponované, rečovo, pohybovo i spevom a majú zmysel pre súhru. Predviedli naozaj živelné, žensky rozmarné a divácky vďačné komické výkony. Škoda, že nevyznelo celkom jasne, či prišli oblečené do svadobných šiat na Puntilu vážne alebo len zo žartu. Každopádne, postupná eskalácia ich výstupov a akčná trma-vrma, ktorú na Puntile spoločne rozvírili, posilnili už spomenutú pointu, ktorá tkvela v prerozprávaní príbehu o starene a jej synovi uväznenom z politických (postojových) dôvodov. Ten si od nej nezobral ani kúska masla či ryby, ktoré jeho matka dostala pre syna od statkárky. Aj keby mal umrieť hladom, od ľudí, čo bohatnú z práce iných, pričom ich len využívajú, si nevezme nič. Z honosnej oslavy sa ženám tiež nedostalo ničoho, ani pohára mlieka od tých deväťdesiatich kráv. Akurát si zodrali tie jedny topánky, čo mali. Veru, aj človek v Puntilovom postavení rád zabúda na svoje sľuby, najmä ak ide o obyčajný ľud, o ktorom tak v opitosti básni.

K prostým postavám z ľudu sa v hre radia aj robotníci a slúžky. Čičvák využil aj tieto tzv. malé postavy, aby akcentoval súčasné pomery. Andrej Palko a František Balog ako dvaja robotníci najatí na trhu práce, oblečení v športovom adidasovom oblečení, s nádejou nasledujú Puntilu na statok. Navyše, František Balog svojím zjavom a zlatou reťazou na krku evokoval imigranta. Jeden nízky, druhý vysoký, trochu prekvapene, ale úslužne vlezú s Puntilom aj do sauny, aby ukázali svoju perspektívnosť a poslušnosť. Kým si Puntila v spodkoch a župane necháva slúžkou nosiť kávu, aby vytriezvel, títo dvaja neboráci sa na seba prekvapene dívajú, pritakávajú mu na jeho reči a pre teplo sa postupne vyzliekajú do treniek, bez županu. Nuž, a takýchto polonahých ich potom Puntila ženie kade ľahšie. Slúžky v čiernobielej rovnošate s čelenkou vo vlasoch v podaní Janky Balkovej a hosťujúcej Anikó Vargovej tiež tvorili dvojicu. Balková ako mladšia, štíhlejšia a neskúsenejšia Fina úctivo robila, čo jej rozkázali a čo sa patrí. Staršia a proporčne obdarenejšia kuchárka Laina (Vargová) už príležitostne laškovala so svojím pánom a vedela sa v daných pomeroch istejšie orientovať. Výborný bol Vargovej výkon počas spoločnej hostiny, kde nástojčivej pani Prepoštovej neskutočne dlho, s porozumením pre chabé kulinárske umenie tejto dámy vysvetľovala a viedla banálnu debatu o tom, ako sa sušia a zavárajú huby. Božiu trpezlivosť mala aj s Puntilom, obe slúžky si vždy pekne obriadili svojho ožratého pána, aby zas na druhý deň mohli znášať jeho výstrelky, rozkazy a nadávky.

Napokon, ale nie v poslednom rade, tu máme bohatú zbierku v spoločenskom rebríčku vysoko postavených figúrok. Zvyčajne boli u nás režisérmi tieto postavy vnímané ako menšie, epizodické, stojace v úzadí ústrednej dvojice. Ani v kritikách nie sú o ich hereckých stvárneniach zmienky. Čičvák však obracia optiku. To, čo je na prvý pohľad skryté, vystavuje do popredia ako spoločensky trefné a účinné. Sudca Stanislava Pitoňáka v tmavom obleku sa hneď v prvom výstupe váľa opitý po sedačke, ledva stojaci na nohách sa dookola motá a ťahá za sebou po zemi bielu úradnú parochňu. Keď debatuje pri poháriku s Advokátom a Prepoštom, to už má plno rečí o nekultúrnosti ľudí v tomto zapadákove a tradičných hodnotách. Prepošt Petra Cibulu sa stavia do pozície ukážkovej morálnej autority. Na oslavu zásnub však príde v zlatom saku, veselo popíja a tlačí sa na slúžku Finu. Svoju ženu (Adriana Ballová) nevie síce ani opakovane presvedčiť, aby ukončila siahodlhý rozhovor o sušení a zaváraní húb a šla domov, no chladnokrvne sa dožaduje spolu so Sudcom a Advokátom, aby Puntila prepustil Surkkalu, otca štyroch detí. Advokát Jakuba Kuku je štramák v čiernom smokingu a bielo-čiernych derby topánkach. Fúzy má vykrútené dohora, na vrecku pripnutý červený kvet, v ruke zlatú cigaretovú špičku. Niekedy nelogicky a nečakane vybehne a spustí krátky rehot, akoby mal v sebe nejakú psychotropnú látku. Pobehuje polonahý po scéne, keď ide do sauny, predvádza divokú tanečnú kreáciu s Atašé, keď hrá Nonsense-song, až sa zdá, že títo dvaja spolu čosi majú. Avšak, keď treba alebo je to vhodné, stojí a pozorne sleduje, načúva, kalkuluje. Je to šedá eminencia, tvárny človek pre všetky doby a režimy, veď zarába na sporoch a nie je mu proti srsti ani korupcia. Trojicu dotvára Atašé Petra Stolára vo výraznom modrom kostýme pozostávajúcom z blankytne modrých nohavíc a tyrkysového saka, na nohách obuté biele tenisky. Na prvý pohľad je vidieť, že módne výkriky mu nie sú cudzie. Škoda, že Stolár nevyužil šancu podobne ako jeho kolegovia, ale ostal pri prvom pláne. Jeho Atašé je oproti ostatným nevýrazný, indiferentný, takpovediac nemastný-neslaný. Z jeho stvárnenia nie je zrejmé, aký má herec vzťah k tejto postave, ani čo si o nej myslí.

Ak takáto pôvodne fínska societa pripomína teraz črty našich domácich pomerov, zrejme nie sme ďaleko od pravdy a adresného nasmerovania inscenácie. Nasvedčuje tomu aj záverečná východniarska pijanská pieseň po Mattiho rozlúčke: „Do videnia v lepších časoch.“ Keď už nebude na chlieb, ľudia a krajina riadená panoptikom smiešnych pokryteckých ľudí bez štipky sebareflexie sa ocitnú v ešte horších časoch, nech je aspoň zábava, čo uľaví na duši. Nazdávam sa preto, že ak v ND Košice padol výber titulu na Pána Puntilu…, nebolo to náhodné ani myslené ako ústretové gesto voči divákom, ktorým sa mala naservírovať predovšetkým zábava. Košická inscenácia, aj keď plná nápadov a humoru, nebola veru o úsmevných alkoholických príhodách či excesoch fínskeho statkára Puntilu, muža dvoch tvárí. Nebola ani o jeho náprotivku, šoférovi Mattim, či o vzťahu pána a sluhu. Bola obrazom o dnešnom svete, dnešných pomeroch, dnešných ľuďoch, podobenstvom o tom, v akých zmätkoch (aj politických a hodnotových) to vlastne na Slovensku (no nielen) žijeme. Celá naša krajina je jeden spoločenský, ekonomický, politický a ľudský cirkus. Jedno estrádne (parlamentné, verejné, úradné či osobné) číslo strieda druhé, niekde už plieska bič a vykryštalizovala sa tu zvláštna triedna hierarchia: tí, ktorí majú peniaze, a tí, ktorí majú moc; kdesi dosť ďaleko za nimi sú tí, čo majú rozum, prípadne aj talent; a napokon veľmi ďaleko sú tí, čo nemajú ani moc, ani peniaze, ba poniektorí strácajú už aj zdravý rozum či nádej. Bežní ľudia sa snažia nejako prežiť, pretĺcť, dúfajúc, že azda prídu lepšie časy. Je to ako čechovovské zvolanie: „Do Moskvy!“ či „Pracovať!“ Je to typický kolobeh – absurdný kruh našich sociálnych a hlavne mentálnych dejín, postavených na neustálych paradoxoch, prekrúcaniach, mimikry, poloschopných babrákoch stojacich v čele a útrpných, ústupčivých chudákoch mlčiacich pod nimi. Bolo by to azda aj úsmevné, ba až groteskné, keby to nebolo v prvom rade trochu trpké a také podobné tomu, čo žijeme.