Červená klietka

Réžia: Silvester Lavrík
Hrá: Petra Vajdová, Silvester Lavrík
Premiéra: 21. máj 2010, Divadlo Astorka Korzo ´90
Pôvodná slovenská divadelná hra v ostatných rokoch nadobúda akceleračnú energiu, ktorá ju prudko vysúva do popredia na nejednom slovenskom javisku. Hoci zaznamenávame tento nový a potešiteľný pohyb smerom k záujmu o pôvodnú slovenskú hru aj u publika, nemožno ešte stále hovoriť o boome slovenskej divadelnej tvorby, aj keď by sme si takýto boom vskutku želali.
Predovšetkým po známej sezóne „rodinné striebro“ v DAB Nitra, ktorá nás presvedčila nielen o tom, že máme o čom hrať, že máme čo dramatizovať, ale že máme aj spôsob, ako to pripravenému divákovi predkladať a zožať s tým nebývalý a dokonca aj nečakaný úspech.
Kultivovaný divadelný divák dokázal oceniť hodnoty, ktoré získal z javiska, a neboli to len hodnoty tém, predlôh či literárnych kvalít, ale aj hereckého, režijného, či výtvarno-hudobného žánru. Možno tak bez váhania potvrdiť, že slovenské divadlo má svojho diváka, že je to divák, ktorý vie oceniť kvalitné divadelné dielo ako tvar a že je to aj divák, ktorý svoje očakávania dáva celkom zreteľne a jasne najavo.
Ak kedysi E. F. Burian, významný avantgardný český režisér, prehlásil: „Divadlo je také, na akého diváka myslí…“, potom my už dnes vieme, že môžeme myslieť na náročného diváka a robiť aj náročné a žánrovo vycibrené divadlo európskej úrovne.
Jednou zo stálic slovenských javísk je dramatik Silvester Lavrík, režisér, divadelný i rozhlasový autor, ale aj scenárista, či glosátor a redaktor, dokonca aj herec.
V Divadle Astorka Korzo ´90 inscenoval už svoju hru Tichý dom, ktorú s herečkami Zuzanou Kronerovou a Zitou Furkovou v spolupráci s filozofom M. Marcellim uviedol v takom tvare, čo oslovil diváka komorného priestoru „Trezoru“, alternatívneho javištiatka Divadla Astorka, kde sa uvádzajú len veľmi intímne, komorné predlohy pre náročného diváka, ktorý dokáže sugestivitu priestoru a príbehu vnímať sústredene a intenzívne.
Špecifikom Lavríkovej komornej tvorby (na veľkom javisku Astorky uviedol už pred rokmi Žltú, žltú ľaliu, 2003, svoju adaptáciu známej balady), je rozprávačský štýl, v ktorom má spravidla významnú úlohu postava rozprávača a jeho naratívne vstupy do príbehu ako situačného kaleidoskopu.
V ostatnej svojej inscenácii vlastnej hry však delí celý inscenačný tvar na dve samostatné časti.
Jasne oddelené party jeho inscenácie v Divadle Astorka Korzo ´90 nám indikujú paradoxne dva svety v Červenej klietke, ako nazval svoju dvojdomú drámu príbehu a drámu príhovoru/spovede/vyznania/manifestu.
Ten prvý je svet malých dejín Po, ten druhý stále hovorí o hraniciach veľkých dejín, o rodisku, našej biede a jej nehybnosti, ale aj o pokusoch a omyloch, ako rekonštrukcii osobného svedectva v dokumentárnej podobe.
V Divadle Astorka sa teda nehrá Lavríkova hra po prvý raz. Pred rokmi (2005) Tichý dom, teraz Červená klietka, vždy je však postava muža v kontraste k ženským hrdinkám. A dokonca v ostatnej dráme ide akoby o dve monodrámy, ktoré takmer nezávisle od seba vypovedajú o ženskom a mužskom svete po roku 1989.
Mladú ženu v prvej časti Červenej klietky hrá Petra Vajdová. Jej herectvo plné presvedčivej emocionality nám dáva nahliadnuť do spletitého sveta mladej ženy v cudzom svete, navyše v komplikovanom vzťahu k partnerovi a zároveň v hendikepujúcom životnom postavení slepej, ktorá viac cíti a poznáva intuitívne než zmyslovo či rozumovo. Jej úsilie o prehliadnutie či vhľad do situácií a vecí je obtiažnym bojom o poznanie, o videnie vnútorným zrakom, ale aj  pokusom o zaradenie sa, o získanie svojho skutočného zraku zdanlivo „zázračnou“ operáciou. O čo ťažšie to má postava i herečka, o to presvedčivejšie to pôsobí na diváka.
V druhej časti nás prekvapí nemý svedok časti prvej, muž sediaci na stoličke v rohu javiska a bezmyšlienkovite listujúci v texte (či scenári ktorý sledujeme?), aby sa napokon presunul do popredia javiska a predostrel svoje vlastné rozprávanie, svoj príbeh, ktorý je príbehom jeho rodiska, nezávislým od toho, čo sme práve zhliadli, ale zároveň akosi organicky prepojený na všetko, čo sme sa o mladej žene dozvedeli.
Viacznačnosť, nejasnosť, náznakovitosť, trieštivosť a scitlivenosť situácií a rozprávaní je pre Lavríka ako autora typická, hoci akási niť jasných bodov, ktorá by diváka viedla v rozpoznávaní skutočnej osnovy príbehu by nebola celkom márna a spojila by jednotlivé čriepky či fragmenty v súvislejšom rozriešiteľnom puzzle.
Silvester Lavrík ako herec aj režisér sa orientuje jasne na scivilnené, neteatrálne oprostené jednoduché bytie na scéne, ktoré má pôsobiť na diváka svojou energiou organicity existencie a nástojčivosti prítomnej chvíle. Herečka Petra Vajdová nám však, našťastie, predostiera svoju účinnú hereckú kreáciu plnohodnotného emocionálne nasýteného gesta, nie tzv. televízne maniérovanie civilnosti… O to je prepojenie oboch častí zároveň bizarnejšie i účinnejšie, než by bežný divák očakával.
Inscenácia Červenej klietky, ktorá je repertoárovým osviežením „astorkových produkcií“ je zároveň aj veľkou hereckou príležitosťou pre začínajúcu, ale už dobre etablovanú mladú herečku, ktorej dáva príležitosť ukázať novú tvár jej herectva.
Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.