Chvála bláznovstva

Idea, choreografia, tanec: Jaro Viňarský
Scéna: Ján Gašparovič
Svetlá: Katarína Ďuricová, Tomáš Morávek
Kostýmy: Hanka Lukšů
Premiéra: 29. apríla 2010, Stanica Žilina-Záriečie

29. apríla 2010 pri príležitosti osláv Medzinárodného dňa tanca uviedol tanečník a performer Jaroslav Viňarský v priestoroch žilinskej Stanice Záriečie slovenskú premiéru tanečno-pohybového projektu Butticula – Figúry blázna. Túto performáciu uviedol Viňarský už na niekoľkých festivaloch, no práve Stanica sa stala domácou scénou “Butticuly”.
Základnú charakteristiku poskytuje už časť názvu tohto projektu. Sú to Figúry blázna. Tanečník sa rozhodol čerpať z bohatého inšpiračného zdroja, ktorým bláznovstvo je. Tento motív sa totiž vinie prakticky celými dejinami (nielen) európskej kultúry. Hoci v hovorovej reči má označenie blázon/bláznovstvo pomerne presný význam, v kontexte kulturologického slovníka ide o mimoriadne široký pojem. To, čo všetko zahŕňa v našom jazyku, diferencujú iné viacerými označeniami. Slovenský jednoslovný ekvivalent v niektorých prípadoch ani neexistuje (napr. trickster).
Obsahovo sa Butticula – Figúry blázna skladá z troch celkov.
Prvý vychádza z línie blázna – šaša. Rovnako, ako napríklad šašovia v hrách Williama Shakespeara, aj ten Viňarského v prvom momente vtipkuje (často prostredníctvom skutočne drsného humoru) a následne spochybňuje sám seba, akoby chcel poukázať, že on je len blázon a netreba ho brať vážne. To všetko však len preto, aby na záver nastavil kruté zrkadlo a (vo svetle predchádzajúcich dvoch fáz) poukázal na to, že tým bláznom nie je on, ale „tí normálni“ – v shakespearových hrách zväčša králi, v prípade Butticuly samotní diváci.
Druhým typom blázna, ktorý Viňarský reflektuje, je už spomínaný trickster. Ide zväčša o mýtické postavy, ktoré v dualistickom chápaní sveta predstavujú protipól stvoriteľa. Viaceré znaky trickstera možno badať napríklad v egyptskom bohu Setovi, v gréckej mytológii v postavách Dionýza a Prométea, a je aj prakoreňom kresťanského Diabla. V prípade Diabla je však tento pôvodný archetyp zanesený obrovským množstvom iných prvkov, ktoré sa neskôr dostali do popredia a „bláznovstvo“ v interpretácii diabla obmedzili na zanedbateľné minimum. V tricksterovom prípade totiž chaos, ako protipól poriadku, nepramení zo stretu dobra a zla. V opozícii voči racionalite presadzuje pudovosť a proti spiritualite telesnosť. V konečnom dôsledku tak ide o stret humánneho a animálneho. Presne to posunul do popredia aj Jaro Viňarský. Základným znakom je náhubok, ktorý má na ústach. Ide o citáciu postavy Hannibala Lectera – literárnej a filmovej postavy, ktorej základnou charakteristikou je práve to, že bol zvieraťom, a nie človekom. Teda reprezentantom živočíšneho, a nie ľudského elementu.
Poslednou „figúrou blázna“ je klaun. Artista a komik. V jeho prípade už nejde o strety hodnôt ani výsmech, ale o „obyčajnú“ zábavu. Špecifikovaný je presne – cirkusový klaun. Hudba, svetelný dizajn aj choreografia ho zasadzujú do manéže. Do nej vchádza zabávač a artista, aby sa predviedol.
Buticulla – Figúry blázna rozvíja aj množstvo vedľajších línií. Množstvo z nich vzniká priamo na javisku. Pevne daná je totiž len základná os a veľká časť je improvizovaná.
Jaro Viňarský zvláda improvizáciu na vysokej úrovni. Plynulo prechádza medzi jednotlivými motívmi a rozvíja ich. Zaujme najmä jeho drsný humor, ktorý je miestami skutočne extrémny.
Napríklad v momente, keď podčiarkol spomínaný telesný aspekt trickstera. Nahý na scéne hýbal panvou. Stredobodom pozornosti divákov aj postavy sa tak stali pohlavné orgány a ich rytmický pohyb od stehna k stehnu. Treba však ešte raz podotknúť, že nešlo o samoúčelnú snahu šokovať.
Podobne drsný humor zvolil performer aj pri práci s jedinou rekvizitou – ružou. Tú ponúka divákom. Ráta však s tým, že žiadny divák ju neprijme (ak aj áno, je to len možnosť pre ďalší gag). Takto „ohrdnutý“, teda spraví jediné. Strčí si ružu do zadku a odchádza zo scény. Opäť drsná, no mimoriadne presná metafora. Povedať doslovne – „Choďte do riti!“ – totiž môže s absolútnou samozrejmosťou len blázon. Či už je to šašo, „prírodný človek“, klaun alebo umelec na javisku.
Jediným priestorovým scénografickým prvkom je vysoká stolička. V podstate ide o sedačku umiestnenú na vrchu rozkladacieho rebríka.
Tento prvok najskôr symbolizuje „šialenú“ snahu ľudí neustále stúpať v kariérnom a spoločenskom rebríčku, z ktorej sa vysmieva šašo. Následne predstavuje trón, na ktorom sedí protipól Stvoriteľa, v závere ho možno chápať ako citáciu vysokého kresla, z ktorého/na ktoré skáču klauni v cirkuse pri tradičnom gagu s hojdačkou (jeden z výšky zoskočí na jednu stranu, čím po dopade vymrští do výšky druhého).
Práve s rebríkom a ružou sa spája jediný slabší moment tejto performácie. Pri takomto počte rekvizít a priestorových scénografických prvkov má totiž každý jeden dotyk s nimi mimoriadny význam. Pozornosť diváka je na maxime, očakáva totiž že každý pohyb má svoj cielený význam a hlbší zmysel. Zhruba v polovici predstavenia však Jaro Viňarský v priebehu krátkeho času niekoľkokrát vyliezol a zliezol po rebríku, zobral a vzápätí položil ružu. Bolo evidentné, že v tomto momente jednoducho hľadal, ktorým smerom by mohol rozvíjať svoju improvizáciu. Na krátky čas tak mierne zmiatol diváka a retardoval tempo. Ide však o skutočne zanedbateľný moment v kontexte celej perfomácie. Navyše viazaný na konkrétne predstavenie. Celkovo totiž možno bez najmenších pochybností konštatovať, že performer a tanečník Jaro Viňarský potvrdil svoj široký pohybový výrazový aparát, herecký talent a zmysel pre humor. Napriek improvizovanému charakteru sa performácia vyznačovala prepracovaným temporytmom, ktorý neustále udržiaval divákovu pozornosť.
Mimoriadnu pozornosť si zaslúži aj Viňarského spracovanie témy. Nesnažil sa totiž o muzeálnu reštauráciu tisícročia starých archetypov. Naopak prirodzeným spôsobom ich preniesol do súčasnosti. Vďaka tomu Figúry blázna komunikujú aj s divákom, ktorý nepozná bohatú „históriu bláznovstva“.
Na záver treba objasniť ešte jeden „bláznivý motív“. To, že názov Figúry blázna je mimoriadne výstižný, som už uviedol. Čo však znamená prvé slovo v názve – Butticula? Ide o latinské slovo, ktoré označuje typ vázy. Tá bola súčasťou rímskych domácností. Z tohto slova sa neskôr vyvinulo anglické butler – majordóm, ktoré je častým priezviskom. Snažil sa tým Jaro Viňarský citovať dávny symbol spojený s bláznom? Ide odkaz na britského satirika druhej polovice devätnásteho storočia Samuela Butlera? Pravdepodobne nie. Išlo by o mimoriadne komplikovaný symbol. A to aj pre diváka, ktorý prečítal doslovne stovky strán štúdií o šašoch, bláznoch a karnevaloch, či strávil niekoľko hodín na internete, aby si prečítal všetky odkazy, ktoré mu google ponúkol pri kombinácii slov butler, fool, clown, či jester. Jaro Viňarský si chcel pravdepodobne len vystreliť zo všetkých, ktorí sa budú snažiť tento symbol interpretovať. Po takom zážitku, akým je Buticulla – Figúry blázna, si to môže dovoliť.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.