CHCEME SVET KRAJŠÍ!!!

Hudba: Silvia Michalidesová
Kostýmy: Martin Kotúček
Scéna: Juraj Kuchárek
Réžia: Laco Kerata
Účinkujú: Júlia Horváthová, Zuzana Kyzeková, Lujza Garajová Schrameková, Štefan Martinovič, Jakub Ružička, Vladimír Kittler, Mária Landlová
Premiéra 19. marca 2010, Divadlo Ludus Bratislava
Ekonomická kríza, kríza kultúry, kríza stredného veku, demografická kríza, manželská kríza, kríza vzdelanosti… Čo ďalej? Ako docieliť spoločenské blaho v tak neprajnom prostredí? Ako vyzerá vysnívaný svet? V inscenácii Laca Keratu Fantázia alebo Fascikliáda sa skupinka úradníkov snaží nájsť odpoveď v koncepcii projektu Fantázia. Bratislava sa má stať fantastickým mestom, projekt definitívne vymaže všetky deficity a krízy. No a teda v čom projekt spočíva? To nám síce nikto nepovie, určité náznaky odkazujú na stavbu akéhosi podivného tunela, ale čo diváci vytušia s úplnou určitosťou je fakt, že ide o niečo veľkolepé.
Zasadanie komisie, ktorého sme svedkami, veľmi vtipne karikuje úradnícke prostredie a v každom jednom členovi explifikuje nejaké duševné nedostatky. Tak sa ilúzia ľudí, ktorí zmenia svet, mení na obraz stroskotancov, ktorí si nevedia poradiť ani sami so sebou. Prostoduchosť a neukotvenosť samotného záhadného projektu odkazuje na naivitu večného pachtenia sa za šťastím. Veď, čo je dnes šťastie? Dá sa zabezpečiť nejakou formálnou zmenou prostredia? Nekonečný výpočet príručiek a rád z časopisov dosiahli to, že ľudia dnes túžia už iba po sprofanovanej idei šťastia a blaha, samotná podstata pojmu je vyprázdnená, stáva sa dobovým trendom a rozplýva sa v návodoch na život.
Úradníci, ktorí boli do komisie akýmsi podivným spôsobom regrutovaní z radov bežných občanov, teda majú zmeniť svet k lepšiemu. Priam božské poslanie sa ale práve vďaka vytrateniu zmyslu pre šťastie a snahám mechanicky ho uzákoniť mení na grotesku. Pocit dôležitosti a snaha o administráciu existencie z jednotlivých postáv robí tragikomické symboly doby, v ktorej úradný záznam je najväčšia zbraň. Naše životy ale nie sú powerpoint prezentáciou, naše lásky excelovou tabuľkou a naši úradníci nezostúpili z Olympu, aby nám hladili duše.
Úvodné slovo dostáva mladá naivná idealistka (Júlia Horváthová), ktorá vo svojom precítenom a afektovanom monológu vyjadruje dôveru v onen projekt, svoju vieru v lepšie zajtrajšky a priam sektársku adoráciu idey. Jej ružovo-béžový kostým odkazuje k jej krehkému idealizmu a k istej miere prostoduchosti, ktorú zdôrazňuje aj svojou afektovanou mimikou a gestikuláciou. Monológ adresovaný horizontu prednáša v skutočne emočnom zápale, prekypuje šťastím.
Hlavným organizátorom zasadnutia je obsedantne kompulzívny muž v uhladenom obleku (Štefan Martinovič). Hoci sám organizátorom byť nechce, jeho hysterický strach z dezorganizácie zasadania ho večne do tejto funkcie posúva. Všetko má dokonale vypočítané a premyslené, timing na minútu presný. Je úplne jedno, kto je kedy hladný či smädný, piť a jesť sa smie iba v určitý čas, inak sa všetko pokazí. Kŕčovitosť a fádnosť v jeho hereckom prejave násobí dojem emočnej vyprahlosti. V presne nalinkovanom živote nie je miesto pre city, graf s tým nepočíta.
Veľmi komickým kontrastom sú výstupy Jakuba Ružičku – prototyp neschopného muža, ktorý sa nedokáže presadiť. Neustále nervózny si potrebuje dokazovať svoj úspech ako člen komisie aj telefonátmi svojmu bývalému profesorovi, ktorý mu nikdy neveril. Telefón zavesený bezpečne na šnúrke okolo krku a neustále sťažnosti na zdravotné problémy vykresľujú do dokonalosti bezbrannosť utiahnutého chudáčika.
Ako pyraňa sa tejto jednoduchej sexuálnej koristi chopila zvodkyňa v podaní Lujzy Garajovej Schramekovej. Femme fatale v čiernom o projekt nejaví väčší záujem, sústredí sa na lov mužov. Je veľmi zmyselná, prekypuje ženskosťou a zvodnosťou. Pravý opak poslednej z pätice členov komisie, herecky stvárnenou Zuzanou Kyzekovou, ktorá svoj život vidí v kancelárii a v jednoduchom nohavicovom kostýme pôsobí priam bezpohlavne.
Ako už napovedajú tieto charakteristiky postáv, inscenácia narába s vysokou mierou štylizácie. Režijný a herecký vklad vynikajú na pozadí minimalistickej scény, ktorej súčasťou sú iba kancelárske stoličky, tabuľa a v pozadí biela plachta s rôznofarebným podsvietením. Popri realistických výstupoch zasadania sú do inscenácie vkladané výstupy hraničiace so snom a absurditou. Tak je to v prípade príchodu záhadného muža v baloňáku (Vladimír Kittler). Všetky postavy v mometne stuhnú a odkvecnú, akoby boli bábky a ich bábkovodi práve pustili nite. Muž sa medzi nimi prechádza a ostro a odmerane konštatuje, aké defektné duševné stavy ktorou postavou zmietajú.
Motív bábkového divadla či mechanickosti sa tu opakuje viackrát. K bezduchosti postáv referuje aj pasáž, v ktorej sa jednotlivé postavy prekrikujú a hádajú, kto má lepšie predpoklady pre vykonávanie svojej profesie. Ich výkriky ale priveľmi nápadne pripomínajú obligátne formulácie z profesijného „sívíčka“. Ženy zase počas rozhovoru pred zrkadlom na toalete predvádzajú akúsi choreografiu, pri ktorej vykonávajú úplne identické pohyby. Ako vojaci v službe skontrolujú zuby, zadok, prepudrujú nos, napravia podprsenku, upravia vlasy.
Nekonečnú maškarádu, prehliadku tých najgrotesknejších masiek a karikatúr, rázne ukončí Duerrenmattovská postava Kláry (Mária Landlová). Stará dáma prichádza na vozíku, jej nevládne telo udržiava vzpriamene len hračkársky vrtuľník na hlave. Jej výkrik „Všetko sa ruší!“ postavy absolútne rozčaruje a ich vzájomné obvinenia sa ukončia štylizovaným zápasom s fasciklami, na červeno podsvietenej scéne.
Kto sú tieto bezmenné postavy? Kto je Klára? Prečo projekt vznikol a prečo zase zanikol? Na otázky, ktoré zostávajú v inscenácii nezodpovedané, asi každý tuší odpoveď. Veľká metafora odzrkadľuje spoločnosť, ktorá sa kvôli pohodlnosti dobrovoľne vzdala kompetencie riadiť svoj život, určovať si vlastné priority a hľadať ideu skutočného šťastia. Pretože ale myslenie dnes bolí, radšej si nechajme poradiť, či sme šťastní a či nie. Radšej sa nechajme zahltiť úradníckymi tabuľkami, oblbnúť fantastickými projektmi. Nechajme sa naštiepiť šťastím!

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.