Chcete prevrátiť svet? Začnite u seba

Zuzana Palenčíková: Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome

Námet a dramaturgia: Daniela Brezániová

Scéna: Juraj Poliak

Kostýmy: Katarína Holková

Choreografia: Petra Fornayová

Výber hudby a réžia: Rastislav Ballek

Účinkujú:

Dušan Makovický: Adam Herich

Ivan Hálek: Peter Martinček

Albert Škarvan: Michal Koleják

Lev Nikolajevič Tolstoj: Boris Zachar

Zbor: Natália Fašánková, Ada Juhásová, Tajna Peršić, Kristína Sihelská, Barbora Švidraňová, Michael Vrzala

Premiéra: 17. 6. 2023, Mestské divadlo Žilina

Dušan Makovický, Ivan Hálek a Albert Škarvan.[1] Priatelia, vrstovníci, lekári, tolstojovci, svetobežníci. Práve z ich autentických zápiskov je zostavený autorský dramatický text Zuzany Palenčíkovej. A práve tieto tri postavy, historicky späté s Žilinou, sú už od začiatku sprievodcami inscenáciou.

V úvode inscenácie sa premieta zrnitý čiernobiely „šum“, ktorý občasne prerušuje odpočítavanie evokujúce začiatok nemého filmu. Ide o médium vyvinuté koncom 19. storočia, v období, keď sa hlavní protagonisti spoznali počas štúdia na lekárskej fakulte v Prahe. Plátnom je obrys domu nachádzajúci sa v zadnej časti javiska. Pohyby protagonistov sú strnulé, prechádzajú javiskom, pozerajú do všetkých strán, objavujú ho. Chôdza a podania rúk sú prehnane kŕčovité, ešte počas nástupu je na ich telá premietaná čiernobiela projekcia. Vzniká dojem, akoby práve vyšli z nemého filmu do živej reality. Vďaka použitej projekcii a melancholickej sláčikovej hudbe pôsobí tento výjav takmer hororovo. Keď sa trojica mužov zoznámi a spustí sa za nimi opona, uvoľnia sa a na prednej časti javiska, akoby mimo záznamu, začnú svoj entuziastický výklad. Prednáška je viac-menej suchopárna, nevýrazná, dalo by sa povedať takmer nudná, avšak príznačná vzhľadom k charakterovým vlastnostiam tria.

Dozvedáme sa napríklad, že Makovický, pochádzajúci zo zámožnej obchodníckej rodiny, finančne podporoval Škarvana a Bencúra – Martina Kukučína, s ktorým tiež študoval. Sám bol skromný, až asketický pacifista, vegetarián, abstinent. Škarvana s Makovickým spája v tomto zmysle aj istý druh vzdoru. Prvému menovanému odobrali lekársku licenciu z dôvodu odmietnutia vojenskej služby, druhý prišiel o rok štúdia na univerzite, lebo nechcel pri rigoróznej skúške pitvať žabu. O Hálkovi, pôvodom z Prahy, zas zisťujeme, že prevzal po Makovickom, ktorý odišiel do Jasnej Poľany v Rusku za Tolstým, ordináciu, aby Žilina nezostala bez lekára.

Pri prehovoroch si podávajú vychádzkovú palicu a aktovku. Princíp je jednoduchý – kto má v rukách tieto predmety, ten hovorí. Aktovka s palicou zároveň symbolizujú lekárske povolanie a neustále cestovanie. O cestách do zahraničia hovoria lekári nadšeným tónom, spoznávajú tam inšpiratívnych ľudí, zažívajú dobrodružstvá. Keď sa reč zvrtne na Žilinu, Ružomberok či Čadcu, hlas im klesne a nadšenie opadne. Ideály končia tam, kde začína pohŕdanie, voľne prechádzajúce do znechutenia. Odchody a návraty. Symbolický je pritom aj návrat bývalého umeleckého šéfa Mestského divadla Žilina, režiséra Rastislava Balleka na pôdu tejto inštitúcie. Svoje pôsobenie v Žiline komentuje nasledovne: „Moje spomienky na Žilinu a jej divadlo sú už trochu zastreté, nejasné. Pamätám si len neustály pohyb. Striedanie tvárí, aféry, večery a rána v divadle, v Emócii[2], cestovanie, presviedčanie, debaty a spory… Skrátka dianie a stávanie. Neustály pohyb rodiaceho sa, vznikajúceho, meniaceho sa divadla.“[3]

Neustály pohyb je pritom leitmotívom celej inscenácie. A to nielen fyzický, ale aj (alebo najmä?) duševný. Neprestajné prehodnocovanie, pochybovanie, vnútorná neistota trojice protagonistov v kontraste s istotou a mentálnou stabilitou ich náprotivkov (v prípade Hálka sú to kysuckí sedliaci, v prípade Makovického sú to Tolstoj a rodinné záväzky, Škarvan napokon čelí úradom). Dušan Makovický sa na záver tohto prológu obesí vo svojom rodnom dome. Vytvára sa tým priestor pre retrospektívu a ironický nadhľad. Vrátiť sa na Slovensko a zomrieť. Z pôvodného, síce nešťastného, ale stále len povzdychávania sa stane smrť.  

Režijno-dramaturgický tím v zložení Rastislav Ballek a Daniela Brezániová sa podujal vytvoriť inscenáciu o životných príbehoch významných, no zabudnutých historických postáv a prostredníctvom nich aj o dobovom kultúrno-sociálnom politickom kontexte. Preto má inscenácia podtitul Trojportrét jedného národa na prelome storočí. Do inscenačného kolektívu si prizvali choreografku Petru Fornayovú, scénického výtvarníka Juraja Poliaka a kostýmovú výtvarníčku Katarínu Holkovú. V kontexte Ballekovej doterajšej tvorby ide o zohratých a skúsených spolupracovníkov, s ktorými režisér vytvoril viacero predchádzajúcich inscenácií, čo je aj na konečnom výsledku, v pozitívnom zmysle, poznať. Hoci sa osudy tria v rôznych časových obdobiach prelínajú, pokračovanie inscenácie je rozdelené na tri časti – každá je venovaná jednému z lekárov a zároveň sa zameriava na niektorý z okruhov, ktoré hra tematizuje.

Prvá je venovaná Ivanovi Hálkovi. Poskytuje opisy chudoby, biedy a reflexiu rozkolu medzi vedou a (značne infantilizovanou a dezinterpretovanou) náukou o Bohu. Lekár, ktorý prišiel v roku 1901 z Prahy na Kysuce, aby okúsil tolstojovský ideál nemajetného, avšak duchovne založeného a fyzicky silného, húževnatého sedliaka, prišiel na pozvanie Makovického, ktorý toho času pôsobil v Žiline a miestny ľud popisoval zromantizovane ako dobrý a neskazený. Hálka však čakala skupina arogantných, nevzdelaných, duševne i telesne zanedbaných, zadubených, alkoholom zdegenerovaných ľudí veriacich poverám, nie medicíne. Statný Hálek v podaní Petra Martinčeka pôsobil odhodlane, energicky a láskavo. Svoje zážitky opisoval spočiatku s vervou, postupom času však prestal skrývať svoje sklamanie a nebránil sa ani čiernemu humoru.

Hálek: „Tento zaostalý kysucký ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.“[4]

Vystavený bol neľahkej úlohe – chrániť ľudský život. Avšak čo robiť v prípade, keď človek túži radšej po smrti než po liečbe? Prosté kysucké ženy Hálkovi odpovedajú frázou: „Čím dlhšie žiješ, tým viac hriechov narobíš!“[5] Aj keď boli založené silne kresťansky, deklarované náboženstvo uctievali len pro forma, interpretujúc si jeho náuku po svojom. Napríklad pôrod dieťaťa končil v mnohých prípadoch smrťou novorodenca, a to z dôvodu katastrofálnych hygienických podmienok. Smrť týchto detí bola vnímaná (naoko) ľahkovážne, ako zámienka mohol poslúžiť dôvod, že ešte neboli pokrstené. V niektorých prípadoch si matky želali smrť svojich detí, i keď im explicitne nehrozila. Príčinou bolo, že sa o ne nevládali postarať, pretože ich muži ťažko dreli v cudzine (aj keď záver tejto časti napovedá, že hoci chodili do sveta tvrdo pracovať, čo môže byť vnímané ako obetovanie sa, boli radi, že môžu z rodnej vlasti utiecť a zbaviť sa tak zodpovednosti). Ovplyvnení nepresnými, skresľujúcimi predstavami o náboženskom živote sa títo ľudia stali fanatikmi povyšujúcimi religiozitu nad niekedy úplne jednoduché logické uvažovanie.

Druhým protagonistom v tejto časti je zbor. Fluidný, premenlivý, adaptabilný. Pätica herečiek a jeden herec stvárňujú pospolitý kysucký ľud. Hlas ľudu, hlas Boží. Či už je to Kristína Sihelská v role pôrodnej babice, Michael Vrzala ako neohrabaný muž rodičky/sedliak/pacient, Tajna Peršić v rolách dedinských žien, Ada Juhásová ako Hálkova manželka, Natália Fašánková ako rodička či Barbora Švidraňová ako Oršuľa a speváčka na svadbe. Všetci dokopy tvoria zohranú kysuckú pospolitosť v súlade s Hálkovými zápiskami. Zbor je tiež nositeľom ľudových motívov. Reprezentované sú jednak časťami jednoduchých krojov,[6] jednak vo verbálnej podobe. Okrem miestneho nárečia zaznie i srdcervúca svadobná balada.

Prvá časť je charakteristická azda najmarkantnejšou vizuálnou zmenou. Červená opona sa otvorí a za ňou je inštalovaná krikľavo zelená scénografia Juraja Poliaka, rovnako tak aj zbor odetý v lesklo zelených kombinézach kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej, na ktorých pribúdajú fragmenty folklórnych odevov. Z bulletinu k inscenácii sa dozvedáme, že inšpiráciou pre výtvarnú koncepciu bol Tolstého hrob nachádzajúci sa v lese v Jasnej Poľane, ktorý je zarastený trávou a harmonicky splýva s prírodou. Toto splývanie „zeleného v zelenom“ je zároveň metaforou. Pozeráme sa na green screen? Je to, čo sa v tomto obraze deje, vôbec reálne? Keďže dramatický text vychádza z autentických zápisov, tak vieme, že áno. Predsa však nemožno poprieť Hálkov prvotný šok z návštevy Kysúc, keď si sám nebol istý, či to, čo vidí na vlastné oči, sa mu len nezdá a nenachádza sa v nejakej alternatívnej realite. Je to paralela k tomu, čo práve vníma a zakúša skutočné Slovensko? A aké vlastne je? Snáď len také, za aké ho sami považujeme. To platí paušálne aj pre celú javiskovú rovinu inscenácie. Niekedy len drobný detail, napríklad mierna zmena osvetlenia, rozhoduje o tom, či inscenácia pripomína skôr ochotnícke ľudové divadlo alebo technicky aj režijne prepracovanú súčasnú činohru. Pátranie po našej obnaženej identite je napokon jedným z princípov, ktoré Rastislav Ballek kontinuálne v jednej z línií svojich inscenácií rozvíja. Rôzne historické obdobia a s nimi späté postavy sú dielikmi rozsiahlej skladačky, ktorá sa neustále mení. 

Táto myšlienka je podporená faktom, že Hálek, rovnako ako jeho dvaja súputníci, je oblečený v tmavom saku, bielej košeli s kravatou a na hlave má cylinder, čím voči zelenému pozadiu pôsobia všetci traja kontrastne. Nezapadajú do väčšinovej spoločnosti, sú svojím správaním a vzhľadom extravagantní, podivní, nezvyčajní. Zbor predstavuje „človeka milión“ – jeden je ako druhý, sú zlúčení navzájom aj s prírodou. Holubičí národ, ako Slovákov charakterizoval Škarvan. Asociovalo to tiež čierne divadlo, v ktorom herci odetí v čiernom oblečení splývajú so zatemneným javiskom, aby ich nebolo možné vidieť. Podobný efekt majú aj zelené kombinézy v kombinácii so zeleným pozadím javiska. Herci, resp. časti ich tiel s javiskom splývajú, čím sa stávajú neviditeľnými. Ďalšou možnosťou interpretácie tohto výtvarného riešenia je vnímanie zelenej ako farby symbolizujúcej choroby a vírusy. Túto farbu napokon má aj (ne)narodené dieťa, Hálkov stetoskop či kríže detských hrobov na cintoríne. A napokon ešte je tu jedna možnosť interpretácie kostýmovej zložky. Žaby prenasledujúce (či sprevádzajúce?) Makovického od jeho incidentu s odmietnutím rozrezania jednej z nich, symbolizujúce svedomie. Táto verzia zboru, ktorého členovia sa stávajú tichými „žabími“ pomocníkmi, je prítomná v druhom dejstve inscenácie.    

Druhá časť nazvaná Svätý Dušan a Jasnopolianska idyla reflektuje život Dušana Makovického, resp. jeho túžbu po životnom naplnení, ktoré videl v priam fanatickom zapisovaní myšlienok obdivovaného spisovateľa a filozofa v Jasnej Poľane v Rusku, kam sa viackrát zo Žiliny navracal. Makovický v podaní Adama Hericha pôsobí na jednej strane neuroticky, nervózne, ťarbavo, pretože temer počas celého druhého dejstva iba zapisuje Tolstého myšlienky, no napriek tomu dobrosrdečne a milo. Okrem toho ho ťaží svedomie. Nechal doma ťažko chorého otca a všetkých svojich pacientov, len aby egoisticky, paradoxne v protiklade s tolstojovstvom, uskutočnil svoj životný sen. Bol síce oddaný svojim ideálom, ktoré praktizoval aj ako lekár, čím si získal medzi pacientmi obľubu, stále ho to však ťahalo preč, na Slovensku zostať nechcel. Jeho posledná návšteva Ruska sa preto natiahla z plánovaných troch mesiacov na šesť rokov. Namiesto Tolstého nasledovníka však vidíme len náruživého ctiteľa.

Makovický: „Myslím, že nie je takého človeka, ba že ho ani nikdy nebolo v celom Rusku, ako je TOLSTOJ. Ľudí dobrých, obetavých, jemnocitných je v Rusku mnoho, lenže o nich nevieme, ale človeka takého ducha ako TOLSTOJ druhého niet.“[7]

Ďalšou kľúčovou situáciou inscenácie je preto príchod Tolstého v podaní Borisa Zachara. Na javisko prichádza on. Silne maskovaná, vráskavá, sporo odetá, sivovlasá, bradatá postava, jasnovidec, druid, šaman, mystik. Prednáša úryvky myšlienok skutočne zachytených Makovickým, pričom samotný zapisovateľ, ostáva v úzadí. Vďaka forme úryvkov bez ďalšieho kontextu pôsobia Tolstého repliky ako múdrosti snáď až nadprirodzene vznešenej, vševediacej bytosti s obrovskou charizmou. Týkajú sa geopolitiky, duchovného života, národnej identity, transcendentálna… Inscenačnou skratkou je implikovaná príčina Makovického bezhlavej fascinácie Tolstým. Tolstoj sa však postupne mení. Zbor ho odieva do červeného rúcha, čím nápadne priznáva inklináciu k (anarcho)socialistickým myšlienkam, voči ktorým sa prv vymedzoval. Nápadná je aj fyzická podoba s Karlom Marxom.

Tolstoj: „To je pekné. Davidson-Morrison predpovedal budúcnosť: štátny socializmus je detstvo, anarchistický socializmus je budúcnosť. Písal sa rok 1896 a teraz sa to už uskutočnilo, socializmus sa stal minulosťou a anarchizmus budúcnosťou.“[8]

Prechádza od ideálov k realite. Tak ako sa to stalo aj Hálkovi: „Svoju knižku[9] mohol by som ostatne nazvať ešte inak: od Tolstého k Marxovi.“[10] Tu sa dostávame aj k politickej rovine inscenácie. Čoraz hlasnejšie sa v súčasnosti ozývajú myšlienky spochybňujúce kapitalizmus, hlavne jeho súčasnú neskorú fázu, ako systém neudržateľný, značne zromantizovaný, alebo dokonca všeobecne škodlivý. Či už z hľadiska ekológie, alebo sociálnej stability, časté sú i výzvy k ekonomickému ne-rastu.[11] Môžeme s nimi polemizovať či nesúhlasiť, každopádne ich nemožno ignorovať. Reflexia týchto myšlienok je preto vítaná a vcelku na mieste. A aj keď je inscenácia zasadená do obdobia spred viac ako sto rokov, režisér nachádza paralely, spoločné znaky medzi vtedajšou a súčasnou spoločenskou krízou. Druhá časť končí Tolstého smrťou, ktorú ohlasuje Makovický len neutrálnym, neemotívnym slovníkom a lekárskou správou. Spoločne s Tolstým však zomiera i veľká časť Makovického a napokon i Makovický sám.

Práve touto správou z úst Alberta Škarvana stvárneného Michalom Kolejákom začína tretia časť inscenácie nazvaná Život je zápas, ktorá je v podstate rozsiahlym monológom, bilanciou Makovického i jeho vlastného života. Škarvan mal z trojice protagonistov najbúrlivejší život. Síce uznával Tolstého myšlienky a hodnoty, napriek tomu neviedol striedmy život. Bol trikrát ženatý, s tendenciou, čo sám sebakriticky priznával, podľahnúť telesným hriechom. Viac však zaujalo jeho komentovanie života D. Makovického, z ktorého vyplýva, že už počas Makovického života o ňom nemal Škarvan vysokú mienku.

Škarvan: „Dušan nikdy nebol čo do podstaty religióznym človekom, on sa snažil byť tolstojovcom len vo vonkajších, malicherných veciach, menovite tolstojovcom, ale nie nasledovníkom. Dušan večne trpel svojou kolísavosťou a nerozhodnosťou, svojou neverou – to vie každý, kto ho bližšie poznal. Bol človekom neoriginálnym, nesamostatným, nesvojím.“[12]

Svoj monológ a zároveň i celú inscenáciu ukončuje Škarvan záverečným odkazom pre Slovákov v esperante, jazyku, ktorého prekladu sa intenzívne venoval a ktorý spoznal, ako inak, prostredníctvom Tolstého. V ňom svojmu národu odkazuje, aby hľadal a pátral v sebe samom, len tak dokáže zabezpečiť svoju budúcnosť. Možno i preto je v bulletine inscenácia charakterizovaná ako filozofická detektívka. Po kom pátrame? Z môjho pohľadu najmä po našej národnej identite, kým sme a kým budeme.

Inscenácia Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome je politickým divadlom s jasným posolstvom, ktoré je svojou formou a použitým humorom prístupné i menej skúsenému divákovi. Je apelatívna, vizuálne podmanivá a stavia na kvalitnom dramatickom texte.

Otázkou pre nás Slovákov[13] zostáva: dokáže byť kriticky uvažujúca časť nášho obyvateľstva rezistentná voči ľudskej hlúposti? Dokážeme byť navzájom solidárni a trpezliví? Nachádza sa Slovensko v stave „to vykonať?“ Budeme ako Makovický, ktorý mal síce cnostné úmysly, avšak namiesto Tolstého nástupcu sa stal len jeho fanatickým obdivovateľom? Nakoľko sme závislí od svojich prorokov? Do akej miery dokážeme konať sami za seba?

---

[1] Dušan Makovický: 1866 (Ružomberok) – 1921 (Ružomberok)

Ivan Hálek: 1872 (Praha) – 1945 (Praha)

Albert Škarvan: 1869 (Tvrdošín) – 1926 (Liptovský Hrádok)

[2] Žilinský bar sídliaci na Námestí A. Hlinku – pozn. autora.

[3] BALLEK, R. In PALENČÍKOVÁ Z. (ed.). Almanach: príbeh jedného divadla. Žilina: Mestské divadlo Žilina, 2022, s. 60.

[4] PALENČÍKOVÁ, Z. Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome (scenár).

[5] PALENČÍKOVÁ, Z. Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome (scenár).

[6] V kysuckom regióne sú tradičné kroje bez čipiek a ozdôb, sú jednoduché, čierno-biele, čím priznávajú chudobu, kedysi typickú pre túto časť Slovenska.

[7] PALENČÍKOVÁ, Z. Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome (scenár).

[8] PALENČÍKOVÁ, Z. Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome (scenár).

[9] HÁLEK, I. Zápisky lekára. Dostupné aj online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/506/Halek_Kysuce/1

[10] HÁLEK, I. Kysuce. In Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome. Bulletin k inscenácii. Žilina: Mestské divadlo Žilina, 2023, s. 31.

[11] Pozri napr. knihu sociológa Marka Fishera Kapitalistický realizmus, ktorá bola v slovenčine vydaná v roku 2022.

[12] PALENČÍKOVÁ, Z. Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome (scenár).

[13] Recenzia je písaná po slovensky a reflektuje slovenskú históriu.